Vďačnosť každý deň

green-tick-with-man😀 Z dnešnej vďačnosti veľa nebude. Bol to dobrý deň, jediné príkorie, čo si pamätám, je, že sa mi pred chvíľkou nenatiahli Windowsy, ale to je aj tá chyba – že si nepamätám… Večer som totiž dostala depku a ošetrila som ju po svojom a naliala som si. No a páska sa vymazala a je mi fajn, ale netrafím ani na klávesy. 😉

Ale predsa – dve spomienky mám: Jedna je možno (asi) zo včerajška a možno som ju aj napísala, ale ostala mi vidieť v hlave a tak ju píšem teraz: šla som kŕmiť Blekina. Vyliezol zo svojej vyhrievanej búdky. Má tam elektrickú podložku, ale pochybovala som, či vôbec funguje – až do včera. Včera ako vyliezol a začala som ho hladkať, tak ten bok, na ktorom ležkal, mal celkom teplučký. 🙂 Podložka funguje, Blekinovi je dobre. Vrnží ako Harley-Davidson. 🙂

No a druhá úžasná spomienka je z dneška. Jednak musím pozerať telku dlhšie, pretože vtedy sa cezo mňa premelie celý ten zástup kožúškov a nechá sa vyšmajchliť. No a dnes sme pozerali hodnú chvíľku telku spolu s Ňusom – ležal mi krížom cez nohy, nechával sa hladkať i škrabkať pod bradou a pazúrikmi dokonale spracovával kreslo. 🙂 Ani nápad, že by inde bolo lepšie a že treba pred zlým človečiskom zdrhnúť… 🙂 Jedného dňa ho budem nosiť aj na rukách. Pusu medzi ušká sa mi už niekedy podarí mu nanútiť. 🙂

No a potom som celý deň čakala na niekoho, kto neprišiel. V čakaní na ľudí, čo neprichádzajú, začínam byť expert. Ale aspoň ma to už nerozčuľuje. Vďačná aj za to. 🙂

Ale inak celý deň čoho som sa chytila, to šlo ako po šnúrke. Čím som si to vyslúžila. 🙂

Ešte stále mám depku. A už dávno mi nebola tak u konca potravinového reťazca ako dnes. 🙂

Reklamy

One thought on “Vďačnosť každý deň

  1. davno som nepisala vdacnost, ale musim vdacnost za sobotu. V sobotu som totiz bola robit workshop hiphopu v uteceneckom tabore v Rakusku. Bol to velmi silny zazitok, az taky, ze som bola z toho az do vecera trochu mimo, az ma hlava rozbolela. Ja som to robila zadarmo, len tak, lebo som chcela, chcela som vidiet ako budu tancovat a aki budu a tak. Ale to, kolko energie mi oni dali naspat a kolko vdacnosti, tak to som necakala. Az mi to bolo blbe a furt som premyslala ci som to urobila dobre a ci to malo fakt az taku hodnotu ako mi oni dali spat. To nekonecne dakovanie, fotenie, jak keby som bola neviem kto, jedno dievcatko ma tak vybozkavalo, ze to som hadam ani nezazila a so mnou za ruku az do auta, este ked som bola v aute, tak decka odhrnali z okien zvysky snehu a taketo veci. Ostala som z toho az taka paralyzovana. Normalne teraz citim zavazok, ze sa musim za nimi vratit. Inak ja som sice nemala silne predsudky, ale predsa len som zistila ze ani moje ocakavania nezodpovedaju realite. Ocakavala som zeny tichucke a nenapadne, posedavat v dlhych habitoch a satkach a tam sa mi rovno medzi prvymi postavi na plac tetka v ruzovej teplakovej suprave a ide aj do battlu, odvaznejsia jak niektori chlapi. Medzi typkami dvaja bboyi, ktori, poznali veci, vedeli aj dost tazke triky, akurat bolo vidno ze nebreakuju. Decka uplne ako u nas, len vdacnejsie. Potom ma aj oni naucili svoj afgansky tanec. No uplna haluz. Bol to nahodny vyber, rodiny najma z Afganistanu a par zo Syrie. A su nam este viac podobni ako som ja ocakavala a to ja tym uplne scestnym reciam vobec neverim. Naozaj dakujem za tento zazitok.

    Liked by 4 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s