Dnes som pri pochôdzkach po fejsbuku natrafila na komentár kamošky na nejaký úryvok. Tak som si prečítala ten úryvok a zakrochkala blaženosťou – milujem logiku sebainscenácie. 😉
Tu je ten textík (hrubým som vyzdvihla to, čo vám chcem ukázať):
Neviem, ako inde, pretože sa zaujímam iba o knihy, ale v knižnom priestore nastáva panika. Vydavatelia sa dostávajú do bludného kruhu: aby sa mohli zbaviť starých zásob, potrebujú vydávať nové tituly, pretože so suchým zhorí aj mokré a s novinkami sa predajú aj stariny. Nesolventní distribútori a kníhkupci nevyustále vyžadujú nový prílev kníh, pretože vraj iba tak sa dokážu zbaviť starých ležiakov…. A tak sa konajú výpredaje, ktoré sa však nemôžu stretnúť so želateľným efektom, pretože pre väčšinu kupujúcich sú aj zlacnené knihy ešte príliš drahé. Sám chodím okolo niekoľkých titulov už niekoľko rokov a čakám, kedy zlacnejú. Niežeby som nebol ochotný dať za knihy aj posledné prachy a ochudobniť sa o banány, pivo, nové topánky, ale tie knihy nie sú hodny svojej ceny. A tak sa výpredaje u mňa nestretajú so želateľným efektom: buď tie knihy všetky mám alebo ich nechcem ani za zlacnenú cenu. Ale zlacňovanie nastáva všade: všade sú lacné materiály, lacné idey, lacné riešenia, lacné vízie… Lacní jožkovia súkajú do nás lacné jedivo a pitivo, až sa nám z toho hlavy a bruchá nafukujú. Sme nielen lacná pracovná sila, ale aj lacný ľudský materiál. Najlacnejší materiál nie sú plasty, ale človečina. Lacná človečina za pár centov. Lacno si nás kupujú: našu kožu, aj to, čo je pod ňou, naše sny, naše túžby, naše schopnosti, naše talenty… Naše ruky, naše srdcia, naše duše. Moji drahí, akí sme lacní! Raz sa to musí všetko zrútiť, keď zbadáme, ako draho sme vykúpili globálne zlacňovanie životov.
Je jedno, kto to písal a o čom hovoril. Všimnite si, ako v dnešnej dobe sebainscenácia pomaly nad nami preberá kontrolu. Spoločnosť zosilnene dbá na to, aký imidž máme. A teda ak nemáme čo povedať, naučili sme sa múdro pokecať o veciach. Miesto jednej jasnej výpovede (najčastejšie jedinej vety) potrebujeme hovoriť zväzky, pretože nás inak budú mať za niekoho, kto nevie zaujať stanovisko – a tak nie je patričný “odborník”. Celebrita. ;-).
Myslím, že to je prvá vec, ktorej sa pri ceste ezoterikou potrebujeme zbaviť. Už som to písala nespočetnekrát a nespočetnekrát ešte budem – “my” nie sme zaujímaví. “My” sme len dočasná predstava, dočasný uzlík na vláknach energie. Keď sa “my” rozviažeme, tie vlákna tu zostanú – s našimi spomienkami a s naším poznaním. A zauzlia sa niekde inde a vznikne nový uzlík – iný a preto neporovnateľný s nami.
Dôležité sú tie vlákna, nie náš postoj k nim. Vlákna jednoducho sú, postoj sa prejavuje v hmote ako “toto som ja”. A preto, aj keď možno nevyzeráme najviac “in” na celom svete, to, že nebeháme ovešaní kryštálmi, pentagramami a tetragrammatonmi a sigilmi a s Kybalionom pod pazuchou 😉 , ešte nie je dôkaz, že by sme nemali poupratované v sebe. Zato keď začneme zo seba púšťať nabubrelé reči, kde jednou svojou myšlienkou protirečíme inej svojej myšlienke – to za dôkaz “neupratanosti” považujem.
A teraz k tej logike sebainscenácie. Dochádza k nej niekedy aj preto, že sa začneme silno identifikovať s niečím, s čím sme práve prišli do kontaktu – a tak to nemáme ešte vnútorne spracované. Časť nášho poznania sa už “preformátovala” podľa nového, časť ešte zostáva stará, nespracovaná. Inscenujeme sa už ako “predstaviteľ nového smeru”, ale časť našej bytosti funguje ešte veľmi tuho po starom a tak v závislosti, ktorá z nich sa práve ozýva, súkame zo seba múdrosti, za ktorými by sme si už zajtra možno nestáli.
Presne v tomto období je veľmi dobré hovoriť čo najstručnejšie a ak píšeme, x-krát po sebe čítať: 1. aby sme vyselektovali nežiadúce emócie, ktoré v nás nutne vznikajú, keď sa medzi sebou bijú dve časti našej duše, a 2. aby sme odhalili oblasti, ktoré zatiaľ pre seba nemáme z pohľadu nového poznania ešte vyjasnené.
U mňa sa tento stav napríklad prejavuje vnútornou neistotou. Cítim nepokoj, pretože niekde “na disku” sa točia dve podstatne rozlišné informácie. Keď sa dostanem do stavu vnútorného nepokoja, snažím sa prestať reagovať. Ono to pomôže, ak človek nechá svoj vnútorný rozpor pár dní v sebe kvasiť. Väčšinou mu svet ponúkne nejakú udičku/zážitok, ktoré to rozseknú.
No a potom je tu ešte jedna tvár sebainscenácie – tá menej pekná. Pocit, že sme viac ako iní, alebo tak aspoň chceme vyzerať. Vtedy potrebujeme posudzovať a zdôvodňovať to, čo posudzujeme. Z rozhovorov s ľuďmi (robím okrem iného aj výbery) poznám jednu situáciu: dáte kandidátovi jednoduchú otázku, na ktorú sa dá odpovedať jednou vetou… a späť príde záplava slov a zdôvodnení. Pre mňa je to signál, že práve som sa dotkla niečoho, čo nie je v poriadku – buď chýba poznanie, alebo sa snaží niečo zakrývať. Často tým zakrývaným býva pocit vlastného nevyhovovania.
Zasa platí: povedzte len toľko, koľko je nevyhnutné. Ak cítite v sebe pnutie, zaregistrujte ho a viete, že presne tam sa potrebujete sústrediť svojou pozornosťou, pretože to je pre vás zdroj možných protirečení a problémov.
Pre mňa bolo najťažšou vecou na svete napríklad naučiť sa povedať: “Neviem.” Naučiť sa žiť s vedomím, že nemusím poznať odpoveď na každú otázku. To nutkanie odpovedať za každú cenu (a niekedy aj nezmyselným blábolom) bolo pre mňa signálom, že tu mám niečo nevysporiadané sama so sebou.
Takže možno skutočne sú zaujímavé veci “tam vonku”, ale keď sa nimi dostatočne zapodievate a zistíte, kde a ako na ne reagujete, tak tým opravujete svoje vlastné vnútro. Niekedy už len tá pozornosť na problematických miestach stačí na to, aby sa veci dali do chodu.
🙂 Toto je spôsob, akým chybný program opravuje sám seba. Ide to. Je to síce učenie “proti prúdu” – nepredávaj sa, nebuduj si výkladnú skriňu, neovplyvňuj – ale aspoň pre mňa funguje a tak nevidím dôvod, prečo by nemohlo fungovať aj pre iných. 🙂
A teraz k tomu úryvku hore. Vyznačila som dve vety, ktoré si protirečia. Ktorá z nich je skutočná výpoveď autora a ktorá je sebainscenácia (=výpoveď o sebe v porovnaní s inými)? A ktorá použila koľko slov?
V jednej pesničke Alan Parsons Project sa spieva: Many words are spoken when there’s nothing to say. Mnoho slov hovoríme, keď nemáme čo povedať. Moja prax to dokladá natoľko, že dnes počet slov, ktorými niečo hovoríme, používam ako varovnú signalizáciu. (A teraz čisté víno: koľkými slovami som napísala tento článok? Buď sa sebainscenujem alebo niečo skrývam. Ovplyvňujem. 😛 Ergo: Funguje to.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Poznám ten článok a viem, kto je autorom. Keď som ho čítala, z môjho vnútra vyšlo konštatovanie – uplačkané a od témy. Áno, knižný trh je spletitý, ale to sa dá povedať o každom trhu, aj toto je dôsledok slobody a ja to akceptujem. Poslednú dobu prichádzam o dlhoročné kamarátstva, pretože som začala odmietať nechávať sa vťahovať do zinscenovaných drám ľudí.
Páči sa miPáči sa mi
“Poslednú dobu prichádzam o dlhoročné kamarátstva, pretože som začala odmietať nechávať sa vťahovať do zinscenovaných drám ľudí” – tak toto sa deje aj u mna, naskor to vo mne vyvolalo zmatok – ako sa k nim spravat – co im povedat, ale teraz to uz neriesim, je to tak ako to ma byt, aj ked oni to zrejme nechapu….
Páči sa miPáči sa mi
Suhlasim,ze to tak niekedy moze byt,ze clovek ak nepozna odpoved, tak “zahmlieva” . Najjednduchsie je to mozne vidiet u politikov,ked sa ich spytaju nieco na priamo, ako nepriamo odpovedaju a vlastne ani odpoved nedaju.
Na druhej strane su situacie,kde vznika potreba niekedy hovorit vela a zachadzat do podrobnosti, aby clovek mal moznost nieco pochopit co najlepsie. A vlastne niekedy to iste povedat,ale inymi slovami, cim sa zvysuje moznost toho,ze to pochopi teraz ak predtym nepochopil. napr.uvedenie roznych prikladov viazucich sa k tej istej zalezitosti (ak samozrejme ide o nieco, co je -nazvem to “kvalitne” a zalezi nam na tom,aby to bolo pochopene /dovody nechajme tak/)
Páči sa miPáči sa mi
si genialna ma napadlo tak nech to pohladi tvoju dusicku a ak teda nech neprehanam tak potom skromne velke dakujem za skvely clanok….
paci sa mi cely dal mi zabrat trocha najskor som sa musela odputat od toho obsahu pretoze ma trocha rozhodil resp. nepacilo sa mi to zlacnovanie ale potom som sa chytila na to co v nom vysvetlujes a ponala…. skvele….
………A preto, aj keď možno nevyzeráme najviac “in” na celom svete, to, že nebeháme ovešaní kryštálmi, pentagramami a tetragrammatonmi a sigilmi a s Kybalionom pod pazuchou , ešte nie je dôkaz, že by sme nemali poupratované v sebe……..
Páči sa miPáči sa mi
K tomu “zlacňovaniu”: to je to, čo autor na svete intenzívnejšie vníma. Ale logika je taká – keby sa lacné nekupovalo, nebude sa lacné predávať. Keby sme si neboli dosť dobrí pre to lacné, predajcovia lacného zbankrotujú. Keby sme sa my nepredávali lacno, možno nebudeme mať robotu – ale takto máme robotu, ktorá nás uráža… Z hľadiska tohto blogu (autor to tu nepozná, nečíta a nejde našou cestou) si nemáme čo vytvárať postoje k faktom života. Fakty sú fakty. Keď chceš žrať, vezmeš aj lacnú robotu – a neuráža ťa to, pretože to nič nevypovedá o tvojej hodnote, ale len o tom, že si ošetruješ práve problém hladu.
Ovšem predpokladom je, aby sme svoju hodnotu poznali. Inak sa v časoch, kedy ju nie je dobre vidno, cítime osobne ustrkovaní, nedocenení, pohanení. Poznám z vlastného prežívania. To je to, s čím momentálne pracujem. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tá prvá veta je, podľa mňa skutočná výpoveď autora. Použil v nej 12 slov. Tá druhá, s 22 slovami, čo je skoro raz toľko 😛 , je sebainscenáciou. Či? 😀
Hihi…no, voľáko si sa rozpísala 😛 😀 😀 😀
Páči sa miPáči sa mi
😆
Páči sa miPáči sa mi
z môjho pohľadu to tak je a aj nie je (hm že by neporiadok?). Ja väčšinou veľa rozprávam preto, že chcem niečo dôkladne vysvetliť, aby druhá strana pochopila. Akosi som počas života zistila, že ak ľuďom nevysvetlím veci tak ako sú z môjho pohľadu a ak sú to veci obsiahlejšie, tak aj moje vysvetlovanie je obsiahlejšie, oni to prosto nepochopia, alebo si všeličo domyslia a pod. Hoci tu sa dá na to pozerať aj tak, že ak nechápu ich problém a ich príbeh. (rozpor vo mne samej pri písaní komentu :D)
Druhá vec je že ten rozpor v sebe cítim neustále. Takmer pri vyjadrení o čomkoľvek sa mi vyjaví mnoho rôznych pohľadov na vec a preto ani sama neviem zaujať stanovisko. To bude možno aj tým neporiadkom vo mne samej, ale aj potrebou vedieť o všetkom čo najviac a nevyvodzovať závery z nedostatočných informácií. Tak a teraz budem nad týmto svojim rozporom tuho premýšľať.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Prečo potrebuješ, aby iní pochopili, ako veci vidíš ty? Prečo chceš dôkladne vysvetľovať (= dosiahnuť ten názorový stav v ich hlave, aký je v tvojej)? Potrebuješ ovplyvňovať. To robievame vtedy, ak máme pocit, že svet nie je dokonalý, že nie je podľa našej predstavy. Tento pocit zas máme vtedy, keď sme odpojení od zvyšku a nevnímame udičky, ktorými nás naviguje životom. Je to príznak toho, že nepočúvame dosť dobre svoju intuíciu.
Poľav… Tvoj názor a tvoje videnie je len jedno z n možných videní. Píš o ňom, ale keď sa zachytíš, že potrebuješ niekoho “obrátiť na svoju vieru”, hoď spiatočku. (Ale nie je to jednoduché. Viď tento komentár. 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
hmm existuje jedna jedina nenasilna forma pomoci a to je dobra rada. A ta sa myslim neda inak odprezentovat, ako “vyrozpravanim alebo napisanim”. Samozrejme,ak nerobime nasilie takym sposobom,ze nutime niekoho,aby tie nase rady pocuval,ale teda existuje predpoklad,ze nas chce pocuvat. No a vysvetlovanie nieco do podrobnosti (ked sa nas niekto pyta na nazor) nie je na skodu, nakolko by pochopenim toho,co chcem vyjadrit mali vznikat co najmensie dezinformacie. Alebo som to nepochopila?
Páči sa miPáči sa mi
Pistalecka, definuj “dobrá rada” 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hej hej, presne tak to je…potreba ovplyvňovať…ak sa neprejaví potreba ovplyvňovať mojim názorom, tak zase vysvetľujem iné možné pohľady na vec, ktoré však nie sú moje a vlastne na čo? Povedať áno, ale či druhí chápu ako ja je nepodstatné. Myslím, že akékoľvek moje osobné stanovisko nie je nemenné a konečné a hlavne je to len moje stanovisko 🙂 vďaka.
Páči sa miPáči sa mi
jarah: 😉 tusim na co narazas. Ale su iste veci,ktore su “univerzalne”? by som mohla mozno nazvat. Prospesne vsetkym. Napriklad “byt v pritomnosti”;) aj to je dobra rada 😀 lebo tym posilujeme chod zivota a nie chod spomienok 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Veci sú. Dobré/zlé môžu byť vždy len vzhľadom k nejakej konkrétnej situácii. Niekedy niekto napríklad môže práve potrebovať “posilniť chod spomienok”… Napríklad si predstav, že zajtra máš skúšku z niečoho, musíš sa našprtať ešte 200 strán a niekto ti dá radi “buď v prítomnosti”. Nemyslím, že o deň neskôr mu ešte stále za tú jeho radu budeš vďačná… Toto ma kedysi učil Gabriel: slová majú platnosť vzhľadom na situácie. Aj tieto moje. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hmm no dobre 🙂 a neda sa byt v pritomnosti a zaroven v tej pritomnosti sledovat spomienky? Napr. ze som Tu a teraz, uvedomujem si prostredie v ktorom som, svoje telo, pocity, emocie, spomienky a generovane predstavy a zaroven mam akokeby pohlad “pozorovatela” ? Podla mna je to to prave tu a teraz.
Inak pridavam sa k eli, a tiez dakujem za Tvoj blog a inspiracie a podnety k premyslaniu. Je to aj pre mna velkym prinosom i ked sem nechodievam denne,ale je to jedna z par stranok,ktore ma nautia zamyslat sa nad pre mna spravnymi otazkami 🙂
Páči sa miPáči sa mi
xixiixixi 🙂 xiixixiix toto bola udicka, ktoru som potrebovala heli 🙂
pre toto rada chodim na tvoj blog, dufam, ze ho nezatvoris, ale nechas na udickovanie pre inych, ked pride ich cas najst si svoju informaciu , ktora ich posunie dalej hmhm ako mna denska 🙂
dakujem , ze si heli 🙂
Páči sa miPáči sa mi
A ďalšia hra – dráma Jednotlivec vs. Svet. 😆
Páči sa miPáči sa mi
alebo ďalšie prebúdzanie = svetlo – radosť – zvyšovanie vibrácie 😀
Páči sa miPáči sa mi