Príkoria, časť miliónta – asi sa začínam chytať

protivetruPríkoria sa stále stupňujú – a po včerajšku mám pocit, že viem, o čom to celé je… a že sa začínam chytať.

Včera bol pre mňa zas taký húsenkovodráhový deň. Obrovské nervy, obrovská úľava, obrovské nervy, obrovská úľava… Vyvrcholilo to tým, že večer nebolo čo pozerať v telke a tak som sa rozhodla, že filmy z kľúča na setopboxe si nahrám na DVD. Minule som si kúpila celú krabičku DVDčiek, pretože starú som už minula. Tak som ju otvorila a idem vložiť DVDčko do rekordéra. Stisnem gombík OPEN, v rekordéri to zašramotí – a nič. Skúšam znova – a situácia sa opakuje. Stojím tam ako pako s DVDčkom v ruke a ide ma šľak trafiť, pretože na opravu DVD rekordéra momentálne už jednoducho nemám. Tak premýšľam, čo s tým. Vytiahnem DVD z elektriny, nech sa zresetuje, a potom skúšam znova. Tentokrát pre istotu zadrapím nechty do dvierok na vsúvanie DVDčiek a nasilu ich páčim na otvorenie… Podávač DVD vylezie von. Vložím DVDčko,a le už nemám veľkú nádej – niekedy proste mašina spadne do stavu, že odmieta brať DVDčka. DVDčko prijme a nastaví sa na nahrávanie. Začnem nahrávať. Po 35 sekundách sa resetuje. Skúšam opätovne po sebe. Zakaždým sa zresetuje. Poviem si “vadný disk” a založím nový. Po 35 minútach sa zresetuje. To už vyzerá skutočne na opravu.

Rozum ešte skúma, čo by tak vedel urobiť. V pivnici má firma svoje DVDčka, inú značku. Čo keby som skúsila ešte jedno také? Donesiem si ho z pivnice a založím ho. Mašina mi ho okamžite vypľuje, že nech si ho točím sama. Lenže ja mašinu za tie desaťročia poznám a tak ho opúknem, fúknem do podávača, znova založím DVD a zasuniem. Mašina spokojne zavrní a je pripravená nahrávať.

Začnem nahrávať. Pri 35. sekunde ma obchádza infarkt. Pri 38. sekunde si začínam uvedomovať, že sa to podarilo, že už to ide… Presuniem sa do kresla a vtedy mi dochádza – za celý čas som ani raz nezareagovala emotívne. Jednoducho bežal počítač v hlave a snažil sa ošetrovať problém, nie vylievať si zlosť nad tým, že si problém dovolil vzniknúť.

Potom idem dať kožúškom večeru. Naložím im mäsko na taniere, roznášam taniere – a jeden sa mi odrazu rozpadne v ruke na kúsky. Mäsko na dlážke, kožúšky pahltne naokolo. V šoku som zakliala, ale čosi vo mne okamžite odovzdalo kontrolu rozumu a ten spustil bezpečnostné opatrenia – vyhnať kožúšky z kuchyne, pozatvárať dvere, rozbrlať mäsko prstom a zistiť, či v ňom nie sú črepy. Boli. Tak som to pozbierala utierkou a hodila do koša, zem som ešte raz poutierala a naložila som im nové mäsko na nový tanier. Otrávená, ale len čo prvý šok prešiel, emócia nulová.

Aj ráno, keď som sa zobudila, bola som neobvykle odosobnená. Ako som vstala, zistila som, že schody sú znova opišané. Urobila som si mentálnu poznámku “dám im žerky a potom umyjem”. Zišla som dole a zistila som, že sa ktorémusi z nich podarilo otvoriť dvere do predsiene a všade bordel. Zavrela som dvere, zažala som svetlo, skontrolovala som, či tam nenapišali alebo neobžviakali oleander, upratala som poprehadzované krabice a sáčky – a ešte stále som bola v kľude.

Napadlo mi, že to je presne to, o čom tieto príkoria sú… Hromadia sa, zvyšujú intenzitu, sú nepríjemné a my zúrime. Ale jedného dňa sa jednoducho miera emocionality naplní, pohár pretečie – a my sme už naučení, že príkoria sú a je jedno, aký postoj k nim zaujmeme… Medzičasom sme si na ne zvykli a už nás nevytáčajú. Alebo aspoň nie natoľko.

Dala som kožúškom žerky, umyla som podlahy a išla som sa naraňajkovať. Ako som šla okolo spálne, všimla som si akýsi divný raster na koberci. Včera som tam nechala vybíjať Hafíka tým, že behal donekonečna. Najprv ma to šokovalo, koberec vyzeral ako vydratý. Povedala som si, že si to pre istotu ofotím. Doniesla som foťak – a vtedy sa všetky kožúšky natrepali do izby a rozložili po koberci tak, že ho nebolo vôbec vidno… Začala som zvyšovať hlas, keď tu sa ozval tichý hlások v mojej hlave: “Načo to robíš? Pamätáš, čo ťa učil Gabriel? Že keď niečo nijako nejde, máš robiť miesto toho niečo iné a vrátiť sa k danej veci neskôr?” A tak som sa rozhodla, že najprv vyčistím Hafíka, vynesiem ho na poschodie, možno dovtedy kožúšky vylezú zo spálne, ofotím koberec a spustím Hafíka, či ide len o prach na koberci, alebo je to niečo iné…

Fotka urobená, Hafík vysáva a ja píšem. Vyzerá to na iný problém, nie prach. Nevadí. Počkám, až príde kolega, a posuniem zistenie múdrejšej hlave ako moja. 🙂

Takže predpokladám, že zosilnený výskyt príkorí je  signál, že sme tesne pred prelomením obmedzenia. Potom prestaneme reagovať na príkoria daného typu emotívne, alebo aspoň reagujeme len kedy-tedy. Presunieme sa z módu “react” do “respond” (jedna z vecí, ktoré dodnes neviem dobre preložiť do slovenčiny; miesto toho, aby situácia riadila nás a my sme slepo, emotívne “reagovali”, tak zapájame rozum, povieme si, či treba dosiahnuť, a postupujeme podľa toho, čiže ju ošetrujeme racionálne) a adekvátne.

A nabudúce sa pokúsim Gabriela poslúchať hneď na prvý raz. 😉

Reklamy

One thought on “Príkoria, časť miliónta – asi sa začínam chytať

  1. Súhlasím. Spoznávam v tvojich príkoriach a reakciách aj svoje, v poslednej dobe si ich všímam viac a až ma prekvapí, že reagujem už trošku inak než bežne – zahryznutím a štekaním 🙂
    A ešte sa aj vidím ako reagujem, bez ponorenia v akcii. Už sa seba pýtam, či “nenechať sa uniesť emóciami” má platiť pre všetky, alebo len pre tie negatívne, a o tie pozitívne+neutrálne sa deliť s druhými, hm? Mňa tá druhá možnosť celkom baví 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.