Môj kamarát mozog

66411_fullsizePred chvíľkou som dostala nový citát od dona Miguela Ruiza (prerozprávam voľnejšie):

“Môžeme si zvoliť, či uveríme hlasom, čo počujeme v našej hlave, alebo nie; presne tak si môžeme zvoliť, čomu zo spoločenského programovania (“Sna Planéty”) uveríme a s čím súhlasíme.”

(We have a choice whether or not to believe the voices we hear within our own minds, just as we have a choice of what to believe and agree with in the dream of the planet.)

Včera som mala presne taký deň, kedy som si to mohla trénovať. Ráno som mala vyšetrenie u lekára a potom seminár, u ktorého bolo jasné, že nestihnem jeho začiatok. Tak som sa vybrala, naplnila si fľašku vodou (kvôli ľadvinám), slušne sa obliekla a išla som.

Cestou k lekárovi som potrebovala prejsť z jednej zastávky na druhú. Asi 200 m. Na týchto 200 m som 2x spadla… Už pri prvom páde som si rozbila obe kolená a dlaň. Odkrivkala som sa k blízkemu obchodu, vytiahla fľašku s vodou a papierovú vreckovku a vymyla si z rán aspoň tú najhoršiu špinu. A zaregistrovala som, že sú šaty na kolene krvavé.

O pár metrov ďalej ma to sklátilo znova – znova na to isté koleno a tú istú ruku. Nejaký chlapec sa pristavil pri mne: “Ste v poriadku?”

“No, niečo so mnou rozhodne v poriadku nebude, keď som už druhýkrát spadla,” potriasla som hlavou.

Zdvihla som sa. Mozog pracoval celkom nezávisle. Hoci som inak dosť orientovaná na to, ako pôsobím navonok, teraz nič. Mozog mi dával pokyny, ako sa bezpečne postaviť na nohy  (pri prvom páde môj členok prestal držať pevnú pozíciu; to sa mi od chemoterapie stáva často) a dostať k lekárovi. Celou cestou komentoval každú nerovnosť na chodníku, aby som sa jej vyhla. Kontroloval dĺžku mojich krokov i uhol, ako kladiem ľavú nohu na zem. A stihol vymyslieť, že si u lekára vypýtam nejakú dezinfekciu, alebo pôjdem o 100 m ďalej k praktickej lekárke a nechám sa vydezinfikovať tam.

U lekára mi mozog prikázal poslať SMS, že na seminár už neprídem. V ordinácii som si vypýtala dezinfekciu a nechala som, nech urobia všetky snímky, ktoré potrebovali. V tom čase už mozog bežal na plné obrátky a plánoval, ako sa bez ďalších pádov dostať domov.

Vyšetrenie dopadlo pod kritiku. Moje kosti sú také krehké, že im to radšej ani nepovedať… Podarená bola lekárka, keď mi hovorila, že “hlavne za nič na svete nepadnúť”, a ja som tam stála s roztlčenými kolenami a dezinfekciou v ruke… 😉 Mozog vyhodnotil situáciu, škrtol chodenie k praktickej lekárke a naordinoval mi miesto toho cestu do najbližšej obuvi a kúpiť si nejakú topánku celkom bez podpätku, kde by nebolo riskantné, že ľavé chodidlo kladiem, ako ho práve napadne.

Tak som sa vybrala do obchodu. V prvom nič, v druhom všeličo, ale drahé a priveľké, ale v treťom obchode som našla balerínky v mojej veľkosti. Mozog nakázal vypýtať si nožnice a odstrihnúť z nich visačku a na moje vlastné topánky si vypýtať tašku, nech ich domov nenesiem v ruke. Pochodila som dobre a šlo sa domov. Nie obvyklou cestou; mozog v obchode počas prezúvania skalkuloval, že už nemám sily na chodenie, a vyhodil mi novú trasu. Električka – autobus – domov.

Keď už som sedela v autobuse, zistila som, že som poriadne hladná. Na jednej strane som sa bála, že za chvíľku nebudem vládať zohnúť nohu, na druhej som si povedala, že keď vystúpim, neťahám priamo domov, ale sa zastavím v potravinách. Mozog sa posmešne uškrnul, že človek nemá chodiť kupovať potraviny hladný, ale nejako sme sa dohodli, že  tentokrát mi to prejde. Že mám po tých všetkých šokoch nárok. 🙂

V obchode sa mi dotelefonoval jeden známy a vec, ktorá ma už začínala ťažiť, sa dala do pohybu. Zlomyseľne som skonštatovala, že “niekto tam hore” ma má rád – nezlomila som si nohu, našla som ploché topánky a veci sa dávajú do pohybu.

Už som bola doma niekoľko hodín a snažila sa pracovať, ale ten deň ma dosť vytriasol, tak som si šla zapnúť telku. Biele sneženie. Mozog povedal, že si ideme nájsť telefón na nich a spýtame sa, či je výpadok signálu. Tak som to urobila. Automat mi ponúkol možnosť informácií o výpadkoch, no a tam som sa dozvedela, že nijaké nie sú…

Pocítila som slabý záchvev paniky, pretože to posledné, čo teraz potrebujem, je pokazený televízor… Ale mozog zdvihol obočie, pokrútil hlavou a mierne ma upozornil: “si na Slovensku”. Tak som zavolala znova, preklikala sa na technické oddelenie a tam som sa dozvedela, že registrujú výpadok signálu.

🙂

Neviem, ako tento deň ešte bude pokračovať (po schodoch už chodím len s pomocou zábradlia), ale najlepšie na tom bolo, že som celý čas stála akoby mimo seba, sledovala sa a sledovala mozog, ako drží opraty v rukách. Napriek bolesti a šoku jediné, čo som cítila, bolo ľahké obveselenie a spokojnosť.

Naozaj to máme v svojich rukách. Volíme si uhly pohľadu. Nie všetko, čo sme sa naučili, je nanič. Nepotrebujeme to popierať. Niekedy nám mozog dobre podtrhne nohy – a inokedy funguje ako švajčiarske hodinky. To, čo urobí, je presne to, čo pripustíme.

Každé emocionálne podfarbené “myslenie” (tie uvodzovky sú tam náročky, pretože to už nie je myslenie, ale cítenie tváriace sa ako rozmýšľanie – hľadanie dôkazov pre to, čo chceme) je otázne. Dáta, ktoré mozog dostane na vstupe, bezchybne spracuje. Ak sú nekompletné alebo skreslené našou vôľou, bezchybne ich spracuje do totálne chybného výsledku. Ak sa nám podarí zapnúť mozog skôr, než sa zapnú emócie, je spoľahlivý pomocník. Mne dnes šok z pádu vytvoril priestor, že sa zapol rýchlejšie.

Dnes som sa naučila trochu viac dôverovať svojej mysli – napriek tomu, čo všetky ezo učenia s výnimkou toltékov a taoizmu hlásajú 😉 .

11390255_10155601570230125_5187356332980583302_n

Nič nehrá väčšiu rolu pri ovplyvňovaní nášho šťastia než myšlienky, ktoré si zvolíme myslieť.

P.S. pre Matrioshku: Vecne orientovaný človek rieši situáciu, robí si scenáre a vyberá najrozumnejší. Vzťahovo orientovaný človek sa začne spytovať, prečo sa to stalo práve jemu a že teraz bude na smiech iným a ako to, že mu nikto nepomohol a nepoľutoval ho a prečo nechali v tej ceste výtlky a aký úžasný bol doktor, že šiel niekde vysomrovať dezinfekciu špeciálne len pre teba… atď. 🙂 Moja preferencia/voľba sa tu ukázala v plnej kráse.

 

2 thoughts on “Môj kamarát mozog

  1. No ja som takto duchapritomna a chladne racionalne konajuca pri urazoch ci padoch (nastastie zatial nie nejak zavaznych)mojho decka. Pri svojich vlastnych sa bud tvarim ze sa nic nestalo alebo ked sa uz neda tvarit, tak sa dost opustam a cakam na zachranu.

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.