Dnes som našla citát Krišnu ( 😀 nie, nebojte sa, nemením tábory 😉 ), ktorý mi hodne sadol a tak trošku “upratuje” to budhistické (a slovenské) pohŕdanie mozgom:

“Človek sa musí svojou mysľou pozdvihnúť, nie degradovať. Samotná myseľ je tak naším priateľom, ako aj nepriateľom. Myseľ je priateľom tých, ktorí ju ovládajú, a správa sa ako nepriateľ tých, ktorí nad ňou nemajú žiadnu kontrolu. ” — Krišna (Bhagavad Gita)

Tento uhol pohľadu mi robí dobre. Utvrdzuje ma v tom, že nie som až tak “mimo”, ako sa ma z času na čas snaží prostredie presvedčiť. Nepotrebujem nič popierať, ak si z toho viem urobiť spojenca. 🙂 Nepotrebujem popierať vnútorný monológ, ak ho viem naučiť hovoriť veci, ktoré mi pomôžu pohnúť sa dopredu. Nepotrebujem popierať myseľ, ak ju neurobím jediným nástrojom prístupu k realite, pretože práve v nej sú uložené všetky “geniálne skratky” v podobe predsudkov a predpokladov. Nepotrebujem popierať srdce, pokiaľ ho používam na cítenie situácie, nie ako náhražku za logiku a zdravý sedliacky rozum. A nepotrebujem popierať ani tých, čo všetko toto popierajú… pretože aj planktón je potrebný. 😛 (Posudzovačná jak fras – a robí mi to dobre. Nepotrebujem popierať ani svoju posudzovačnosť, ak mi pomáha vysporiadať sa so svetom, ktorý zjavne funguje na iných princípoch ako ja. 😉 )

Všetko, čo máme na dosah, je na dosah. To je fakt. Sami rozhodujeme, ako túto skutočnosť budeme interpretovať – či v tom uvidíme nepriateľa/ohrozenie a odovzdáme kontrolu nášmu strachu, alebo v tom uvidíme potenciálny nástroj, ku ktorému keď pristúpime s rozvahou, dokáže pre nás urobiť veci, ktoré potrebujeme, aby urobil. 🙂