Eprakone – ezoterika a spiritualita

Tento článok začal ako komentár k jednej diskusii tu na blogu… lenže potom prerástol do mamutích rozmerov a rozhodla som sa z neho radšej urobiť článok, aj keď sa v ňom opakuje mnohé z môjho doterajšieho poznania. 😉 Celé sa to točilo okolo toho, či je lepšie cítenie alebo myslenie, analýza alebo syntéza, hľadanie chýb alebo si domýšľanie “medzi riadkami”. Takže tu je podstatná časť môjho pohľadu:

Zmúdrievanie je individuálny proces: nesie sa prevažne na tej energii, ktorú máš najviac zastúpenú. Ale to neznamená, že keď si prevažne mysliaci, môžeš sa na cítenie alebo robenie vykašľať – potrebuješ si rozvinúť všetko. Komplexný (alebo “kompletný” bez slangového významu) človek je práve ten, ktorý má v sebe rozvinuté všetko do maximálnej úrovne, ktorej je schopný. Ak má myslenie alebo konanie zastúpené slabšie, tak aj ako “kompletný” ho bude mať zastúpené slabšie – ale bude ho mať a pretože ho bude mať, bude vedieť situácie ošetrovať z tej energie, ktorá je pre ne najvhodnejšia, nielen tej, ktorú používa obvykle.

A teraz k procesu zmúdrievania (a nebudem prihliadať na mieru rozvinutia jednotlivých energií): spočiatku to začína poznávaním sveta naokolo a keď ten už poznáme, začíname poznávať seba v svete naokolo a nakoniec seba mimo sveta naokolo. Analyzujeme. Analýza znamená ísť do hĺbky vecí (takej, ako vládzeme), a vytvárať si “chlieviky” pre jednotlivé veci a dávať ich do vzájomných súvislostí. Tým spoznávame.

Analýza sa deje na tej energii, ktorú práve využívaš. Nie je výlučne produktom myslenia; niektorí veci “preciťujú” a iní zas formou pokus-omyl zisťujú, ako to vlastne je.

Po čase (dúfam) zistíme, že čierno-biele videnie nie je najpresnejšie, že veci nie sú len-alebo, ale veľmi často “ale aj”. To nám nabúra náš svetonázor a teraz nastáva háklivá fáza: buď to pripustíme a ideme skúmať ďalej (zo “sveta” a “seba v svete” prechádzame do fázy “seba mimo sveta” a skúmame naše vnútorné filtre), alebo zavrieme oči-uši a začneme vykríkať, že aj tak je po našom. Toto sa deje zasa na všetkých troch energiách, len všade rôzne: mysliaci poprú všetko, čo nie je presne podľa “kritérií vedeckého skúmania”, aj keby si na tom šli rozbiť nos, emocionálni vyhlásia pozemské utrpenie a posmrtný raj a “veď potom uvidíte, že sme mali pravdu, a budete ľutovať” a vôľoví vyhlásia “svätú vojnu” a vytlčú všetko, čo by sa odvážilo mať inú predstavu.

A teraz späť k tomu, že ideme skúmať ďalej. Dostávame sa do kontaktu s niečím mimo duality, ale ešte stále hmotným. Tu sa už nepohneme ďalej, pokiaľ nezapojíme to z vôľovej energie, čo v sebe máme, a nenadradíme to všetkému ostatnému. To preto, že chybný počítačový program ide opravovať seba samého. Na to musí vôľa vnútiť myšlienkam druhoradú rolu a emóciu musí natlačiť na zadné sedadlo, pretože tak myšlienky, ako aj emócie obsahujú väčšinu z tých našich obmedzujúcich filtrov, ktoré nám neumožňujú vnímať realitu ako to, čo je. Jednoducho vôľa predpíše, na čo sa sústredíme, aj keby to v nás vyvolávalo hrôzu alebo kognitívnu disonanciu, a dohliadne, aby tí dvaja makali. Vôľa samotná nedokáže urobiť nič; potrebuje tých dvoch ďalších na to, aby jej povedali, čo robiť – ale súčasne ich dokáže nútiť strhávať nánosy vlastných presvedčení a držať sa objektivity.

A niekde v tejto etape sa potom dostaneme do kontaktu s mimofyzickou realitou. Na to, aby sme sa dostali až sem, sme si museli vytvoriť nejaký svetonázor (syntetická fáza), kde určité veci/prejavy/situácie majú určitú podobu a určitú hodnotu. V mimofyzickej realite všetko to, čo sme sa dozvedeli doteraz, stráca význam – nie sú tam “veci” a prepojenia medzi “vecami” (=súvislosti) tým pádom nie sú spoľahlivé. Ale zostáva nám jedno: zostáva nám spôsob, akým s hocijakou realitou narábame a ktorý sme si vybudovali tým, že sme sa dostali až sem. Nazvime to “poznávací aparát”. Tak, ako sme pristupovali k fyzickej realite, budeme pristupovať aj k mimofyzickej. Začneme ju skúmať – a teraz už (dúfajme) s využitím všetkých troch energií unisono. Ak sa zasa obmedzíme len na jednu z nich, na tú, ktorá nám je napríjemnejšia, tak myšlienky okamžite všetko poprú, srdce si prečíta jednu knihu a bude ju hlásať donekonečna a bude ublížené tými, ktorí nepodporia jeho presvedčenie, a vôľa bude robiť bezduché pokusy a po pár omyloch to vzdá, zbalí organizmus a umrie.

Ale: než zažijeme jednotu, musíme poznať oddelenosť. Než zažijeme oddelenosť, musíme poznať jednotu (napríklad v maminom brušku). Ešte nikdy nikto nič nespoznal (3x po sebe zápor – je to vôbec ešte platné? mimochodom, vysoko manipulatívna technika, takže bacha na ľudí, čo ju používajú 😉 ) tým, že frčal len na jednej energii a popieral tie druhé jednoducho preto, že nemal chuť rozvíjať si ich. 🙂