Našla som pekný citát (už pred 3 rokmi, ale včera som ho “znovuobjavila”), ktorý mi zasa posunul niekam trochu inam tú teóriu o tom, ako nás iní zrkadlia:

Priťahujeme k sebe ľudí, ktorí odrážajú vzťah, aký máme sami k sebe.

🙂 To mi sedí. Stačí pozrieť sa na to, kým sme obklopení, a vieme, čo si o sebe myslieť. 😉

Alebo inými slovami (a k javu “úžasných mladých mužov”): Ak si vnútorne neistá, tak sa nečuduj, že k sebe priťahuješ ľudí, čo ťa zneisťujú. To preto, lebo podvedome v tebe cítia “vhodnú obeť”.

Pomáha mi to dať do kontextu všelijaké moje zážitky (možno aj všetky, keby som si ich ešte pamätala) a rozhodne väčšinu mojich zážitkov od roku 2009. Môj nedostatok sebahodnoty ku mne pritiahol ľudí, ktorí len čakali na to, aby ma mohli spochybniť alebo škrtnúť. Moje stále sa s inými porovnávajúce ego ku mne pritiahlo ľudí, ktorí potrebovali pretláčať svoje ego voči egu niekoho iného. Pár situácií mám ešte s otáznikom, ale veď zajtra nezomieram a tak ešte mám čas pochopiť aj tie.

A už aj lepšie chápem, prečo ma v istom období života anjeli strkali do skupín s kdekým. Kým som si sedkala za počítačom a písala do blogu, mohla som sa každému nepríjemnému ksichtovi vyhnúť a žiť si v svojej bubline sebapodceňovania a neistoty. V nezrušiteľnom kontakte s inými to nešlo a musela som peniť, zisťovať, prečo pením – a niečo s tým začať robiť… Škoda, že ešte nikto nevynašiel nejaký ohľaduplnejší spôsob boja s vnútornými démonmi!