Naše ľudské vnímanie je silne riadené pozornosťou. Na čo ju zameriame, to vnímame zosilnene a ten zvyšok akoby vybledol – miestami sa dokonca celkom stratil. Kým sa sústreďujeme na blízke, vidíme ho s obrovskou hĺbkou detailu a môžeme ho poznávať – ale chýba nám preň kontext, súvislosti so všetkým ostatným. Keď sa sústredíme na veľký obraz, vnímame kontext a súvislosti, ale chýba nám detail toho, čo by sme chceli vnímať. Takto sa sústavne nachádzame v rozpoložení nedokonalosti – buď vidíme, čo chceme (ale len to a nič iné), alebo vidíme svet, ale nejako v ňom nevnímame to, čo chceme.

V rôznych obdobiach života sa náš fokus mení – z bodového na široký a späť. Ak sú tie obdobia dostatočne dlhé, vieme sa bodovo zacieliť a potom pomaly dostávať náš cieľ do širokého kontextu – a odrazu sa pred nami vynorí cesta k nemu.

Práve teraz nastáva také obdobie. Doteraz sme vyčkávali a sústreďovali sa na cieľ. Teraz nastal čas pomaličky rozšíriť náš uhol pohľadu – tak pomaličky, aby sme nestratili cieľ z očí. A potom, keď už uvidíme veľký obraz a náš cieľ v ňom, nastal čas vydať sa na cestu.

Možno to nebude jednoduchý počin. Nechajme sa viesť intuíciou – jej slabé svetielko nám napovie, kde je tma najmenšia. Nerozoberajme veci, nebádajme, nepochybujme, neracionalizujme. To, čo sa od nás očakáva, je taký namáhavý počin, že nesmieme sami sebe uberať silu tým, že sa budeme spochybňovať.