Kým zotrvávaš na povrchu, nemáš šancu dostať sa k podstate

dybowski-sika-kitzVčera večer som ľahla popolom – dostala som zimnicu a musela som zaliezť do postele už pred polnocou, čo nerobievam ani vtedy, keď musím vstávať pred piatou… Tak som si povedala, že keď už ležím, využijem to na šamanskú cestu a pôjdem za Gabrielom. Bez nejakého presného cieľa. Len tak, pokecať. 🙂

Povedala som telíčku, aby mi dalo vnem lesa. Prišiel okamžite. Uvidela som obrovský, svetlom prežiarený les s rovnými stromami a vysokou zelenou trávou… len pocit lesa sa nedostavil. Tak som požiadala telíčko ešte raz a dávala som pozor, či ten pocit príde. Obraz okamžite o stupeň stmavol a prestal byť “maľovaný svetlom”, ale zasa sa dostavil pocit výšky a vzduchu nad mojou hlavou a vedela som, že som doma.

Napriek tomu bol les svetlejší ako obvykle. (Možno som ešte rádioaktívne svetielkovala. Keď som si pozerala svoju obálku večer, tak miesto obvyklej hladkej bola celá rozpukaná a akosi mi pripomenula obrázok na Čiernej mágii 😉 .) Našla som si vysvetlené miestočko a uložila som sa do trávy. Čakala som, či sa nezjaví Gabriel, ale hoci som sa prelaďovala na “eloi” niekoľkokrát, zjavne som to netrafila, pretože neprišiel.

Odrazu som počula pohyb. Nadvihla som hlavu a zbadala som srnku – nie celkom maličkú, už takú odrastenejšiu, ale stále ešte bodkovanú. Trochu vo mne hrklo, lebo keď som snívala Nezastaneš na polceste, pririekla som srnke štatút Smrti (napríklad tu a tu). Spýtala som sa jej, či je Smrť. Povedala, že prečo by mala byť smrť… Vysvetlila som jej, že v knižke vystupovala Smrť aj v podobe srnky.  A znova prišla otázka: Aký pocit vo mne vyvoláva?

Povedala som jej, že niečo príjemné, šmajchlovné, absolútne prítulné a bezpečné, čo by som najradšej hladkala. Akosi som vytušila, čo bude najbližšia otázka, a povedala som jej, že by som nemala vôbec nijaký problém so Smrťou, ak je to takýto pocit. Nato sa srnka usmiala a ľahla si ku mne. Spýtala som sa, prečo si líha, a ona povedala, že keď ja ležím, môže aj ona. Spýtala som sa, či jej to nerobí zle, a ona sa spýtala späť, či to nerobí zle mne…

Pred tvárou som mala steblá trávy a ako som sa na ne pozerala, ako sa hýbu vo vánku, začala ich srnka obštipkávať. Spýtala som sa jej, prečo to robí, a odpovedala mi, že čo sa čudujem. Vysvetlila mi, že je vo mne presne tá časť, ktorú z nej cítim – to šmajchlovné, prítulné, bezpečné. Že je to dieťa vo mne. A keďže je z môjho vnútra, tak moja pozornosť vedie jej pozornosť a naopak.

Natiahla som ruku a pohladkala som srnku po bodkovanom kožúšku. V hoteli som kedysi hladkala vypchatú srnu i jeleňa a viem, akú drsnú srsť mali. Prekvapilo ma, že srnka sa cítila celkom hebúčko, ako malé mačiatko. Spýtala som sa jej na to. Odpovedala, že som zasa spadla do človečiny a že zostávam len na povrchu. Že pocit v mojom vnútri mi vyvolal obraz srnky, ale miesto toho, aby som s ňou narábala ako s pocitom, narábam s ňou ako s “obálkou toho pocitu”. A upozornila ma (mierne škodoradostne), že kým zostávam na povrchu, nemám šancu dostať sa pod povrch, k podstate.

Vlastne, keď sa to tak vezme, správala sa úplne ako srnka z mojej knihy. 😛 Asi bola tá istá. 😀

Takže som sa v noci zasa niečo naučila:

  1. Obraz môže byť produktom mysle; fyzický pocit je produktom tela a má vyššiu výpovednú hodnotu. (Asi. Možno. Ale je divné, keď človek s problémom vizualizovať odrazu dostane úžasný vizuálny vnem. Ozýva sa moja paranoia. 😉 )
  2. Naši šamanskí spojenci sú energia, nie zvieratá, rastliny a veci. To som už vedela, ale moje ľudské, dualitné vnímanie s nimi po prvom kontakte vždy narábalo ako s objektmi, nie ako s pocitmi. Nabudúce sa už budem sústreďovať výlučne na pocity.
  3. Keď nás niečo desí, pozrime na pocit, čo si s tým spájame. Neošetrujme fóbiu, ošetrujme pocit (najlepšie prijatím nejakej časti v nás, predpokladám; ujko Ruiz sa teraz asi parádne chechce).
  4. Je nejaké poučenie v tom, že srnka obžierala trávičku, čo zaujala mňa, len ho zatiaľ neviem uchopiť.  Nuž, jedného dňa uchopím a budem hepi. 🙂 (Asi by stálo za to vrátiť sa späť a pozrieť sa na pocit, čo vo mne trávička vyvolávala.)
  5. Kým zostávame na povrchu, nemáme šancu dostať sa pod povrch. Kým sa neodosobním od obrazov a neprejdem na úroveň pocitov a komunikácie s pocitmi cez pocit, nedostanem sa za obmedzenia duality. Dobrá poučka pre zhmotňovanie: kým zhmotňujeme obal, nemáme kontrolu nad obsahom. 🙂
Reklamy

2 thoughts on “Kým zotrvávaš na povrchu, nemáš šancu dostať sa k podstate

  1. 1. Obraz je výplodom ega, pocit je reakcia, to, ako si s ním viem poradiť.
    2. Naše pocity môžu na seba vziať akúkoľvek podobu, ktorú si pripustíme.
    3. Keď nás niečo desí, je to znamenie, že sa hlási o slovo Ego – predstava toho, čo v tomto okamihu nie je, predpoklad, odpor, odmietanie.
    4. Srnka obžiera trávičku, môže znamenať Jednotu, sme všetkým čo je, sme Jedno.
    5. Súhlasím, obsah je to, čo je potrebné oživovať, nie obrazy.
    Ale to všetko sú zasa moje interpretácie a ak má niekto iné, tak je to správne a dobré, lebo je to Jedno a k je to Jedno, tak je to správne 🙂

    Like

  2. aaaaaah.. ja potebujem aspon trosku tak zazit nieco ine ako tu sprostu realitu.. dokelu.. ako sa to da? daj nejaky link heli – sun. pls. dakujem.. musim niekde zacat. 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.