Našla som článok so zaujímavou témou, ktorý nám (mne) pomôže odhaliť, kde zasa podliezam latku:
Tak po prvé – osvietení sme až keď sme osvietení. 🙂 A ako to spoznáme? G. Stanley Hall uvádza atribúty ako meditatívne stavy, filozofický pokoj, nestrannosť a snaha naučiť sa niečo zo životných skúseností. (Článok používa slová “morálne lekcie”, ja morálku považujem za individuálnu a tak všetkým prípadným kritikom a poukazovateľom na nedokonalosť spracovania odkazujem – lebo som to tak chcela.)
No a teraz tých 6 príznakov:
- Rýchlo usudzujeme na vlastnosti/povahu/úmysel niečoho len podľa povrchných prejavov.
Reagujeme z vovychovávaných predstáv a presvedčení, alebo sa spoliehame na prvý dojem. S týmto druhým mám ja veľký problém, pretože môj “prvý dojem” je obvykle intuícia a životné skúsenosti ukazujú, že moje prvé dojmy boli zatiaľ vo všetkých prípadoch -1 pravdivé… Možno to poznáte: stretnete niekoho, hnusný prvý dojem, ale musíte s ním tráviť čas. No a časom začínate od svojej nechute upúšťať – len na to, aby ste po čase zistili, že je na mieste a prečo ste ju pôvodne cítili… Tak toto je moja životná skúsenosť. Ja svoje “prvé dojmy” beriem extrémne vážne. Dám šancu aj na druhý a tretí dojem, ale nikdy nezabúdam, aký bol ten prvý – a väčšinou v ňom nakoniec znova zakotvím.
Jediné, čo proti tomuto môžeme urobiť, je zisťovať, pýtať sa, spochybňovať, snažiť sa dozvedieť čo najviac – o situácii, o človeku, o motívoch. - Neučíme sa z chýb.
Keď nás naše omyly bolia, je jednoduchšie uzavrieť ich a potlačiť, ako sa nimi zapodievať, analyzovať a všetky tie emócie prežívať znova. Ak to však neurobíme, v budúcnosti budeme chyby opakovať – a to nepotrebujeme. Navyše potlačené, odsunuté a uzavreté emócie vytvárajú v tele energetické blokády, ktoré sa pri dlhodobom neriešení premieňajú na chorobu. Nedávno som robila diagnostiku nejakej osobe s vážnou chorobou, ktorá mala ťažkú energiu uloženú v hornej polovici tela a potom od kolien dole – ale kolená nebolo treba riešiť samostatne. Vtedy som si uvedomila, že to môže byť signál neochoty pohnúť sa ďalej. Samotný problém je uložený v trupe, ale nohy ho zhoršujú tým, ako nepružne zostávajú na mieste.
Dobrým východislom je rozoberať všetko, čo sa s nami deje – to dobré i to zlé, a pozerať sa, akú úlohu sme v tom hrali. Mohli sme hrať aj inú? Aká by to bola? Ako by sa situácia bola vyvinula, keby sme ju boli zahrali? Keď sa naučíme robiť toto ex-post, skôr či neskôr príde okamih, kedy to urobíme ešte predtým, než začneme konať. - Nezastavíme sa na tak dlho, aby sme sa spýtali “prečo”?
Ak nemáme schopnosť pozrieť sa za rámec nášho bežného vnímania, nepohneme sa dopredu. Potrebujeme si natrénovať schopnosť vnímať “veľký obraz” a súvislosti. Bez hlbokomyseľného filozofovania si potrebujeme sadnúť a zamyslieť sa nad tým, prečo sú veci také, ako sú. - Nepočúvame.
To, že sme niečo začuli, ešte neznamená, že sme si to vypočuli. “Jedným uchom dnu a druhým von.” Väčšinou aj keď počúvame, len čo sa nás niečo dotkne, začíname si v duchu rozbiehať vnútorný monológ, zdôvodňovanie, formulovanie odpovede – a prestávame počúvať toho druhého.
Ak sa dokážeme donútiť vypočuť si toho druhého do konca, možno získame na situáciu celkom nový pohľad a v hlave sa nám rozbehnú celkom odlišné myšlienky. Navyše ten druhý ocení, že má po celý čas našu plnú pozornosť. - Ignorujeme svoje inštinkty.
Toto je vyslovene o naučení sa počúvať našu intuíciu. (A ja zdvíham obočie, pretože v prvom bode sme bojovali proti “prvým dojmom”, čo je obvykle tichý hlások našej intuície. 😕 ) Minule som niekde čítala (ACIM), že intuícia je iracionálna a odohrávajúca sa mimo priestoru a času a tak náš lineárny možoček s ňou nevie narábať. Čiže ak sme príliš “v hlave” a uvažujúci (nie nutne racionálni, ale skôr vlastnými myšlienkami sa riadiaci) ľudia, bude mať naša intuícia ťažký džob.
Intuícia sa deje cez pocity tela – teda nie cez emócie, ako si mnohí myslia. Nemôžete sa intuitívne zamilovať, ale intuitívne vám môže prísť zle od žalúdka. Môžete cítiť nekľud a nepohodu. K intuícii sa ešte vrátim v inom článku, ale fakt je, že keď si vnútri vytvoríme dostatočný “priestor ticha”, začujeme jej hlások. Chce to len jedno – prestať si sústavne všetko zdôvodňovať a racionalizovať (=dávať do “linearity”) a vysporiadať sa s desivým pocitom, že niečomu môžeme aj nerozumieť a napriek tomu to budeme brať vážne. - Utekáme od ticha.
Už u Wildea sme mali tézu, že Sféra nás ovláda prostredníctvom hluku – vnútorného i vonkajšieho. Vnútorný je náš vnútorný monológ, vonkajšie hluky nájdete ľahko – proste vyjdete na ulicu a začnete počúvať. 🙂 (Mimochodom, skúste si toto cielené počúvanie hlukov natrénovať. S vaším vnímaním sa začnú diať divy. 🙂 )
Hluk a aktivita slúžia na to, aby odvádzali našu pozornosť od 1. vnímania vecí ako ten tichý hlások našej intuície a 2. riešenia situácií. Sme emocionálne rozhodení? Pustíme si srdceryvný rap 😛 a rozhodenosť pekne vytesníme, zakapsľujeme niekde v organizme a odteraz beháme s ďalšou energetickou bariérou navyše, ktorá sa skôr či neskôr začne prejavovať.
Potrebujeme si nájsť čas na seba, bez aktivity (alebo s extrémne rutinnou aktivitou ako behanie) a bez hluku. Napríklad meditácia. Napríklad sedieť v prírode a pozerať do oblakov, nechať myšlienky plynúť a sledovať, kam nás až vezmú… a poučiť sa z toho.









Napísať odpoveď pre avespasseri Zrušiť odpoveď