Eprakone – ezoterika a spiritualita

Našla som článok so zaujímavou témou, ktorý nám (mne) pomôže odhaliť, kde zasa podliezam latku:

Tak po prvé – osvietení sme až keď sme osvietení. 🙂 A ako to spoznáme? G. Stanley Hall uvádza atribúty ako meditatívne stavy, filozofický pokoj, nestrannosť a snaha naučiť sa niečo zo životných skúseností. (Článok používa slová “morálne lekcie”, ja morálku považujem za individuálnu a tak všetkým prípadným kritikom a poukazovateľom na nedokonalosť spracovania odkazujem – lebo som to tak chcela.)

No a teraz tých 6 príznakov:

1. Rýchlo usudzujeme na vlastnosti/povahu/úmysel niečoho len podľa povrchných prejavov.
   Reagujeme z vovychovávaných predstáv a presvedčení, alebo sa spoliehame na prvý dojem. S týmto druhým mám ja veľký problém, pretože môj “prvý dojem” je obvykle intuícia a životné skúsenosti ukazujú, že moje prvé dojmy boli zatiaľ vo všetkých prípadoch -1 pravdivé… Možno to poznáte: stretnete niekoho, hnusný prvý dojem, ale musíte s ním tráviť čas. No a časom začínate od svojej nechute upúšťať – len na to, aby ste po čase zistili, že je na mieste a prečo ste ju pôvodne cítili… Tak toto je moja životná skúsenosť. Ja svoje “prvé dojmy” beriem extrémne vážne. Dám šancu aj na druhý a tretí dojem, ale nikdy nezabúdam, aký bol ten prvý – a väčšinou v ňom nakoniec znova zakotvím.
   Jediné, čo proti tomuto môžeme urobiť, je zisťovať, pýtať sa, spochybňovať, snažiť sa dozvedieť čo najviac – o situácii, o človeku, o motívoch.
2. Neučíme sa z chýb.
   Keď nás naše omyly bolia, je jednoduchšie uzavrieť ich a potlačiť, ako sa nimi zapodievať, analyzovať a všetky tie emócie prežívať znova. Ak to však neurobíme, v budúcnosti budeme chyby opakovať – a to nepotrebujeme. Navyše potlačené, odsunuté a uzavreté emócie vytvárajú v tele energetické blokády, ktoré sa pri dlhodobom neriešení premieňajú na chorobu. Nedávno som robila diagnostiku nejakej osobe s vážnou chorobou, ktorá mala ťažkú energiu uloženú v hornej polovici tela a potom od kolien dole – ale kolená nebolo treba riešiť samostatne. Vtedy som si uvedomila, že to môže byť signál neochoty pohnúť sa ďalej. Samotný problém je uložený v trupe, ale nohy ho zhoršujú tým, ako nepružne zostávajú na mieste.
   Dobrým východislom je rozoberať všetko, čo sa s nami deje – to dobré i to zlé, a pozerať sa, akú úlohu sme v tom hrali. Mohli sme hrať aj inú? Aká by to bola? Ako by sa situácia bola vyvinula, keby sme ju boli zahrali? Keď sa naučíme robiť toto ex-post, skôr či neskôr príde okamih, kedy to urobíme ešte predtým, než začneme konať.
3. Nezastavíme sa na tak dlho, aby sme sa spýtali “prečo”?
   Ak nemáme schopnosť pozrieť sa za rámec nášho bežného vnímania, nepohneme sa dopredu. Potrebujeme si natrénovať schopnosť vnímať “veľký obraz” a súvislosti. Bez hlbokomyseľného filozofovania si potrebujeme sadnúť a zamyslieť sa nad tým, prečo sú veci také, ako sú.
4. Nepočúvame.
   To, že sme niečo začuli, ešte neznamená, že sme si to vypočuli. “Jedným uchom dnu a druhým von.” Väčšinou aj keď počúvame, len čo sa nás niečo dotkne, začíname si v duchu rozbiehať vnútorný monológ, zdôvodňovanie, formulovanie odpovede – a prestávame počúvať toho druhého.
   Ak sa dokážeme donútiť vypočuť si toho druhého do konca, možno získame na situáciu celkom nový pohľad a v hlave sa nám rozbehnú celkom odlišné myšlienky. Navyše ten druhý ocení, že má po celý čas našu plnú pozornosť.
5. Ignorujeme svoje inštinkty.
   Toto je vyslovene o naučení sa počúvať našu intuíciu. (A ja zdvíham obočie, pretože v prvom bode sme bojovali proti “prvým dojmom”, čo je obvykle tichý hlások našej intuície. 😕 ) Minule som niekde čítala (ACIM), že intuícia je iracionálna a odohrávajúca sa mimo priestoru a času a tak náš lineárny možoček s ňou nevie narábať. Čiže ak sme príliš “v hlave” a uvažujúci (nie nutne racionálni, ale skôr vlastnými myšlienkami sa riadiaci) ľudia, bude mať naša intuícia ťažký džob.
   Intuícia sa deje cez pocity tela – teda nie cez emócie, ako si mnohí myslia. Nemôžete sa intuitívne zamilovať, ale intuitívne vám môže prísť zle od žalúdka. Môžete cítiť nekľud a nepohodu. K intuícii sa ešte vrátim v inom článku, ale fakt je, že keď si vnútri vytvoríme dostatočný “priestor ticha”, začujeme jej hlások. Chce to len jedno – prestať si sústavne všetko zdôvodňovať a racionalizovať (=dávať do “linearity”) a vysporiadať sa s desivým pocitom, že niečomu môžeme aj nerozumieť a napriek tomu to budeme brať vážne.
6. Utekáme od ticha.
   Už u Wildea sme mali tézu, že Sféra nás ovláda prostredníctvom hluku – vnútorného i vonkajšieho. Vnútorný je náš vnútorný monológ, vonkajšie hluky nájdete ľahko – proste vyjdete na ulicu a začnete počúvať. 🙂 (Mimochodom, skúste si toto cielené počúvanie hlukov natrénovať. S vaším vnímaním sa začnú diať divy. 🙂 )
   Hluk a aktivita slúžia na to, aby odvádzali našu pozornosť od 1. vnímania vecí ako ten tichý hlások našej intuície a 2. riešenia situácií. Sme emocionálne rozhodení? Pustíme si srdceryvný rap 😛 a rozhodenosť pekne vytesníme, zakapsľujeme niekde v organizme a odteraz beháme s ďalšou energetickou bariérou navyše, ktorá sa skôr či neskôr začne prejavovať.
   Potrebujeme si nájsť čas na seba, bez aktivity (alebo s extrémne rutinnou aktivitou ako behanie) a bez hluku. Napríklad meditácia. Napríklad sedieť v prírode a pozerať do oblakov, nechať myšlienky plynúť a sledovať, kam nás až vezmú… a poučiť sa z toho.

Zdroj