Eprakone – ezoterika a spiritualita

Minule som sa dopracovala k prednáške Caroline Myssovej z roku 2013 – a bola pre mňa hodne poučná. Myssová hovorila o archetypoch vo vzťahoch k veciam a ľuďom a svetu naokolo a ako sa zmenili v posledných generáciách.

Hovorila o tom, že do druhej svetovej vojny hlavnými archetypmi vo vzťahu k čomukoľvek boli “dobro” a “zlo”. Potom niekedy v roku 1944 sa vedcom podarilo vyrobiť prvú atómovú vojnu – a tá zatriasla dovtedajšími archetypmi a zaviedla celkom nové.

Zrodili sa superveľmoci a supermoc. Dovtedy sme boli obyčajní ľudia, z ktorých niekto niečo dokázal, čo ale dokázali aj iní (v rôznej miere) a tým sme vynikali. Odrazu sa zrodila supermoc atómu a celkom zmenila naše vnímanie. “Obyčajné” sily už prestali byť zaujímavé. Odrazu sme začali skúmať, čo je naša “supersila”, vďaka ktorej sme boli zrodení do tohto sveta a máme tu nejaké poslanie… Predtým sme sa cítili ako súčasť ľudstva, odteraz sme sa začali cítiť ako unikáty so supersilami. Obyčajné sily prestali byť zaujímavé, rovnako ako prestalo byť zaujímavé byť “obyčajným” človekom. Tí, ktorých Boh zoslal na zem so supersilami, boli unikátni, výnimoční – a zrodil sa mýtus vynikania, odlišovania sa od zvyšku. Kým sa odlišujeme, sme “bližšie k Bohu”, pretože naša odlišnosť je naša “supersila” a tú sme dostali preto, že sme ne-obyčajní! (A teraz sa pozrime, akú “supersilu” má napríklad taká Kardashianová… obrovský zadok. Ale odlišuje sa a sú jej plné médiá – je výnimočná, a preto “bližšie k Bohu”.)

No a tie médiá, to je druhý taký zlom. Nielen že sa pomenili archetypy vzťahov, ktoré si utvárame k všetkému, a dnes musí byť všetko väčšie, úžasnejšie, vynikajúcejšie, podivnejšie, šialenejšie a uletenejšie, ale v 50. rokoch nastúpila aj televízia, uchopila tieto nové archetypy vzťahov a začala nás nimi bombardovať.

Tieto dva vplyvy sa podpísali pod to, ako sa dnes definujeme a čím dnes sme. Ja v tom vidím aj ten nechutný nástup guruizmu, kedy každý, kto povie niečo zaujímavé, je odrazu “guru”. A vidím v tom aj príčinu našej dnešnej neznášanlivosti, pretože keď niekto iný vytiahne svoju unikátnosť, tak tým vlastne konkuruje našej vlastnej unikátnosti a nakoniec si aj v spirituálnej oblasti vyštrngávame, kto z nás je unikátnejší a preto “božskejší” či vzostúpenejší/osvietenejší. 🙂

V spomínaných 50. rokoch napríklad vznikol vďaka Disneymu archetyp “zázračného/magického dieťaťa” (v Mary Poppinsovej) ako nasledovaniahodný vzor. A čím nás zásobuje kino a televízia dnes? Marvelovskými superhrdinami. Superman, Batman, Spiderman, Ironman, Grcman. Tieto archetypy dovtedy v tomto rozsahu neexistovali. Mali sme princezné a princov, ale nie mutantov či ninja korytnačky. A toto zasa zmenilo detstvo a nainfikovalo deti predstavou, že takými by mali byť rodičia: mali by sa vedieť aj v absolútnych krízach postarať, mali by im dať ideálny domov. Že by mali byť výnimoční. Obyčajní rodičia, ktorí sa snažili vyžiť zo zárobku, prestali byť zaujímaví… “Kde je moja vychovávateľka s dáždnikom, ktorá zo mňa urobí niečo viac?! Kde sú moje magické Vianoce, kedy sa naplnia všetky moje sny?” A tak sa zrodil mýtus, že deťom by sa vždy mali napĺňať ich sny.

Lenže… to zas viedlo k zrodu predstavy, že keď sa dieťaťu zázračne nenaplnili všetky jeho sny, tak je to tragédia. Zasa len prikrmujeme mýtus výnimočnosti. V 60. rokoch sa k tomu pripojili ešte všetky tie slobody: ženské práva, sexuálna sloboda a podobne, čím sa zmenám otvorili aj dovtedy prísne uzavreté oblasti. A zasa to bolo o unikátnosti a výnimočnosti. Naše baženie po supersile a výnimočnosti viedlo k zrodeniu superega. Odrazu sme mysleli “vo veľkom” a všetko tu bolo “pre nás”.

60. roky bolo dekáda letov do vesmíru. Otváranie sa vesmíru malo svoju paralelu v otváraní vnútorného vesmíru. Začali sme sa otvárať a skúmať, kto vlastne sme. Kto som? Čo chcem? Dôraz bol na “ja” – obrovské, veledôležité “ja”.