Cez fejsbúk som našla toto video Davida Ickeho:

Nie som zástanca rôznych konšpiratívnych teórií (= vždy riešia niekoho iného, len nie nás samotných – a už my samotní sme dosť ťažké sústo na vyriešenie 😛 ), ale ako som pozerala, niektoré veci vo mne zarezonovali. Napríklad tá, že potrebujeme dostať do rezonancie srdce, myseľ a CNS. Ak sú v elektromagnetickej koherencii (rezonancii), človek prechádza do celkom odlišného, omnoho vyššieho stavu vedomia. Ak z tejto koherencie vypadne, presúva sa späť do nízkeho stavu vedomia.

Mne toto vysvetľuje, čo sa so mnou v poslednom čase deje. Zjavne vypadávam totálne z rezonancie vlastného vnútra. Ak si dám pozor, viem sa znova vyladiť, ale minulé leto som bola nonstop vyladená a toto leto ležím v troskách. Dokonca natoľko, že som si predsavzala, že začínam znova od začiatku… ide sa zasa kyvadlovať.

Ten zvyšok… Nuž, ujko Icke dosť kričí a mňa to popudzuje natoľko, že by som najradšej vypla zvuk. A potom mám isté výhrady, keď na Zemi v 3D sa založí inštitút na výskum “matematiky srdca” a ten príde k vedecky podloženému záveru, že naše spirituálne srdce je napojené na informačné pole mimo priestoru a času… Matematika samotná je produkt mozgu priestoru a času. Inštitút je produkt mozgu priestoru a času. Mozgy v ňom sú produkt priestoru a času. Ale vedecky dokázali, že sa niečo napája na niečo iné, čo existuje výlučne mimo priestoru a času… (Dúfam, že moje odmeny neexistujú tiež výlučne mimo priestoru a času. )

A keď už sme pri tých sprisahaneckých teóriách, spomínam si znova na dona Juana:

“Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi.”

Druhá vec, ktorá sa mi páči, je Ickeho tvrdenie, že nie sme ľudia. Sme vedomie, ktoré má “ľudskú skúsenosť”, teda zažíva seba/svet ako “človek”. Len čo sa identifikujeme s tým, že sme “človek”, dostávame sa do pasce vlastných obmedzení.

Na mentálnej rovine to dávno viem. Niekedy mám na vôľovej rovine záblesky toho, čo všetko iné ešte som. Ale emocionálne to ešte zďaleka nemám spracované… 😦 Ešte stále sa držím tohto tela a jeho výzoru a svojej osobnej histórie a ešte stále som “ja proti zvyšku sveta”. Možno preto aj tie problémy s vypadávaním z koherencie.

Je tam pekný citát toho, čo Icke dostal od ľudí, ktorí takmer zomreli:

…všetko od začiatku, moje narodenie, moji predkovia, moje deti, moja žena, všetko sa to objavuje simultánne (súčasne). Videl som všetko o sebe a o každom, kto bol pri mne. Videl som, čo si práve mysleli, čo si mysleli kedysi, čo sa dialo predtým a čo sa dialo teraz. Neexistuje čas, neexistuje následnosť udalostí, neexistuje obmedzenie vzdialenosťami, obdobiami čo miestami – mohol som byť hocikde, kde som len chcel – a to súčasne!

Ja som nič takéto nezažila, ale je to niečo, čo sa do mňa pokúšajú anjeli už roky dostať. Stále mi rozprávajú presne to isté – Gabrielovo “nie je bod”. A ja to stále nedokážem prijať ako predstavu a vždy spadnem do svojho ľudského 3D vnímania. Ale už som mala záblesky toho, čo to znamená – raz sa mi pri žam žungu podarilo vyliezť z tela a stať sa na chvíľku “operačným systémom”. No a potom tu je zážitok, ktorého význam mi doklikol až dnes, pri špekulovaní o tom úryvku. Je to asi dva roky, čo som spadla zo schodov. Niesla som 15-kilovú klietku a strepali sme sa obe, jedna cez druhú. Mala som otras mozgu a vynechávalo mi vedomie. Nevedela som sa postaviť, akurát som bola schopná zistiť, že nemám ruky ani nohy dolámané, ale hlavu som nemohla zdvíhať zo zeme, lebo som okamžite omdlievala. Vedela som, že si potrebujem privolať pomoc. Telefón bol na skrinke asi 1,5 m vzdušnou čiarou, ale vo výške metra. Chcela som volať, ale uvedomila som si, že sa nemôžem zdvihnúť a tak, hoci možno stiahnem slúchadlo k sebe, nedočiahnem na ciferník. Že potrebujem mobil. Ale mobil bol v kabelke vedľa telefónu… Omdlela som.

Prebrala som sa. Nezmenila som polohu, ale akosi som mala v ruke mobil. Otvorila som ho, že idem volať. Ale komu? Nevedela som si spomenúť na číslo policajtov a napadlo mi, že sa aj tak nedostanú dovnútra. Tak som išla zavolať kamarátovi, ktorý má kľúč. Nevedela som si spomenúť na číslo. Našťastie, v mobile ho mám pod menom… Nevedela som si spomenúť na meno. Omdlela som.

Keď som sa prebrala, nezmenila som polohu, mobil ležal na klietke, kde mi vypadol z ruky, ale vydával zvuk. Na druhom konci bol kamarát. Niekto ho zavolal. Ešte som dostala zo seba “spadla som zo schodov” a potom som omdlela znova.

Nikdy nezistím, čo sa vtedy skutočne dialo, či sa rôzne časti mojej osobnosti prepínali medzi sebou a nejaká iná sa proste zdvihla, vybrala z kabelky mobil a ľahla si späť ku klietke a potom neskôr navolila číslo a odovzdala kontrolu zasa tej časti, ktorá si pamätá… Jediné, čo som si dnes uvedomila, bola skutočnosť, že ako som spadla, nezmenila som polohu a napriek tomu sa všetko toto udialo. Je možné, že som fungovala silou vôle? Že sa mi podarilo všetko spojiť do jediného “bodu” a v ňom silou vôle urobiť to, čo som si predsavzala? Neviem… a asi sa ani nedozviem. 😕