Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manDnes ráno som zažila šok. Šla som nakŕmiť Malú, ale nebola tam. Všade nasnežené a uprostred cestičky pri bránke v snehu schúlené a zasnežené čosi nehybné, čierne…

Zdrapila som metlu a prezametala si cestu až k tej čiernej kôpke. V duchu som si v kuse opakovala “panebože, len to nie…” Našťastie to bolo “len to nie” 🙂 a to zasnežené čierne bol plastový kvetináč, ktorý vietor odvial až k bránke. Ale v tú chvíľu by sa vo mne nebol krvi dorezal.

Je zvláštne, ako človek vôbec nemusí niečo vlastniť, aby to mal rád. Malá je taká plachá, že sa mi nedá ani dotknúť, keď kŕmim, spočiatku celkom utiekla, neskôr odbehla na 3-4 metre a teraz už niekedy zostane tak pol metra z môjho dosahu a prizerá sa, ako sypem granulky… Také malé, a tak dokonale to zaplní srdce… 🙂

Vďačná za to, že bolo “len to nie”. 🙂 Vďačná za to, že dnes si užívali aj Blekino aj Malá príjemnejšie počasie a mali aj trochu vodičky na pitie. Malá sa znova slnila na psej búdke a pozerala do izby, ako po koberci behá Roomba 🙂 . Tak som jej predviedla, ako hladkám vnútorné mačičky a ako sa im to páči. Keď som jej sypala granulky na večeru, sedela mi pri ruke tak blízko, že som sa jej mohla dotknúť – ale netrúfla som si. Nechcem to uponáhľať. 🙂 Vďačná, že dokážem niekedy predvídať, ako čo na nich zapôsobí.

Menej vďačná za to, že zas nejaký blbec v čase večere musel petardovať. Petardový retard. 😦 Kožúšky sa vydesili a spočiatku nechceli žrať, tak som ich nechala a nakoniec sa aspoň väčšina z nich prišuchtala. Gayka nie; tá sa toho strašne bojí. 😦

Vďačná za to, že som dnes pracovne stihla všetko, čo bolo treba – na jednotku. Pomaly sa mi už zapĺňa kalendár a začnú fofry, ale teraz si ešte užívam voľno. Už som sa prežrala v chladničke až na dno, takže zajtra sa musí ísť do obchodu a variť. 🙂 Aj sa na to celkom teším; bude chili con carne.

Dnes počas jedného dokumentu z domova dôchodcov som si spomenula na maminku a ako ma ku koncu už nepoznala; nevedela, kto som, len že som “duša priateľská”. Na toto som celkom zabudla… Prepadol ma ohromný smútok, tak som okamžite prestala vnútorne komentovať, vypla som zvuk na telke a len som tam sedela v tom smútku a nechala ho byť. Už to nebolo o mne a mojom zlyhaní, ale len o smútku a nezvratnosti situácie. Post-traumatický stresový syndróm. Nevadí; naučila som sa žiť s kadečím, naučím sa žiť aj s PTSD. (Veď aj čo iné mi zostáva.)

Démoni minulosti, môžete ma. Vďačná za toto – a jak!

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s