Na fejsbúku Roberta Betza som postrehla úvahu o tom, ako kritizovanie iných v nás posilňuje rolu Obete. Ak v sebe pociťujeme potrebu kritizovať iných, ešte sme sa nedostali do stavu, kedy si ceníme sami seba a kedy sa máme radi takí, akí sme. Platí: čím menej máme radi sami seba, tým viac kritizujeme iných. A platí to aj ako opačný signál: čím viac kritizujeme iných, tým väčší vnútorný boj zvádzame sami so sebou.
Pocit “lásky” (alebo pohody, tolerancie po mojom) totiž nepotrebuje na tom druhom nič meniť, nič upravovať, nenútime daného človeka, aby sa napasovával na našu predstavu o tom, ako by mal vyzerať. Inými slovami – akceptujeme, že Boh vedel, čo robí, keď ho stvoril. 😉 Nenadraďujeme našu predstavu o svete božej predstave o svete.
Keď cítime, že niečo v nás škrípe, niečo nás rozčuľuje a vytáča, pozrime sa presnejšie, ktoré pocity sa to v nás hýbu. Nech už cítime hnev, podráždenie, nenávisť, hanbu, závisť alebo žiarlivosť – sú to naše pocity. Je to náš výtvor, naše dielo, ktoré sme neakceptovali, potlačili, vytesnili a ktoré nechce nič iné, len aby sme ho prijali a mali radi ako ostatné naše výtvory.
Keď odsudzujeme iných, odsudzujeme vždy nejaký aspekt seba samotných, ktorý neprijímame a ešte sme sa nenaučili mať ho radi. Naším kritizovaním iných (aj tým “konštruktívnym” 😛 ) odkláňame našu pozornosť od nás a nášho vlastného vnútra. Cítime nepokoj z úniku, cítime sa v nevýhode, čím silnie náš pocit obete a bezmocnosti.
Kým v sebe máme nevysporiadané situácie, pocity a aspekty, nemôžeme plne prevziať do rúk veslo v našom živote a tým zo seba robíme “obeť” iných ľudí a situácií. Ak sami seba cítime ako “nevyhovujúcich”, púšťame si práve do svojho príbehu možnosť, že by niekto mohol “nevyhovovať”, a keďže podvedome tušíme, že sami v tej kategórii sme, staráme sa o to, aby sme v nej nezostali ako jediný trpák. Chodíme po svete a zosilnene registrujeme, ako iní ľudia rovnako (alebo ešte lepšie: viac 😉 ) nevyhovujú. Náš svet sa z pekného, vyváženého miesta plného zaujímavých ľudí postupne mení na škaredé miesto plné “ksichtov”, medzi ktorými nevytŕčame a len čo zaznie niečo, čo vnímame ako útok na seba, môžeme spokojne zakričať “najprv si uprac v sebe samom, ty blbec!” 😛
Včera som mala presne taký zážitok. Natrafila som na človeka, čo ma nekonečne rozčuľoval svojím nadradenectvom, rodičovstvom, poučovaním. Tentokrát som už nereagovala; donútila som sa v jeho slovách hľadať vždy to, čo sa dalo vziať ako rozumné, a budovať na tom. Viete, ako ma na konci dňa nenávidel? 😛 Mal problém podať mi ruku na rozlúčku! Zato u seba som začala rozoberať, prečo napriek tomu že viem, že každý sme iný, že neviem nič o jeho svete a že jeho odporné vystupovanie (aj voči iným; ja sama som si v priebehu pár sekúnd zjednala poriadok a upratala som ho, takže na mňa už potom neútočil) je vlastne o ňom, nie o mne… prečo napriek tomuto všetkému ešte stále reagujem… A došla som na to, že je to vec, ktorú práve riešim, pýcha. Niekto narúša moju vysokú osvieteneckú predstavu o tom, ako by sa ľudia k sebe mali správať. 🙂 Nepodarilo sa mi zistiť, z čoho tá pýcha pramení, ale viem, že do cesty zosilnene dostávam situácie, ktoré mi to pomôžu odhaliť, aby som to dokázala vynulovať. 🙂 A potom ma už nedokáže vytočiť vôbec nič na svete… okrem… (a teraz ten kilometrový zoznam! 😆 )
Kedy kritizujete iných vy?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor