Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manDnes ďalší nenápadný, nenáročný deň – písanie ide pomaly (hlavne vďaka tomu, že som ešte nechytila ošiaľ a väčšinu času trávim šaškovaním na internete 😉 – tentokrát nepíšem na internete, ale pekne v starom, dobrom Worde), upratovanie ide podobne, len samočinnejšie (Roomba zvaná Punťo beží na smeny), z domu som nevyliezla a tak už pomaly nemám čo jesť, ale zato sme sa hrali s Mačičkami (na záver, ak nezabudnem, aj sem vkopírujem video 😉 ). Som vďačná práve za to, že sa nič nedeje.

Myslím, že veľa času teraz trávim vnútornou prácou. Ráno som spracovávala jednu nepríjemnú situáciu, starú tak týždeň – vyjasňovala som si, čo presne cítim (niekedy je to dosť ťažké presne pomenovať) a prečo to cítim. Vlastne, k tomu “prečo” som sa asi vôbec nedostala, ako si teraz spomínam… Nevadí. Je to vo vedomí, tak to pomaly doinkubuje. 🙂

Poobede som pri telke mala jeden dosť otrasný zážitok. Už dopoludnia som si všimla, že som nejaká emotívnejšia – v jednej zo skupín zomrel kocúrik a bolo mi ho strašne ľúto. No a potom som v telke pozerala nejakú blbú dokumentáciu a tam sa decká tak ohavne zachovali k inému decku – a než som sa nazdala, zaslzila som… To je pre mňa totálne nezvyklé. Obvykle sa naštvem. Slzievam len nad scénami, kde niekto niekomu zomiera. To o sebe viem, nechápem dôvody, ale zatiaľ to nedobehlo. No a toto… bolo to také nezvyklé, že som to okamžite zaregistrovala (bodaj by aj nie, keď som sa cez víkend prelúskala VP Dvojkou a tam je to presne o udičkách). S ničím sa mi to nespája, neviem, prečo som zaslzila, ale mala som emotívnu reakciu na nejakú udalosť. Už je to vo vedomí, tak dúfajme, že aj toto pomaly dobehne a zasa niečo pochopím.

V poslednom čase ma vôbec nejako chytajú záchvaty súcitu s ľuďmi… Doteraz to bola tá jediná situácia, niekto niekomu zomrie, ale minule už som takmerzaslzila aj nad oveľa menšími krivdami iných ľudí… Ešte by tu bolo vysvetlenie, že sa vracia moja empatia a že budem do seba zasa nasávať všetok ten balast iných ľudí – a to by ma vôbec nepotešilo… Odmietam. Už raz som si vybudovala proti tomu bariéru – zvládnem to hocikedy znova.

Vďačná za to, čo mám za sebou. Taký nezaujímavý, nudný život – a v každom jeho okamihu som napriek tomu mala pocit vzdorovania, odolávania, prekonávania – a dosiahla som veci, ktoré by do mňa neboli povedali. 🙂 Žiadne béčko. Trvalo síce pol storočia, než som sa k tomuto prevratnému zisteniu dopracovala, ale lepšie neskoro ako nikdy. 😛 Nebol to veľmi veselý život – ale v každom jeho okamihu na pozadí trčalo niečo dobré. Vďačná za to. 🙂 Vďačná za to dobré, ktoré som dnes schopná vnímať, hoci donedávna som mala oči len pre to bolestivé, smutné a pokazené. Tie prehry a neúspechy, čo sú za mnou, zostávajú aj naďalej prehrami a neúspechmi – len za nimi už dnes dokážem vnímať niečo… mňam. 🙂

Ak toto bol cieľ cvičenia Vďačnosti, tak som vďačná za toto cvičenie i za svoj nový pár očí – rovnako slepý, ako ten starý, a predsa vidiaci o toľko viac. 🙂

No a ešte to video 😀 :

Advertisements

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s