Dnes ráno som našla na fejsbúku nádherný obrázok, ktorý ma dokonale rozosmial… “Ty hnusný.” — “My dvojičky!” 😆

I spomenula som si na svoje spory, ktoré som mala s inými ľuďmi i ktoré mali iní ľudia so mnou… (Zvláštne, ráno som v kúpeľni hodila myšlienku-dve presne týmto smerom 😉 .) Keď som sa na svoje spory pozerala v zápale boja, vždy som vyzerala ako tá spravodlivá, tá dobrá, tá, ktorej sa krivdilo… no tušila som, že mám prinajmenšom schopnosť urobiť zle iným, ale ja to predsa nerobím… ja som tá “duchovná” (nech už to značí čokoľvek 😛 )…

Zo spätného pohľadu sa nad mnohými spormi smejem. Niektoré boli očistné a pomohli mi vyjasniť si, za čím si stojím a čoho sa môžem zbaviť, iné mi pomohli ťahať zdravé hranice do môjho kodependentného života, ale mnoho ich bolo o tom, kto “má väčší”… 😕 Kritizovala som druhú stranu, ale sama som bola schopná vidieť a naemulovať jej stanoviská, čiže som nebola až tak prostá toho, čo som kritizovala… Možno to bolo práve na stole, možno to bolo už dávno zo stola, ale keď som pre to mala oko, tak som pre to musela mať niekedy aj srdce…

Čiže “my dvojičky”. Až ma nabudúce začne mykať niekoho kritizovať, tak sa hlavne pozriem, ktorá moja životná skúsenosť/lekcia sa hlási o slovo. A potom si poviem ako Bruce Lee: “Buď voda. Keď ti tá skala stojí v ceste, jednoducho ju obteč. A ak tá skala začne robiť prieky a bude sa ti stavať do cesty aj naďalej, takú jej šplechni, až sa z toho…” Pretože sú aj spory, ktoré neboli moje a boli na mňa premietnuté nie preto, že som nejakú vlastnosť mala, ale preto, že mi ju niekto prisúdil, aby som mu pomohla vybaviť si jeho vnútorný problém. Či už som predstavovala niečo, čoho sa chcel zbaviť, alebo niečo, čo chcel dosiahnuť – neboli to moje spory… a v takýchto prípadoch sa bude špliechať. Len už nie “osvietenecky”, teda najprv trochu, potom viac a viac, ale “po toltécky” – šplech! a koniec “nepriateľa”. 😉 Aj ja mám nárok na svoj kľud.

😀 “My dvojičky.” To to teda trvalo! 😆