Cez fejsbúk som dnes našla túto nádhernú úvahu či minimeditáciu od Jeffa Fostera:
Stop. Čokoľvek sa v tvojom živote práve deje, zastaň. Aspoň na okamih.
Začni si nenásilne uvedomovať, čo je skutočné. Vystúp zo svojich úsudkov o živote, svojich minulých snov i snov o budúcnosti, a začni registrovať pocity, prežívanie a myšlienky, ktoré práve tu a práve teraz zažívaš. Registruj, čo je tu práve živé. Úplne sa ponor do svojho súčasného prežitku – do obrazov, zvukov a vôní – a vnímaj v nich tú fascináciu, ten neuveriteľný tanec všetkého vo vesmíre so všetkým vo vesmíre. Vidíš, chutnáš, pociťuješ, počuješ svet, akoby to bolo prvýkrát v živote. Toto je tvoja Rajská záhrada, tvoja chaotická, intenzívna, radostná i srdceryvná Rajská záhrada – a ty si sa do nej nakoniec zobudil.
Prestaň sa snažiť všetko si vopred premyslieť. Uvoľni sa. Vzdaj sa. Odovzdaj všetko okamihu. Ponor sa do “neviem”…
(Stop. Whatever is happening in the circumstances of your life, stop. Just for a moment.
Gently begin to acknowledge what is here. Come out of your conclusions about life, your dreams about past and future, and begin to notice the sensations, feelings, thoughts that are present, right here and right now. Notice what is alive here. Let your present experience – sights and sounds and smells – become totally fascinating, the most curious dance in all the universe. You are seeing, tasting, touching, hearing the world as if for the first time. This is your Garden of Eden, your messy, intense, joyous and heart-breaking Garden of Eden, and you are awake to it at last.
Stop trying to figure everything out. Give in. Give up. Give all to the moment’s embrace. Fall into not knowing…)
Nevedieť, nemať predstavu a nekontrolovať (oboje sú vlastne prejavy toho istého) je náš najväčší strach. Keď sa necháme padnúť doňho, keď si trúfneme čo len na okamih odovzdať kontrolu (napríklad cez meditáciu) niekomu/niečomu inému, dostávame šancu zažiť opačný pól tohto strachu – detinskú, radostnú dychtivosť, očakávanie, pretože už nám nezáleží na výsledku, ale nás baví, čo z toho vylezie v najbližšom okamihu… 🙂
Ešte stále mám momenty absolútnej kontroly – a nie je ich málo. Ale čoraz viac je momentov, kedy už len dychtím. 🙂 Môj “skok do priepasti” bol besný, ale neľutujem. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Ďakujem za metaforu na skok do priepasti. Doteraz som si nevedel vykresliť, ako to Castaneda mohol myslieť.
Páči sa miPáči sa mi
“Skok do priepasti” je vec, ktorá totálne rozloží tvoje doterajšie vnímanie sveta a dá priestor pre to, aby sa diali energetické veci, ktorým by inak tvoje vnímanie sveta (“tvoj príbeh”) bránilo. 🙂 Pre mňa to bola tá Studňa duší, miesto bez možnosti návratu. A nedávno ma Otec vystrkal do Večnosti. Ešte dnes behám a hľadám najbližší záchod. 😕
Páči sa miPáči sa mi
ÁNO!!! Ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi