Zo stránky Happy by Choice:
Ak poznáte niekoho, kto nástojí na tom, že bude deštruktívne diktovať emocionálne ovzdušie, je jasné – narazili ste na toxického človeka. Ak kvôli ich postoju trpíte a všetka vaša tolerancia, trpezlivosť, empatia, rady a pozornosť nezaberajú a oni sa ani trochu nestarajú, čo vám robia, spýtajte sa: “Potrebujem tohto človeka v svojom živote?”
Ak zo svojho okolia odstránite takýchto toxických ľudí, bude sa vám oveľa lepšie dýchať. Ak vám to okolnosti umožňujú, odíďte od takýchto ľudí. Keď už stačilo, buďte dôslední. To, že sa ich zbavíte, neznačí, že ich budete nenávidieť alebo im prajete len to najhoršie. Značí to len jedno – že vám záleží na tom, aby ste sa sami cítili v poriadku.
Nuž, škoda, že tam nebolo pridané riešenie, čo robiť, keď odísť nemôžete… 😦 Niekedy si vás takíto ľudia vyberú a prilepia sa na vás ako mucha na med. (Alebo ich máte v rodine a to už je potom totálne zakopané.) Lenže keď prišli, značí to, že niečo v našom správaní ich k nám pritiahlo. Kým toto “niečo” neodstránime, budú sa nás držať ako kliešť, lebo im naše správanie vyhovuje. Takže potrebujeme postupne meniť svoje správanie tak, aby sme zistili, kedy sa prestávajú cítiť dobre – a toho potom budeme produkovať viac a viac, až kým ich neodpudíme. Na tak dlho, kým nezmiznú. A potom sa môžeme vrátiť k starému spôsobu správania (ale radšej nie, pretože iný toxický “ksicht” už možno čaká za dverami).
Mňa to kedysi učil Gabriel. Mala som okolo seba osobu, ktorá ma v kuse vytáčala. Správala sa protivne a ja som na ňu reagovala vždy tým istým spôsobom, takže to vyzeralo ako uzavretý kruh. Vtedy pre mňa Gabriel vymyslel pár rolí s odlišnými reakciami a vždy som sa pri novom kontakte s tou osobou spýtala kyvadla, z ktorej roly budem reagovať. Niektoré som ani nedokázala nasimulovať – napríklad “trhovkyňa” mi bola taká cudzia, že mi Gabriel musel nadiktovať celú odpoveď, aby som bola schopná túto rolu použiť. Malo to viacero výhodných dopadov – prestala ma rozčuľovať situácia, lebo som v nej nevystupovala ako človek, ale len ako rola. Rozšírila som svoje možnosti správania a prestala som sa identifikovať len s jedným spôsobom reagovania. Myslím, že to bola lekcia v “respond, don’t react”… nereaguj na podnet, ale vytváraj podnet, na ktorý bude musieť reagovať ten druhý.
Za lekciu som vďačná, ale najvďačnejšia som, že ju zatiaľ nemusím opakovať. 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
dakujem 🙂
Páči sa miPáči sa mi
pomohlo, vdaka, budem skusat
Páči sa miPáči sa mi
co robit, ked je to matka o ktoru sa starate a nemozete ju umiestnit proti jej voli do statneho ani súkromného zariadenia.
matka s ktorou si nerozumiete, ktora vam kazdy den urobi nieco co vas pomaly ale isto likviduje,udrzuje tlak v hornej hranici a nici zdravie ?
Páči sa miPáči sa mi
Very smart move!!
“… prestala ma rozčuľovať situácia, lebo som v nej nevystupovala ako človek, ale len ako rola. Rozšírila som svoje možnosti správania a prestala som sa identifikovať len s jedným spôsobom reagovania. Myslím, že to bola lekcia v “respond, don’t react”… nereaguj na podnet, ale vytváraj podnet, na ktorý bude musieť reagovať ten druhý.”
Páči sa miPáči sa mi
V mojom vnímaní, je to opäť príbeh o zrkadlách. Odpudzovanie (ako vibrácia – zámer) podľa mojho chápania priťahuje ďaľšie odpudzovanie. Naopak prijatie (v zmysle pochopenie prečo som si to potreboval pritiahnuť do života), dokáže zmeniť moju vibráciu natoľko, že sa tento vzorec už nebude opakovať, nakoľko nebude súznieť s mojou vibráciou.
Ak sa dokážem od sitácie Odosobniť a nájsť v nej konkrétnu “informáciu”, tak mám možnosť jednoduchšie dôjsť k pochopeniu/prijaťiu. Ten pokus so zmenami uhlov vnímania/pohľadu (výmena rôznych osobností), môže práve posilniť pochopenie/prijatie, nakoľko mi umožní odosobniť sa… nevnímať situáciu, ako škodiacu/ubližujúcu práve mne (ja som obeť), ale pozrieť sa na ňu ako na niečo, čo sa ma snaží obohatiť o nové poznanie a tak prejsť k tomu podstatnému – poznaniu/vedomiu.
Niekedy sú tie informácie veľmi bolestivé a nedá sa so situácie len tak odísť (vtedy to podľa mňa ani nieje jej zmyslom) a to mi umožňuje zamerať moju pozornosť tým správnym – pre moje “skutočné” Ja podstatným smerom. Bolesť ma nepustí skôr, kým nezačnem venovať svoju pozornosť pochopeniu, čo sa mi tá situácia snaží povedať/naučiť. Bolesť je pre mňa indikátorom nesprávneho smeru – je pre mňa niečo ako navigačná pomôcka. Ako keď na lodi začne pískať siréna radaru pri kolíznom kurze.
Jej ignorovaním, alebo vypnutím sa nedá zabrániť kolízii, len mi to umožní zavádzajúci pocit, že všetko je v pohode, až do nárazu a potom som prekvapený, že ako sa to mohlo stať 😆 , ale aj to je poznanie a má svoje opodstatnenie na ceste sebaspoznávania 🙂
Nikto mi nemôže vziať chuť do života a ak mám tento pocit, tak má zmysel obrátiť otázku do svojho vnútra, prečo to takto vnímam a čo ma tento majster svojho umenia vlastne prišiel naučiť?
Čiže ja by som tú úvodnú otázku trochu upravil na: “Prečo potrebujem tohoto človeka v živote?”
Ja som ten kto ho zavolal – privibroval 🙂
Ja mám absolútnu moc nad svojím bytím.
Ja mám absolútnu slobodu a vnímam ju do tej miery, do ktorej si ju umožňujem vnímať.
Ja som Ty a Ty si Ja (Všetko je Ja a Ja som Všetko)…neexistuje odmietajúci (trestajúci/nemilujúci) vesmír…
Všetky situácie, do ktorých sa dostávam, mi umožnujú/pomáhajú pochopiť – spomenúť si 😀
Páči sa miPáči sa mi