Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manVďačná za celý deň, ako bol. Pomaly sa stávam majstrom v tom, ako narvať do 24 hodín čo najmenej aktivít. 😉

Ráno som sa zobudila bez bolesti hlavy. Úúúúúspech! Veď som si to aj patrične vychutnala, obrátila som sa na druhý bok a chrápala ďalšiu hodinku. Potom som nakŕmila kožúšky a išla kŕmiť seba, dala som si variť vajko na tvrdo, prišiel jeden telefonát, druhý telefonát, zabudla som na vajko a keď som si spomenula, už som naň potrebovala dobreže nie cirkulár. 😛 Tak som ho nejako pochrúmala, ale už mi moc nechutilo. Až také tvrdé ja nemusím.

Vďačná za to, že aspoň chvíľku svietilo slniečko a nebolo všade tak temno. To nemám rada, ale ešte menej rada mám striedania, keď jeden deň je pekne a druhý škaredo. To moja hlava nevie uhrať a bolieva jak fras.

Vďačná za to, že technika dnes neštrajkovala. Až takto spätne si človek uvedomí, ako nevie vychutnávať okamihy, kedy sa nič nesss… nekazí. Také úplne bežné chvíľky, kedy si urobíte kávu, mačičky sa okolo vás naháňajú a nastavujú kožúšky na hladkanie, na koberec svieti slniečko a oni sa na slniečku blažene rozvaľujú, kedy Cica zakaždým, keď idete okolo, na vás zamňauká, aby ste ju pohladkali a povedali jej, že to je jej domček a bola tu prvá a otvorila ho pre všetky ostatné kožúšky… 🙂 Než som sa prehladkala ku káve, aj vychladla. 😉

Vďačná za vonkajšie mačičky, len sa trochu bojím najbližších dvoch dní. Snáď prečkajú bez choroby. Malá ma už natoľko berie, že ani neodbehne, keď jej idem nasypať papu. A niekedy príde ešte jedna čierna, tiež napapať sa.

Vďačná za priaznivé odozvy na Buď vôľa tvoja. Ľudia ako keby cítili, že sme sa dostali na spoločnú štartovaciu čiaru – že tá kniha ide tak ďaleko ako ja. 🙂 Chvíľku som sa trochu bála, že som prepískla, ale teraz vidím, že možno ani nie… aspoň pre niektorých.

Nadobúdam znova kontrolu nad  hmotou. Postupne, malými krôčkami, ale postupujem. Tu niečo, tam niečo, ale už som zliezla z obláčika a žijem zasa ako to, čo som – človek na polceste medzi nebom a zemou. Spojka oboch. 🙂 A ako som toto písala, spomenula som si na dávne tvrdenie ktoréhosi ezoterika, že človek má v prírode výnimočné postavenie/poslanie, pretože jediný má vzpriamenú chrbticu. Nuž, ezoterik zabudol na žirafy a pštrosy.

Dnes som znova po x-tý raz odložila nečítanú Florindu Donner a vytiahla som znova Castanedu. Ale ešte stále váham a možno to urobím tak, ako prvýkrát, a začnem Abelarovou. A zistím, či má na mňa ešte stále taký výrazný vplyv.

Tak, ešte ma čaká umyť riad, vyčistiť záchodíky a dosypať vonkajším cicám granule na noc. Ide sa na vec. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s