O mačkách a návyku očakávania

Dostala som od Kristen Howe veľmi zaujímavý mail, ktorým upozorňuje na jeden náš neduh – na návyk očakávania. Obvykle sa o ňom nikde nehovorí a tak ani netušíme, ako nás znevýhodňuje.

Čo je to za návyk?

Tak predovšetkým, ide o emocionálny návyk. Emocionálne návyky sú veľmi silné a málo sa o nich hovorí, jedine ak natrafíte na nejakú svoju traumu. Ale nie všetko je traumatizujúce…

Ako vyzerá návyk očakávania?

Tak napríklad máte pocit, že by ste potrebovali viac peňazí, aby ste sa cítili bezpečnejšie. Dostanete viac peňazí – a odrazu máte pocit, že to ešte nestačí a potrebovali by ste viac peňazí, aby ste sa cítili bezpečnejšie…

Vidíte ten vzorec? Je to navyknutý podvedomý postoj k udalostiam, ktorý opakujeme bez toho, aby sme si ho uvedomovali.

Kristen Howe to ilustruje na príklade jej dvoch mačiek: Každé ráno začínalo tým, že len čo vstala, plietli sa jej pod nohy, driapali sa po nej a o dušu spasenú mňaukali, aby ich už konečne nakŕmila.

Tak sa pokúsila to nejako ošetriť a zadovážila si automatické krmítko.

“A teraz začína tá zábavná časť… Keď krmítko po prvýkrát zapípalo a odvorilo sa, pozreli naň a videli, ako sa z neho vysúva žrádlo, ale už len zo zvyku začali sa mi pliesť pod nohy a driapať sa mi po pyžame nahor a mraučať, až kým som ich nevzala ku krmítku a neukázala som im, že ich žrádielko tam už predsa je.

Návyk očakávania zapríčinil, že ešte stále odo mňa niečo očakávali, hoci to, čo chceli, tam už bolo.

Trvalo asi tri dni, než sa tento návyk vymazal. Dovtedy keď mali hlad, motali sa mi pod nohy a nezaujímali sa o krmítko.”

Ako je to s vami? Máte tiež nejaké návyky očakávaní, ktoré vám bránia cítiť sa dobre v súčasnosti a nútia vás robiť úporné opatrenia do budúcnosti a dožadovať sa?

Reklamy

5 thoughts on “O mačkách a návyku očakávania

  1. Je návyk aj to, keď je všetko v poriadku a očakávam, že sa niečo stane (a zvyčajne sa aj stane)? V stave, keď sa dlho nič nedeje a všetko je v mojom živote v poriadku začínam byť vždy riadne letargická a mám pocit akoby išlo všetko mimo mňa-akoby som tento život nežila ja a vtedy ma napadne, že je všetko tak kľudné a už sa dlho nič nestalo (snažím sa myšlienku nerozvíjať a nejako negovať,aby som to neprivolala, no vždy sa následne niečo extrémne udeje). Ako rozoznám, či to zlé si následne privolám svojim očakávaním a teda je to očakávanie alebo sa mi niečo stane, len aby som sa vrátila´´späť´´ do života (viz. Váš článok o fokusovaní :D).Ďakujem.

    Like

    • Dnes som si “šnupla” 😛 seminár, ktorý zasa trochu pootočil moje vnímanie. Vlastne je jedno, či si to priťahujeme, alebo len reagujeme… Všetko je energia a aj naše energetické telo je len nejaká bublina v tejto energii. Čo tečie vonku, môže byť niekedy vibračne blízko k tomu, čo je zahrabané niekde vovnútri našej bubliny – a aj keď je to obvykle celkom slabučké, len čo sa nájde patričná podobná vibrácia v prostredí, tak to zosilnie až do vnímateľných rozmerov. Je to princíp “entrainment” – jedna vibrácia posilní druhú a prispôsobí si ju. Keby tam nič nebolo, nemá sa na ňu čo zavesiť a my ju nevnímame. Tým, že ju vnímame, niečo tam bolo – a je dobré to ošetriť, ešte kým to vnímame, inak sa to zasa dostane “pod radar” a vybúši to v ďalšom nevhodnom okamihu. 🙂

      Takže aj k tomu fokusovaniu: keby na mne nebolo nijakých neošetrených odporných pocitov, musela by som sa fokusovať cez tie dobré. 🙂

      Like

  2. Je to tak, akoby manžel iba čakal na malý podnet, odo mňa, aby sa mohol pohádať.. 😀 niečo nevysporiadané vo mne teda zrejme muselo rezonovať s niečím v ňom (iba neviem ako to ošetriť ) a zaujímavé, že práve vo chvíli, keď sa mi zdalo všetko až príliš v kľude… možno to bol on, kto sa potreboval fokusovať a nie ja 😀 chi.

    Like

    • A čo ak to vôbec nie je o fokusácii? Je veľa iných energetických zápletiek… Napríklad jedna taká: naša rodina nás zamlada naprogramovala do istého sebavidenia a istých návykovo-reaktívnych vzorcov. Tieto vzorce sa stali súčasťou našej identity. No a podvedomie vie, že raz z rodiny odídeme, tak sa nám snaží pre našu identitu zabezpečiť vhodné nové prostredie. Hľadáme si partnerov, ktorí nám viac-menej replikujú to, na čo sme už zvyknutí. A tak nejeden mládenec skončí s manželkou, ktorá má všetky prejavy jeho matky, ktoré ho rozčuľovali a vyvolávali v ňom pocit nevyhovovania, a nejedna dievčina sa zavesí na chlapa, ktorý je rovnaký mačo ako jej tatko a rovnako neuznáva ženy ako cítiace tvory. 🙂 V prvých okamihoch pocit “lásky” všetko toto prehluší (a na pozadí ešte rezonuje aj mesiášovský komplex “ja ho/ju zmením”), ale je to tam. Keby to nebolo v nás, nezareagovali by sme na tie signály u partnera (rezonancia).

      Teraz tá druhá časť – to “obdobie kľudu”. Ono obdobie kľudu nie je nikdy obdobie kľudu, ale je to zdanlivý kľud pred búrkou. Človek vnútorne už začína reagovať podráždene, ale snaží sa to potlačiť a dúfa, že to je len zlá nálada a prejde to. Lenže veci málokedy “prejdú”; naopak, zbierajú sa a potom vybúšia. Ale partner tiež nie je na hlavu padnutý kretén a hoci len podvedome, jeho systém registruje nenápadné signály, že niečo nie je v poriadku. Na povrchu máš pocit, že všetko je OK, vovnútri ťa nevedomky žerie, že ale signály hovoria niečo iné… Dostavuje sa pocit “to nie je normálne, to je ticho pred búrkou”.

      A aby to nebolo celkom jednoduché: má to aj opačné garde. Ty niečo o partnerovi predpokladáš, Začneš to hľadať. Ono to tam nie je, ale tvoje očakávanie (a tým aj signály) sa zmení. Partner podvedome zachytáva signály o sebe a dráždi ho, ako vôbec nekopírujú jeho skutočné rozpoloženie. Začína reagovať viac a viac na signály, ktoré ty podvedome vysielaš, a tým tvoje zmenené správanie vyvolá zmenu správania u neho.

      A ešte je zrejme oveľa viac možností, na ktoré som si nespomenula a o ktorých možno ani netuším.

      V každom prípade stojí za to preskúmať svoje presvedčenia o sebe i o tom druhom a byť si vedomý, že na každý konflikt treba dvoch. 🙂

      Like

      • Ďakujem, naozaj na to vplýva asi veľa vecí 🙂 Je naozaj zaujímavé, že som si vždy vravela, že nechcem muža ako je môj otec a čím som staršia tým viac sa naňho aj ja podobám správaním i keď v miernejšej forme a dokonca akoby sa naňho menil aj môj manžel (hlavne keď extrémne vybuchne a nadáva, čo nikdy nerobil) -vždy som si myslela, že je iný ako bol môj otec a náš vzťah vyváženejší ako mali moji rodičia, no tie vzorce sú zrejme hlboko zakorenené, lebo keď sa pozriem spätne, tak sa nájdu aj u mojich dokonca starých rodičov aj keď na prvý pohľad to u nich vyzeralo inak. Takže ešte raz ďakujem za iný pohľad na vec, už počas písania tohto postu si začínam uvedomovať, zrejme čo vlastne koluje generácie u žien v mojej rodine-aké strachy a presvedčenia . 🙂

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s