To by znamenalo, že keď nejako nedokážeme ustúpiť zo svojho stanoviska, zakladá sa buď na priamom poznaní reality, alebo je naučené od niekoho a nemáme preň dôkaz. 😉 Krása, čo? Dve protichodné veci vedú k tomu istému prejavu…

A ako zistíme, čo z toho platí?

Ja za seba môžem povedať, že mne dosť pomáhajú spochybňujúce otázky: A keby som sa v tomto mýlila, čo by to pre mňa znamenalo? Ak by som sa mýlila, sú nejaké zážitky v mojom živote, ktoré by podporovali ten druhý názor? Toto je doména môjho vnútorného monológu, ktorý pozná svetonázory, ku ktorým sa hlásim, sleduje ostražito moje myšlienky a len čo niekde naďabí na logický prešľap, okamžite (a s pasiou 😉 ) ma na to upozorní.

Druhý dobrý tip je preformulovanie postoja inými slovami. Ak to nedokážeme, ak ho nedokážeme vysvetliť cez obraz alebo situáciu z bežného života, ak stále opakujeme len tie isté slovné spojenia a to isté zdôvodňovanie, vtedy ide o naučený postoj. Nie sme jeho tvorcom a tak ho musíme predávať presne tak, ako sme ho kúpili.

A mám ešte jednu metódu, ktorá mi pomohla vniesť relativitu do môjho sveta absolútnych právd: Ku každému svojmu vyjadreniu pridať aj formulku “alebo aj nie“. 🙂 Pokiaľ to v nás vyvolá úsmev a nie pot hrôzy, bol názor náš vlastný.

(No a potom mám ešte jednu metódu, kedy si na svojom trvám, hoci viem, že nemám pravdu, a potom si to odpustím. 😛 Preto, lebo aj to dokážem. A teraz špekulujte, kedy je kedy. 😉 )

Aké metódy máte vy?