Keď sa darí, tak sa darí

13458598_1047254548687433_7810954560576661869_oV poslednom čase mávam problém zaspať. Niekedy som hore aj do tretej-štvrtej a len tak sa prevaľujem. Obvykle som takéto obdobia využívala na šamanské cesty, ale teraz mi nejde ani to – som celá roztatárená. Aj v noci som sa pokúsila vyliezť z tela a pokecať si, ale stalo sa mi čosi zvláštne – ako keď vo Windowsoch otvoríte niekoľko okien súčasne a oni sa pokazia a začnú sa preklikávať medzi sebou a vy nemáte kontrolu nad tým, čo vidíte.

Tak som aj ja povedala telíčku, že si prosím pocit lesa. Pocit lesa sa dostavil, dostavil sa obraz, začala som sa pohybovať po lese. Ktorási z Mačičiek vybila inú, tá škrečala, tak som vstala a šla na nich cvične nahúkať. Potom som si znova ľahla a pokúsila sa vrátiť do lesa. Vydala som sa k svojej čistinke. Bolo mi treba na záchod, tak som šla na záchod, znova si ľahla a znova sa domanipulovala na kraj čistinky. Zasa nejaké vyrušenie, znova návrat, nové vyrušenie – a odrazu som zistila, že všetky moje pokusy sú aktívne, vytvorili akoby novú projekciu reality, a v jednej som stála uprostred lesíka a svietilo na mňa slnko, v druhom som hladkala v lesíku líšku, v treťom som stála na čistinke a vyzerala do anjelského údolia, v ďalšom som hovorila s Gabrielom a pýtala sa ho, prečo mám problémy vnímať – a to všetko súčasne. Jedno cez druhé. Bez kontroly nad tým, čo sa deje, a bez možnosti spojiť to do jedného celku.

Nakoniec ma to vyšťavilo a frfľajúc som si šla po knižku. Viem, že nech vezmem čokoľvek, po pár minútach sa mi začnú oči zatvárať. Doniesla som si Twelve Swans, v minulosti sa mi to páčilo, tak som sa celkom vytešovala. Ale rýchlo som zistila, že to je prázdny wiccánsky blábol… ale čítala som, pretože som chcela spať.

A potom som sa o to potkla.

Idem to prerozprávať svojimi slovami.  Ktosi si tam vylieva srdce nad tým, ako kresťanstvo potlačilo staré tradície Európy a nahradilo bohyňu, ktorá bola okolo nás a žila s nami (Prírodu), Bohom, ktorý je ďaleko a riadi železnou rukou. Okej, oni s tým majú problém, mne sa chce spať.

Autori od nainštalovania vzdialeného Boha odvodzujú náš pocit odtrhnutosti od prírody (“niečo chýba”), v ktorej sme dovtedy žili. Odrazu prestala byť našou spojenkyňou a stala sa len objektom, ktorý vykorisťujeme, drancujeme, kontrolujeme a ktorým pohŕdame. Vytvorili sme si umelý svet.

S tým dokonca súhlasím a pripomína mi to ten umelý svet, ktorý si robíme dnes – každý nos v mobile alebo tablete, gejmeri svoju zábavku vyhlasujú dobreže nie za olympijský šport, náš najčastejší komunikačný partner sa volá nejaká Siri (ja sama nemám smartfón, takže sa ma nepýtajte, o čo ide)… Súhlasím, ale ešte stále nechrápem. 👿

Autorky idú na úroveň rituálov. Ja som tak vzdialená rituálom, tak málo pre mňa znamenajú, že ma to rozčuľuje. To je, ako keď riadite Boeing a niekto vás núti skladať a hádzať papierové lietadielká. (Ehm, dnes som čítala čosi o arogancii. Touché. 😕 ) Rozčuľujú ma. A potom prichádza vysvetlenie, prečo potrebujeme rituály a posvätné priestory a posvätné dýky a posvätný hajzlák…

V našom každodennom živote väčšina z nás používa takmer výlučne istú časť vedomia. Šoférujeme auto, telefonujeme, píšeme šeky tou logickou, verbálnou, cieľovo-orientovanou, “dospelou” časťou z nás, ktorú podľa tradície voláme Rozprávajúce Ja. Keď zaspíme, Rozprávajúce Ja zaspí tiež. Ale ešte stále sme nejakým spôsobom vedomí a niekedy si pamätáme na snový svet plný živých pocitov, mocných emócií a logiky celkom odlišnej od našej “bdelej” logiky – svet obývaný naším Mladším Ja.

Spôsob, akým Mladšie Ja funguje, môžete pozorovať u malých detí. U nich logika “najprv povinnosť, potom zábava” je totálne nanič. Oni chcú najprv zábavu a potom ďalšiu. Umelci to majú podobné – keď namaľujú zubatý Mesiac, je im jedno, že Mesiac žiadne zuby nemá.

No a rituály sú úplne úžasné pre Mladšie Ja s jeho posadnutosťou senzáciami a sklonom preháňať. (A všetky “Drama Queen”, ktoré som v posledných rokoch od seba odstrihla, už asi viete, kde sa pohybujete. 🙂 A asi už tušíte aj to, čo sa mne pomaly začína rozvidnievať…)

Autorky rozpoznávajú ešte aj Hlboké Ja.

Hlboké Ja je tá časť v nás, ktorá je priamo napojená a cíti sa ako súčasť Bohyne. Pre naše každodenné vedomie je božská sila vzdialená teória – možno niečo, čo by nás malo zaujímať, ale príšerne vágne, možno starosvetské a obvykle teoretické.

Ale pre Mladšie Ja je božská sila tak reálna ako  hranolky alebo bazilišek. /…blá blá blá poetické blá blá blá 😉 …/ Mladšie Ja dokáže toto Hlboké Ja cítiť priamo, na rozdiel od Rozprávajúceho Ja, ktoré to nedokáže.

A odrazu sa to na mňa začalo sypať. Pochopila som, že presne teraz bola presne tá správna chvíľka, kedy som presne tento text mala presne prečítať. Odrazu sa moje napojenie obnovilo a mala som Gabriela na drôte hlasom burácajúceho hromu 😛 …

Áno, je to tak, že mám problémy, pretože som svoje Mladšie Ja (pre nás lepšie “vnútorné dieťa”) odstavila. Kedy? Ja som si nevedela/nechcela spomenúť, ale páčil tak dlho, až som to vzdala – keď som si zakázala cítiť, aby som sa ochránila pred bolesťou. Všetku energiu som presmerovala do mentálnej a vôľovej oblasti a veci som analyzovala, alebo som si ich jednoducho zakázala/vydupala. Ale necítila som. Preto aj tak pohŕdam rituálmi a pomôckami. Naučila som sa fungovať bez nich (“vydupala”, teda vôľová energia). A preto z času na čas spadnem do depresie a začnem spochybňovať existenciu anjelov. Jednoducho vôľa zažíva svet, pre ktorý rozum nemá vysvetlenie, a tak sa snaží prebrať späť kontrolu. A potom vyleziem za Gabrielom a začínam sa pýtať, čo z toho som ja a čo je on – “ako keby na tom záležalo”, ako hovorieva. 🙂 Proste sa snažím dissekciou, presným triedením kúsočkov, poskladať vôľou svet, ktorý by vnútorné dieťa videlo, keby mu neboli vypichli oči. 😕

Potvrdil mi, že to je tak. A že nastáva čas aktivovať aj ten “medzičlánok”. Na to som sa vzbúrila, že nijaké pomôcky a nijaké rituály nepotrebujem. Odpoveď: to nepotrebuješ, ale potrebuješ nadšenie. Dôveru.

Zasa som sa dostala do vývrtky (už som tušila, že čím väčšia vývrtka, tým bližšie k nepríjemnému zisteniu 😕 ). Gabriel bol neotrasiteľne pokojný. Obvinila som ho, že ako môže byť anjel, keď mi ubližuje, ale len sucho opáčil, či by som hýbala zadkom, keby ma doň nik nekopal. Diskutovali sme tú dôveru celú večnosť. Nakoniec vyhlásil, že síce neverím, že existuje (rozum), ale aj tak mu dôverujem (srdce). Upozornila som ho, že som sa kedysi rozhodla, že mu budem dôverovať (vôľa) a že jeho slová sa nespochybňujú, pretože to bol jediný spôsob, ako sa nezblázniť. Zasmial sa mi do tváre, či to bol naozaj jediný spôsob… Preblesklo mi hlavou, že som sa ich ešte mohla aj zbaviť a poprieť ich, a vedela som, že on mi číta myšlienky… Ten blahosklonný pocit pobavenia! Nato sa ma spýtal, že ale ako som sa mohla rozhodnúť dôverovať mu alebo hovoriť s ním, keby som nebola s ním mala predtým skúsenosť. Povedal, nech mu popíšem agrodifa. Zahabkala som, že čo to má byť, to nepoznám. “No práve – nepoznáš, a teda nevnímaš a nevieš popísať. Ale mňa si vnímala a dôverovala si mi. Niečo v tebe vopred vedelo, že mi môžeš dôverovať.” (Alebo niečo podobné.)

Zahabkala som. Lenže nedovolil mi zastať a hnal ma vpred ako prasa na zakáľačku: Takže ak vyjdeme z toho, že by som agrodifa nevidela, ani keby som si o to rozbila nos, ako to, že jeho vnímam? Pretože ho poznám. A odkiaľ ho poznám? Mozog? Ťažko. Vôľa? Sotva (hoci tu som ho zahltila vedeckým zdôvodnením, že som perfekcionista a mohla som svoju predstavu o dokonalosti premietnuť do jeho “osoby” a “vytvoriť” ho – na čo sa ma sucho spýtal, odkiaľ poznám dokonalosť – a mal ma).

Takže Mladšie Ja zjavne niekde čučí, zaliate tonami betónu, a len kedy-tedy vystrčí rožky a ukáže mi záblesk niečoho, čo je tak dokonale mimo môjho rozumovo-vôľového poznania, že s tým neviem narábať a chytám depresie.

Nuž, neviem, či je “lekcia naučená”, ale rozhodne som dostala trochu iný pohľad na seba i môj príbeh. Neviem, čo s tým vnútorným dieťaťom urobím, ale to vraj ani nemusím vedieť – proste si dal za úlohu, že ma k tomu dokope. 🙂 Paviány majú červené zadky; ja môžem mať modrý. 😕

Uložiť

Uložiť

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s