Včera som pozerala švédsky seriál Wallander. Nemám ho rada, je na mňa príliš pomalý a príliš trudnomyseľný (ja som skôr taký ten posledný akčný hrdina 😉 ), ale v minulom alebo predminulom dieli, ktorý som pozerala z dlhej chvíle (= “pri ktorom som spala z dlhej chvíle” 😛 ), som zbadala u hrdinu prejavy niečoho, čo som interpretovala ako Alzheimer. No a keď začal chodiť po doktoroch, tak som pozerala, čo mu to vlastne bude.
Takže už viem. Bol to Alzheimer. A ja som včera zažila tú najhnusnejšiu emocionálnu húsenkovú dráhu, akú si pamätám – snáď okrem tej anjelskej. Všetko potlačené a nespracované ohľadne Alzheimera sa vo mne rozbúrilo a prešplechlo na povrch. Časť filmu (veľkú časť filmu) som si odrevala na záchode, ponorená do spomienok a vlastných obáv. Viem, že som tomu riziku vystavená, ale obvykle sa ho snažím nerozoberať a nešpekulovať nad ním, aby som mu nedodávala silu. Moje podvedomie je však zjavne toho názoru, že tento prístup nie je ten najsprávnejší… a tak využilo príležitosť a natrelo mi to. Na centimeter vysoko. 😕
Ako som šla spať, snívalo sa mi. Tentokrát som ani na okamih nebola lucídna. Začalo to jednoducho – četovala som po internete s jednou ženou, ktorú poznám cez fejsbúk – s Jane Smith. Ona je pre mňa také “vzdorovité dieťa” 🙂 – na plné pľúca a pekne šťavnato vždy vykričí, čo si myslí. O svete, o iných i o sebe. Niekedy sú to len komentáre typu “fuuuuuuuck!”, kde vôbec neviete, o čo ide, ale páči sa mi jej svojbytnosť a dôslednosť. Je asi v mojom veku, tiež má nejaké zdravotné problémy a bolesti a sústavne visí na jointe. V živote sme nečetovali – až teraz v sne.
A ako si tak četujeme, odrazu som sa našla u nej doma na jej posteli, kde mala ona rozložený notebook a ťukala doňho. Vyvalili sme na seba oči a nejako sme sa pokúsili rozobrať to, čo sa práve deje. Všetko bolo nejaké podivné, za oknom vybuchla sopka, začali sa objavovať rôzni divní ľudia v rôznych divných a desivých situáciách. Nejako sme sa zhodli na tom, že došlo k trhline v našom časopriestore a všetky časopriestory sa začínajú vzájomne prelievať. A ona, skúsenejšia ako ja, vyhlásila, že treba ujsť.
Nevedela som, ako, ale Jane vedela lietať a tak ma vzala a leteli sme. Niekde za nami sa vynoril tyranosaurus a spídoval nám v pätách. Leteli sme pred ním, ale bolo to ťažké, lebo Jane musela vliecť ešte aj mňa a zle sa jej manévrovalo a kámo tyri tiež nebol z najpomalších… Postupne nás dobiehal.
Leteli sme nad cestou, čo mi vzdialene pripomenula starú hradskú pri Zlatých Moravciach. Bola mierne zvlnená a odrazu oproti nám letelo malé, jednomužné lietadielko s tým smiešne trojuholníkovým podvozkom a vrtuľou vpredu. Prechádzali cezeň akoby neónovobelasé blesky, celé srčalo a iskrilo. Jane vyhlásila, že doňho musíme vletieť, pretože to je portál a vezme nás do nášho časopriestoru.
No lenže so mnou ako záťažou sme sa netrafili a tyranosaurík nám už dýchal na päty. Jane letela ďalej a uhýbala mu. Prišlo nové lietadlo, zasa sme sa netrafili, potom prišlo ďalšie a do toho sme už takmer vleteli, ale v poslednej chvíli prestalo mať tie blesky a zmenilo sa len na číru hmotu – prepadlo do nášho časopriestoru a stratilo funkciu portálu. Aby nás nerozbilo, pustila ma Jane a sama odletela niekam nabok. Nevidela som, čo sa s ňou stalo, pretože nado mnou vyhúkol tyranosaurus, tak som vyskočila a utekala preč.
Tyranosaurus ma dobiehal. Odrazu cesta klesala do údolia a ja som si uvedomila, že ak sa schúlim a pokotúľam sa dolu kopcom, zrýchli ma to a možno mu ujdem. Ešte som v tom sne špekulovala, či je moja hmotnosť dostačujúca na potrebné zrýchlenie… Problém bol ale v tom, že rovnako ako v realite ani v sne nie som nijaký atlét a tak sa mi to, samozrejme, nepodarilo… Zobudila som sa.
Ako som sa zobudila, moja prvá myšlienka bola “no tak takto to fungovať nebude; musí existovať aj rozumnejší spôsob”. Celkom presne som si uvedomila, kto bola Jane (môj vlastný nagual) a kto bol tyranosaurus (Alzheimer). Ten prístup, čo som mala doteraz (zavrieť oči a popierať, v sne zdrhať a dúfať na nejaký “portál”), je síce prešpekulovaný a ezotericky vyšperkovaný, ale kotúľať sa dole kopcom s ním neviem. Musí existovať aj iná cesta.
Ešte včera som sa smiala, že som si neurobila nijaké novoročné predsavzatie. Nuž, dnes si jedno robím – aspoň raz týždenne tresčiu pečeň alebo sardinky v oleji. Niekde som čítala, že z mozgu vyplavujú to svinstvo, čo ho inak otrávi a pôsobí Alzheimera. Kedysi som ich poctivo jedla, ale mastné mi nechutí – no tak tento rok bude.
A poctivo si priznávam, že ešte stále mám strach. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Uff. Super ze si si ten sen hned vedela priradit.
Kks, ja uz niekedy myslim, ze TOLKO som toho spracovala, hadam uz aj pomaly stacilo a uz tam nic nevyhrabem. A potom sa mi stane – ako minuly tyzden – ze tiez som mala nocnu moru, ktora mi pekne krasne na tacke ukazala ze niekde vo mne je strach, este raz sa rozhodnut nechat sa obmezdovat. Tak to uz je co za strach – z vlastneho zlyhania. ach jo.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Strach z vlastného zlyhania znamená len jedno – že máš nejakú predstavu o “ideálnom ja”, ktorú ešte nenapĺňaš. A pretože ju nenapĺňaš, nie je tvoja vlastná… To treba odstalkovať: odkiaľ pochádza a čo pre teba robí. Keby nerobila nič, nebudeš ju vláčiť so sebou… A až už budeš vedieť, čo pre teba robí, môžeš sa rozhodnúť, či si ju ponecháš alebo nie. Môže to byť tak, že presne tento program ťa núti stále na sebe pracovať… Len čo si uvedomíš pôvod toho programu, poklesne strach, pretože potom už vieš, čo napĺňaš, a emócia sa vytratí. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Hmm – mam predstavu o mojom idealnom ja a nesplnam ju – hmm….. hmmm… takze ake by bolo moje idealne ja? Zaujimave – napadlo mi ako prve, ze by som sa nezaoberala dlho v pochybach, v snahe vyhoviet kazdej strane a sla s priamym rozhodnutim – bez pocitu ..aaa..neviem ho nazvat… bez pocitu.. aky to bol pocit? pocit neposkytnutia pomoci kvoli vlastnej pohode alebo skor potrebe zit v klude (tu to ZVONIII – toto bola moja dalsia minula lekcia) – Hmm..OKEJ – takze ak spravne idem dalej, potrebujem PRIJAT, ze si MÖZEM dovolit povedat NIE. JAJAJAJ takze o predstave o mne ako JASNEJ bytosti bez pochyb – co nie som – sa TERAZ moozem vzdat – zaroven mozem prijat, ze MOZEM mat pochybnosti a zaroven vediet, ze v tom momente boli moje rozhodnutia spravne. Este to aj ozaj prijat 😉 DIKES
P.S. Najprv som zosiroka opisala cely sen a potom prislo uvedomovanie. Nakoniec som videla, ze opis sna ani nebol podstatny, preto som ho vymazala. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Náš najväčší nepriateľ býva neistota. Nevieme, na čo tu sme, aké poslanie máme… Myslíme si, že nejaké určité poslanie máme, ale je to len naša predstava.
Naše poslanie sa odvodzuje vždy od schopností/talentov, aké máme k dispozícii. Niektoré sú skreslené, iné sú neskreslené. Tie skreslené potrebujeme “napraviť”, teda začať ich používať v situáciách, kde sú namieste a nerobia zle v spätnom pohľade ani nám, ani iným. Niekto môže byť hádavý – ale súčasne to znamená, že v sebe má schopnosť stáť si za svojím. Môže ju použiť na to, aby ostatných viedol a vytváral im potrebné prostredie, alebo ju použije na to, že bude doskakovať do každého, kto je odlišného názoru. Iní ľudia majú iné schopnosti/talenty a všetci máme dohromady všetko. Mňa napríklad dlho trápilo, že nie som “dobrá dcéra” a že som “nezachránila” pred smrťou ani otca, ani matku… Je to nezmysel. Tieto talenty do mojej výbavy proste nepatria a nemá význam porovnávať sa s niekým, kto ich má. Maximum, čo dokážem nasadiť, je to, ako sa teraz starám o mačky. Kedysi som mala psa. Ten si vyžaduje inú starostlivosť – a tú som nebola zo seba schopná vyžmýkať. Očividne tu nie som na to, aby som sa starala o psy alebo starých, chorých a slabnúcich ľudí. Ale mám talent zarobiť si na niekoho, kto túto starostlivosť prevezme za mňa…
Odmietať nejakú svoju vlastnosť je ako odmietať svoje poslanie. Ak ju potlačím, nikde nie je isté, že niekto iný ju bude mať – a tak Všetko-čo-je zostane ochudobnené o túto schopnosť len preto, že mne sa nepáči. 😕 To nie je ani múdre, ani pekné, ani toltécke. Tú energiu, ktorú používame na potlačenie danej schopnosti, by sme mohli využiť na niečo celkom iné, napr. na prácu s energiou. Ak máme nejaké vlastnosti, ktoré sú nám odporné, tak sa pozrime 1. prečo sú nám odporné (nenakukal nám niekto, že takáto vlastnosť je “odporná”?) a 2. či ich používame v tých situáciách, kedy majú pozitívne dôsledky.
A preto vždy máme právo povedať “nie”, ak sa to “necíti” dobre. Alebo hľadať inú cestu, ako naplniť potrebu toho druhého bez toho, aby sme museli potlačiť tú svoju. 🙂
A rovnako máme vždy právo pochybovať. Pochybnosti znamenajú totiž, že sme na danej cestičke ešte nedosiahli absolútnu istotu. Niet na svete jediného človiečika, ktorý by mal absolútnu istotu na všetkých svojich cestičkách a nebol pritom totálne vedľa 😉 . Cítiť sa ako veľmajster nepatrí k mojim obľúbeným vlastnostiam/schopnostiam, ale pre niekoho to môže byť tá najlepšia vlastnosť/schopnosť na svete – závisí od situácií, v ktorých sa pohybuje.
Každý z nás je dokonalý – na jeden alebo dva účely. Nemá zmysel vykríkať, že práve tieto účely nie a radšej niečo iné. Tiež to nie je optimálne vynakladanie energie – vadiť sa s Univerzom… 😉
Si, aká si. Rob to, čo prináša radosť a úžitok tebe i ľuďom okolo teba – a máš svoj účel. A na to zvyšné kašli. Keby si mala byť jasnovidec, budeš povznesená nad všetky pochybnosti. Ak nie si – no tak nechoď robiť jasnovidca. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Táto diskusia si zaslúži byť uverejnená ako samostatný článok 🙂 Tak krásne, polopatisticky vysvetlené princípy práce na sebe si zaslúžia prečítať aj takí, ako som ja – teda, čo obvykle nečítajú komentáre k článkom :)))
Ďakujem…
Páči sa miPáči sa mi
Dedičné predpoklady sú iba jeden z množiny variantov.
Pre vymazanie strašidelného variantu odporúčam 2×7 od André van Lysebetha. Nechcem to tu rozoberať, ale je to pecka.
Ak sa k nej máš dostať, dostaneš sa.
Páči sa miPáči sa mi
Mne sa uz druhu noc po sebe snivalo, ze mam zastrety zrak, nejaku clonu, a nemozem cez to pozerat. Videla som, ale nejako inak 🙂 V prvom sne som vedela, ze to mam preto, ze som pouzila nejake nebezpecne kuzlo ( v skutocnosti nekuzlim, aby sa nahodou nieco nepo..), a v druhom sne ma napadlo, ze asi snivam, ale aj tak som s tym nic nevedela urobit. Vsetko som vnimala, dokonca som videla viac realit naraz, ale nie ocami. Vadilo mi to. Musim vymysliet nejaku strategiu na dnesnu noc
Páči sa miPáči sa mi
ja som do noveho roka vhupla rovnymi nohami s nocnou morou a na tejto vlne “ficim” uz vlastne 3 dni (noci).
Páči sa miPáči sa mi
Páči sa miPáči sa mi