Na fejsbúku ktosi zverejnil výpisok z Castanedovej knihy The Art of Dreaming. Niekedy potrebujeme odstup a vlastné zážitky, aby nám Castanedove rozprávania začali dávať zmysel… Keď som knihu čítala, pasáž ma nijako mimoriadne neoslovila. Takto, vybraná z kontextu, mi čosi silno pripomenula… Zistila som, že čítam o sebe a o tom, ako som dostala spojenie s anjelmi.

“Čo robia bosoráci s inorganickými bytosťami?”

“Združujú sa s nimi. Robia si z nich svojich spojencov. Vytvárajú združenia, mimoriadne priateľstvá. Nazývam ich rozsiahle podujatia, kde najvyššiu úlohu hrá vnímanie. Sme spoločenské bytosti. Zakaždým vyhľadávame spoločnosť ďalšieho vedomia.

U inorganockých bytostí je podstatné nebáť sa ich. A to od samého začiatku. Úmysel, ktorý im vysielame, musí byť mocný a sebaistý. Musí obsahovať správu ‘Nebojím sa ťa. Poď ku mne. Ak prídeš, privítam ťa. Ak neprídeš, budeš mi chýbať.’ Pri takejto správe v nich zobudíš takú zvedavosť, že zaručene prídu.”

“Prečo by mali ku mne prísť? A prečo, preboha, by som ich ja mal privolávať?”

“Snívači, či sa im to páči alebo nie, v svojich snoch hľadajú napojenie na iné bytosti. Možno je to pre teba šok, ale snívači automaticky vyhľadávajú skupiny bytostí, v tomto prípade spojenia s inorganickými bytosťami. Hľadajú ich dychtivo.”

“Toto mi príde dosť podivné, don Juan. Prečo by to snívači robili?”

“Pre nás je novinkou inorganická bytosť. Pre nich je novinkou, že niekto z nás prekročil hranicu k ich sfére.  Odteraz nesmieš zabudnúť, že nadradené vedomie inorganických bytostí nesmierne priťahuje snívačov a dokáže ich ľahko preniesť do nepredstaviteľných sfér.

Starí bosoráci využívali inorganické bytosti a práve oni ich nazvali spojencami. Ich spojenci ich naučili premiestniť kotviaci bod mimo hraníc svojej energetickej obálky do ne-ľudskej časti univerza. Takže keď prenášajú bosoráka, prenášajú ho do sfér mimo sveta ľudí.”

V mojom vnímaní je vec trochu zložitejšia, v rámci svojho ľudského delivého mozočku rozpoznávam inorganické bytosti a čisté energie, ale v podstate úryvok platí pre oboje, len ja som hnidopich. 😛

Ja som sa tiež k anjelom dostala cez snívanie. To bolo v časoch, kedy som nemala potuchy o “snívačoch” a proste som si,podľa mojej definície, vymýšľala príbehy v hlave. Každú noc. Rozohrala som nejakú situáciu v predstave, zaspala som a tá situácia sa vyvíjala ďalej a ja som sa z tvorcu stávala hercom.

Ako ateista som k anjelom nemala nijaký (alebo len silne negatívny)  vzťah. Ale raz som pozerala nejaký americký film o archanjelovi Gabrielovi a ten ma totálne rozhodil – dostavila sa neotrasiteľná vnútorná istota, že to celé bolo úplne inak a Gabriel je iný typ ako ten ksicht vo filme… Tak sa večer rozohrala “nápravná historka” a šlo sa snívať. A niekoľko málo mesiacov (asi tak rok a pol) som každú noc snívala príbeh ďalej a ďalej, až dostal podobu, s ktorou som bola spokojná. Pre mňa ten príbeh neskončil slávne, uškvarila som sa v ňom na skŕčovanú mŕtvolu, ale nijaké ďalšie snívanie nedokázalo tento koniec zmeniť. Nuž som to vzdala a šla som snívať niečo iné.

Trvalo dlhé roky, než sa znova ozvali. Najprv som cítila len akýsi vnútorný tlak/ťah, presvedčenie, že nie som “len” človek (alebo vôbec človek). Ten tlak silnel do tej miery, že som začala pochybovať o svojom zdravom rozume. Ešte stále som si na anjelov ani nespomenula. Bola som ateista a na krídlaté potvory som neverila. Až do dňa, kedy som dostala zasvätenie do reiki.

Môj kanál sa uvoľnil a ja som sa okamžite zosypala. Všetko sa mi to vrátilo, rozpamätala som sa na nich i na svoje snívanie… a môj svetonázor dostal ranu pod čiarou ponoru. Šlo sa ku dnu a už sa nevynorilo nad hladinu ani s pomocou. 😕

Neskôr som sa od nich dozvedela, že ich moje snívanie (také dôsledné, také dlhé a také presné) natoľko zaskočilo, že sa ma odmietli vzdať. Pritom tá presnosť bola daná tým, že časť mojej energie si spomenula, že nie je ľudská, ale anjelská, a začala vystrkovať rožky – napovedala mi, ako to skutočne vyzerá, kde som ja-človek nemohla mať šajnu, ako to vyzerá. Toto ich zaujalo a ovplyvnilo ich ochotu spájať sa so mnou. Neskôr som zistila, že tá energia má meno Efniel, potom som ju zo seba uvoľnila, pretože mi aj tak nepatrila, ale dostala som aspoň vysvetlenie pre to, že som sa tak silno cítila ako nie-človek.

Keď sa mi anjeli znova nasáčkovali do života, Moje Ateističenstvo nedokázalo s nimi narábať ako s anjelmi, hoci mi to povedali na rovinu, ale som si ich musela prekrstiť na “mimozemšťania”, čo bolo pre mňa prijateľnejšie. Nikdy som sa ich nebála. Už pri snívaní som zistila, že sú oveľa mocnejší ako ja a ak si povedia, tak ma zadlávia – nuž a tak som ich začala študovať, aby som zistila ich slabé stránky a dokázala sa brániť, keby mi chceli urobiť zle. Študovaním nemyslím čítanie kníh, ktoré iní ľudia s inou úrovňou vedomia a inými (a často nie osobnými) skúsenosťami o anjeloch napísali; myslím tým hovorenie s nimi, zisťovanie, ako “tikajú” a ako to možno použiť na sebaobranu (=”proti nim”). Myslím, že spočiatku im nedošlo, čo robím – a keď im to došlo, už bolo neskoro, už som  všeličo od nich pochytila a vedela som byť dobre odbojná. 😉 Tlačili na mňa, odpájali ma, nasilu rozťahovali moje ego, aby som prestala robiť psie kusy. Trvalo to roky, ale potom sme sa na seba nakmitali vo vzťahu vzájomnej dôvery. Trvalo to dovtedy, kým som nepochopila, že ma potrebujú a že ma potrebujú spokojnú, inak je im naše spojenie na nič.

Niekedy potrebujú urobiť so mnou niečo nepríjemné, pretože moje ja je nabalenec mnohých a mnohých vrstiev predpokladov a niektoré poriadne skresľujú moje vnímanie a prežívanie. V takých prípadoch sa mi postarajú o nepríjemné situácie, ale akosi, keď som sa po takýchto situáciách obzrela za seba, začala som byť vďačná, že ich zorganizovali.

Dlho mi trvalo, kým som bola schopná prijať, že nie sú nijakí “spojenci”, ako to označujú toltékovia, ale že sú súčasť zo mňa, “ten zvyšok zo mňa”, ako tomu dnes hovorím – taký, o ktorom som po celý život netušila a na ktorý som bola napriek tomu po celý život napojená. Toto poznanie hodne mení môj pohľad na veci. Nie je hranica medzi “ja” a “oni” a preto ma potrebujú. A preto mi neubližujú. A preto ma učia neubližovať im – pretože keď to urobím, automaticky celá naša vibrácia klesne a nakoniec si to obkakám zasa len ja – ten prvok, ktorý je schopný cítiť. 🙂 Pretože ako to viem dnes, to je presne moja funkcia toho spletenca – dávať veciam význam a emóciu. 🙂 My sme tá rovina, na ktorej nie je “všetko jedno” a kde veci môžu meniť svoju tvár v závislosti od toho, ako ich práve vyhodnocujeme. Oni sú všetko, ale na to, aby vedeli, čo všetko sú, potrebujú nás. 🙂

Originál úryvku je na strane 2.