Dnešná vďačnosť bude tak trochu šibeničný humor… Asi 20 hodín som strávila príjemne, bez nejakého priekaku. Najdlhšie za posledných pár mesiacov, čo sa pamätám. Včera poobede som ešte stihla tak asi 4 hodiny prelievať bazén, ale dnes bol nádherný deň, voda ani nebola až taká studená, ako som myslela, poplávala som, postrihala som stromy a darovala som krv zopár komárom – a zjavne aj trom ovadom.
Ani som si to nevšimla, až odrazu večer ma noha začala neznesiteľne bolieť pri každom pohybe. Tak som sa na to pozrela a zistila som, že je celá spuchnutá, takmer dvojnásobná ako tá druhá, obrovské hrče na holeni, kolene a stehne. No veď vravím – ovady.
Tak som vzdychla a spokojne som si povedala, že lekáreň je našťastie otvorená aj v nedeľu a tak tam ráno skočím, či mi na to niečo dajú, lebo ja doma nemám nič.
Ten nekonečný cyklus prúser na prúser začína niesť plody. Nemám emotívnu reakciu. Už som len celkom sprosto unavená. 🙂
Hepi. Človeku je hneď ľahšie, keď nič necíti… ani len tú vďačnosť za to, že nič necíti. 😉 (Teda, okrem boľavej nohy. Ale veď mi zostáva ešte jedna.)










Povedz svoj názor