Už minule som sem dávala niečo od Vadima Zelanda z jeho knihy o transsurfingu. Pretože ju teraz úchytkami čítam, bude tu toho viac – a dnes sa pokračuje:

Zeland používa tiež obraz zrkadla, ktoré delí realitu na dve časti:

Na oboch stranách duálneho zrkadla sa nachádzajú rozum (logika) a duša (srdce); konanie (vnútorný úmysel) a pasivita (vonkajší úmysel).

Rozum a konanie patria k fyzickému svetu, duša a pasivita k svetu metafyzickému, ktorý je ale napriek tomu rovnako objektívne reálny. Kto berie do úvahy len jednu stranu duálneho sveta, nedostane realitu pod kontrolu. Materialisti sa zapodievajú prekonávaním prekážok, ktoré si sami vytvorili, kým idealisti sa vznášajú vo vzdušných zámkoch svojich predstáv. Ani jedni nie sú schopní realitu riadiť.

Vyškrtla som akurát slovíčko “objektívny”. Našla som si definíciu “objektívneho” ako “neovplyvňované osobnými pocitmi alebo názormi pri zvažovaní a popisovaní faktov”.  Ja to viem tak, že hocijaká skupina náhodile zozbieraných ľudí by mala to isté zistenie. No a to v metafyzickom svete neplatí, pretože tam neexistuje poznávací aparát a postupujeme podľa našich vnútorných cestičiek, hodnôt, zážitkov a skúseností… To na vysvetlenie toho škrtanca. Metafyzický svet je pre mňa absolútne reálny, ale moje vnímanie tohto sveta je vysoko individuálne a odlišné od vnímaní iných ľudí. Niekto vidí duchov, niekto letcov, niekto démonov, dobro a zlo, niekto len rôzne energie. 🙂

Teraz k tomu “vonkajšiemu” a “vnútornému” úmyslu. Vnútorný je ten úmysel, ktorý si formujeme sami. Vonkajší úmysel je zákonitosť mimo pôsobenia našej vôle a nášho rozumu. Vrátime sa k tomu neskôr.

Zeland v svojej knihe kombinuje mnohé ezoterické prístupy – toltéctvo, zákon rezonancie, kvantové liečenie a podobne (to sú tie, ktoré tam vidím ja, pretože viac nepoznám 😉 ). Aj v jeho vnímaní sa svet správa “kvantovo” – ukazuje nám to, čo v ňom hľadáme (vlnu alebo časticu):

Zástancovia rôznych učení sa navzájom vadia a pokúšajú sa dokázať si svoje protichodné stanoviská, ale realita ležérne ukazuje, že vlastne majú všetci pravdu.

🙂 Moja najdôležitejšia lekcia od anjelov. Keď sa na to pozerám spätne, asi môj osobný “kvantový skok”. Všetko je pravda, len iný uhol pohľadu na ňu, iný výsek z nej (a z reality). (Našťastie, realitu môžno definovať aj ako stav vecí takých, aké sú nezávisle od nášho hodnotenia, nielen ako veci, ktoré majú “hmotu”.)

Svet sa navyše správa ako zrkadlo. V ňom sa odrážajú všetky naše predstavy o skutočnosti, nech už sú akékoľvek.

Preto nemá význam hľadať “jedinú skutočnú pravdu” – svet nám totiž vždy ukáže len to, čo si ako “jedinú skutočnú pravdu” predstavujeme my sami. Kedykoľvek sa ho spýtame, či je niečo “pravda”, odpoveď bude “áno”. (Tu sa trochu odlišujeme vo vnímaní; mne anjeli hovoria aj “nie”, keď mám skreslené vnímanie. Napríklad niekto channeloval do očí bijúce blbosti a tak som si bola celkom istá, že nie je napojený… Bol. A mňa to donútilo zamyslieť sa nad tým, nakoľko moja predstava o “napojení” je správna. Nebola. 😕 Ale kým sme neprišli k tomuto spornému bodu, tak bola moja predstava “áno”. To ma zas naučilo, že veci možno posudzovať jedine vzhľadom na určitú situáciu, ale nikdy nie absolútne – pretože absolútne sú vždy “áno”. A to hovorí, že si vlastne so Zelandom vôbec neprotirečíme. 😉 )

Tak, späť k Zelandovi – máme to zrkadlo, ktoré všetko delí na fyzickú a mimofyzickú časť. Na tej fyzickej časti je naša realita v zmysle “zhmotnený svet, svet hmoty”. Na tej mimofyzickej strane sa nachádza:

…priestor variantov – informačná štruktúra, v ktorej sú uskladnené všetky možné scenáre vývoja všetkých možných udalostí. Množstvo variantov je nekonečné. Čo bolo, je a čo bude – to všetko je tam zaznamenané.

To znamená, že prístup do priestoru variantov umožňuje aj možnosť predpovedania budúcnosti. Problémom je pritom len to, že je nespočetné množstvo aj variantov, ktoré nenastanú. Preto bývajú prognózy jasnovidcov často chybné. Možno tam vidieť aj veci, ktoré sa nikdy nestali, ale aj veci, ktoré sa nikdy nestanú.

Tu mám zasa trochu odlišné vnímanie… Pre mňa predstavuje jeho “priestor variantov” všetky možné vrstvy (“dimenzie”) Všetkého-čo-je. Pre každý variant existuje dimenzia, v ktorej sa práve deje. To, že my v našom ľudskom tele do tejto dimenzie nikdy nepáchneme, je iná vec. Zažila som to na vlastnej koži. Kedysi mi anjeli vraveli, že som “jediná”, potom raz pri “úprimnom rozhovore” z nich vyliezlo, že som “jedna z piatich”, na čo som ja dostala svoj klasický hysterický záchvat 😳 a predvádzala som im, ako som ich načapala na evidentnej lži. Až mi postupne dobehla moja najdôležitejšia lekcia, čo mi kedy uštedrili, a ja som začala hľadať taký uhol pohľadu, z ktorého “jediný” = “jeden z piatich”. A našla som ho… Ak by som to bola “ja” v rôznych dimenziách existencie, dávalo by to zmysel… Potvrdili mi to a povedali, že tých päť ksichtíkov scelia do jediného. To prebehlo, ja som čakala nadprirodzené schopnosti alebo aspoň vyšší stupeň šialenstva, ale nič sa neudialo… Iba postupne som začala zisťovať, že tie isté udalosti si pamätám rôzne a neviem povedať, ktorá z nich sa skutočne udiala… Udiali sa všetky. Jednej z nás piatich. No a ja si to pamätám. 🙂 (To je to, čo dnes viem. Možnože o týždeň to už bude zasa úplná kravina, ale ako toto píšem, predstavuje to môj stupeň poznania a vhľadu.)

Zeland to premieta aj do oblasti snov, pretože v jeho vnímaní sú sny naše ďalšie vychádzky do priestoru variantov:

Presne týmto spôsobom nemožno zaručiť, že ste v sne videli presne tú oblasť priestoru variantov, ktorý sa zhmotní.

Sen je let našej duše priestorom variantov. Rozum si sny nepredstavuje, ale ich skutočne vidí.

Pamäť má priame napojenie na priestor variantov. Mozog dokázateľne fyzicky nie je v stave uchovávať všetky informácie, ktoré človek v priebehu svojho života nahromadí. Ako sa mu ale potom darí rozpamätať sa?

To, čo mozog uchováva, nie sú samotné informácie, ale istá afinita k adresám istých udalostí v priestore variantov. Človek si nemôže pamätať nič zo svojich minulých životov, pretože fyzickou smrťou sa adresy vymažú. Za určitých podmienok však adresy možno znova obnoviť.

Tu mám zasa problém s tým, že ja na “minulé životy” neverím, ale to s tým zapamätávaním si informácií poznám tiež tak. Ľudský život vnímam ako bodový zážeh vedomia v mieste, kde sa dotýka viacero energetických vlákien. Ak je zážeh slabý, vnímame len bod dotyku. Ak máme schopnosť alebo dostatok energie, vieme sa pohybovať hore-dole po tých vláknach a vieme sťahovať informácie, ktoré sú uložené na nich. Pretože sa vnímame v danom okamihu (“živote”) ako tie vlákna a nie ako Cézar, tak si myslíme, že sme Cézarom museli byť v minulom živote. Nuž, niekto Cézarom bol/je/bude… My máme prístup k tej udalosti, ale my sme my a Cézar je Cézar a obaja sa snívame v tom istom okamihu Všetkému-čo-je. 😉 Moja teória. Urobte si vlastnú. 😛

Rozum  nie je podľa Zelanda v stave vytvoriť niečo od základu nové. Dokáže len zo starých kameňov poskladať nový dom. Aj Einstein vraj povedal, že “vedecký objav sa v žiadnom prípade nedosiahne logickým postupom, ale si k nemu len spätne vytvoríme logické zdôvodnenie. Každý objav, aj ten najmenší, je vnuknutie. Riešenie prichádza vždy zvonka a je také nečakané, ako keby nám ho niekto našepkal.” To preto, lebo pochádza z nášho “čítania” priestoru variantov.

Podľa Zelanda je priestor variantov stacionárna, nemenná štruktúra, matica (hehe, “matrix” 😉 ), ktorá predurčuje všetko, čo sa v našom svete môže stať. (A ja dodávam: keďže náš svet je Všetko-čo-je, je aj priestor variantov “všetko-je-možné-za-istých-podmienok”. 😉 )