“Najväčšia bariéra v komunikácii je to, že nepočúvame na to, aby sme porozumeli. Počúvame na to, aby sme odpovedali.”

Podpisujem. Výskumy zistili, že už počas hovorenia toho druhého si naše vedomie začína zostavovať patričnú odpoveď. No a … kým je zabraté do formulovania toho, čo ono odvetí, čo myslíte, nakoľko pozorne ešte počúva? 😦

Nie je to jednoduché. Niekedy ten druhý hovorí presne proti tomu, o čom sme presvedčení. Najlepšia cesta (pretože iná mi nenapadá) je natrénovať si nový spôsob počúvania – vypočuť, porozmýšľať a urobiť si stanovisko, povedať stanovisko. Ale potrebujeme to trénovať na drobnostiach typu “koľko je hodín”? Cieľom je vybudovať si novú rutinu vo vedomí – a potom azda ľahšie vypočujeme aj to, čo nám až tak nevoní, bez toho, aby sme to hneď začali vnútorne komentovať.

A to sa mi zasa spája s dnešnou témou tolerancie a toho, ako potrebujeme poznať aj iné uhly pohľadu na vec, aby sme si ich nemuseli sami “odmakať v káznici” (= môj vnútorný obraz pre reinkarnácie, v ktoré aj tak neverím 😉 ).