Ľudské vnímanie je špecifické v tom, že keď dlhšie zostáva v tom istom stave, prestáva ho registrovať. Ak by sme boli večne len šťastní, prestali by sme cítiť šťastie a nahradila by ho ľahostajnosť…. Preto z času na čas potrebujeme “vypadnúť zo šťastia”, aby sme boli schopní znova ho vnímať… Je to ako s vzťahom. Máme niekoho radi dlhé roky a postupne sme si na ten pocit natoľko zvykli, že pre nás nie je nový a nenesie so sebou “motýle v bruchu” – a začíname sa pýtať sami seba, či ešte stále nášho partnera milujeme… Pochybujeme o tom, pretože si pamätáme na čas, kedy naša láska bola nová a každý pohľad naňho nám priniesol “motýle v bruchu” ako dôkaz, že medzi nami je niečo úžasne dobré… Ale niekedy stačí len sa poriadne rozzúriť na niekoho iného, aby sme si začali znova vážiť tú pokľudnú istotu, ktorú v partnerovi máme!
Nemá význam vyhýbať sa tieňom, pretože chceme slnko. Keď na nás praží pridlho, potrebujeme ten tieň a trochu “vymrznúť”, aby sme sa zo slnka znova tešili. Keď na nás padne tieň a my zastaneme a začneme sa rozčuľovať alebo nariekať alebo rozoberať, prečo sa to deje práve nám, iba čo v ňom o to dlhšie zotrvávame. Ak sa nám v tieni nepáči, môžeme pridať do kroku a prejsť do slnka.
Rovnako nemá význam vyhýbať sa zlým zážitkom. Potrebujeme ich na to, aby sme znovu dokázali cítiť to dobré. Preto ak nás niečo postretne, čo sa nám nepáči, nemá zmysel nariekať, žialiť a brániť sa tomu – len to zbytočne naťahujeme. Má zmysel zaťať zuby a prejsť cez to tak rýchlo, ako sa len dá, aby sme sa znova z tieňa dostali do slnka.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor