Ľudské vnímanie je špecifické v tom, že keď dlhšie zostáva v tom istom stave, prestáva ho registrovať. Ak by sme boli večne len šťastní, prestali by sme cítiť šťastie a nahradila by ho ľahostajnosť…. Preto z času na čas potrebujeme “vypadnúť zo šťastia”, aby sme boli schopní znova ho vnímať… Je to ako s vzťahom. Máme niekoho radi dlhé roky a postupne sme si na ten pocit natoľko zvykli, že pre nás nie je nový a nenesie so sebou “motýle v bruchu” – a začíname sa pýtať sami seba, či ešte stále nášho partnera milujeme… Pochybujeme o tom, pretože si pamätáme na čas, kedy naša láska bola nová a každý pohľad naňho nám priniesol “motýle v bruchu” ako dôkaz, že medzi nami je niečo úžasne dobré… Ale niekedy stačí len sa poriadne rozzúriť na niekoho iného, aby sme si začali znova vážiť tú pokľudnú istotu, ktorú v partnerovi máme!
Nemá význam vyhýbať sa tieňom, pretože chceme slnko. Keď na nás praží pridlho, potrebujeme ten tieň a trochu “vymrznúť”, aby sme sa zo slnka znova tešili. Keď na nás padne tieň a my zastaneme a začneme sa rozčuľovať alebo nariekať alebo rozoberať, prečo sa to deje práve nám, iba čo v ňom o to dlhšie zotrvávame. Ak sa nám v tieni nepáči, môžeme pridať do kroku a prejsť do slnka.
Rovnako nemá význam vyhýbať sa zlým zážitkom. Potrebujeme ich na to, aby sme znovu dokázali cítiť to dobré. Preto ak nás niečo postretne, čo sa nám nepáči, nemá zmysel nariekať, žialiť a brániť sa tomu – len to zbytočne naťahujeme. Má zmysel zaťať zuby a prejsť cez to tak rýchlo, ako sa len dá, aby sme sa znova z tieňa dostali do slnka.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
som tak nad tym uvazovala, skor z tej stranky vztahu a motylov. je krajsi cas ZALUBENIA a motylov?ked je vsetko krasne plne ocakavani, spoznavani a chvil, ked toho druheho vnimame len v tom “ruzovom”? ked sa aj my snazime byt pre toho druheho v tom ruzovom svetle
alebo po case, ked ruzove “sklicka” blednu a nasha partnera vnimame so vsetkymi “peknotami”, naladami, chvilami, ked ma mrak nad hlavou. ked uz je “len” MILOVANIE z vnutra, z duse, zo srdca. Ked aj on ma zlozene okuliare a je pri nas aj ked sa smejeme, mracime, ked kazdy mesiac prskame, len tak – LEBO!! ked sa uz “nepotrebuje prezentovat” a hrat nejaku tu malu rolu.
ked sa pozname tak, akoby sme boli jeden
ja mam asi radsej toto druhe. mam rada ten klud najdeny v tomto krasnom pomalom “stereotype”, bez podozrievania, predtvarovania, ziarlenia… chvilami to vnimam ako jedno velke prekvapenia, ze je take nieco mozne a uzivam si to kazdy den.
a aby som nadviazala na temu tak pre mna je svetlo kazdy den doma, ked vidim tien okolo mna “vonku”.
pekne tak tisko vecer podakujem, zapradiem a tesim sa…
trochu melodramaticke, ale takto na piatok, ked pekne svieti, sa mi dobre usmieva
Páči sa miPáči sa mi