Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Pri stalkovaní sa obraciame dovnútra a sledujeme každú reakciu, ktorú máme.” — don Miguel Ruiz

V posledných dňoch ma znova dostávajú Ruizove citáty. Teraz mi Ruiz istú dobu nič nehovoril a aj Piatu dohodu som musela odložiť, pretože som sa na ňu nedokázala sústrediť. Ale v poslednom ani nie týždni som zistila, že zasa sa začínam chytať.

Odkladala som si zopár citátov, len som nemala čas ich spracovať. Tak sa mi myšlienky trochu neutriedene pomotali jedna cez druhú. Nejako vyštartovali s tým, že ľudia hľadajú lásku a spokojnosť vždy mimo seba – a že je to nezmysel. Týmto hľadaním “mimo” a upínaním sa na nejakého partnera, ktorý nás “určite zachráni” od všetkého, od čoho potrebujeme byť zachránení, si len posilňujeme svoj vlastný pocit nevyhovovania a núdze – a všetko to pramení v tom, že sme nehľadali na tom správnom mieste; nehľadali sme v nás.

Ak sa nemáme radi, snažíme sa nastaviť na očakávania nášho okolia, pretože si myslíme, že sú oprávnené, že sme nevyhovujúci a môžeme byť radi, že sú s nami a poskytujú nám akú-takú istotu… Ale okolie, ktoré nám diktuje, akí musíme byť, aby nás mali radi, nám vlastne žiadnu istotu neposkytuje. Kedykoľvek ono zmení názor na to, akí by sme mali byť, budeme musieť úplne prepočítať celú svoju existenciu, pretože ak sa znova neprispôsobíme očakávaniam, nebudú nás mať radi a opustia nás.

Hrali ste už so sebou niekedy hru “predpokladajme, že to nastane – čo potom urobím?” Všetci ma opustia, odídu – čo potom urobím? Zomriem? Z čoho? Zo samoty? Alebo z hladu? Ako by to vyzeralo, keby som bola hladná a nikde by nikoho nebolo?

Kedysi sme túto hru hrali medzi “bosorkami”. Ak nastane koniec sveta/atómový hríb, čo urobím? Zásobím sa, aby som mala čo jesť a piť. A keď sa zásoby minú? Ak nikde nebude nikoho, pôjdem sa do obchodu pozrieť, čo tam je pod zub. Potom už nebudem mať kam ísť, ale mohla by som v nejakej knihe načítať, ako sa dopestuje obilie a robí sa z neho chlieb, ako sa lovia ryby, ako sa šijú topánky a tká súkno a stavajú budovy… Viem, že vtedy nám vyšlo, že naša prvá cesta nebude ani do toho obchodu, ale do miestnej knižnice. No a nebudeme mať prúd… ani tekutú vodu… Ešte než sme to dopovedali, už som v hlave začala snovať plán, ako nám urobiť primitívny vodovod.

Človek je oveľa silnejší, ako je výchovou naprogramovaný byť. Výchova je o tom, že niekto iný stanoví ideál a my ostatní sa k nemu potrebujeme pripodobňovať. Ale v sebe máme ideál oveľa platnejší práve pre nás – to najlepšie, čo práve my môžeme byť. Márne mi dnes spoločenský ideál diktuje nohy dlhé 1,5 m, keď tie moje majú ledva meter. Nikdy nebudú dlhšie. Ten meter a pol je ďaleko za hranicou toho najlepšieho, čo ja môžem byť…

No a čo? A to si teraz sadnem a umriem? Len preto, že som nevyhovela nejakému ideálu, ktorý mi niekto predpisuje? A načo by mi vôbec boli také dlhé nohy? Dĺžka nôh nijako nesúvisí so schopnosťou postarať sa o seba alebo vytvoriť príjemné prostredie pre ľudí v našom okolí – pokiaľ zrovna nežijeme na stepi a nebeží za nami hladný lev. Vtedy môže byť dĺžka nôh výhodou. No a keďže ich nemám dlhé, nepoleziem medzi hladné levy, ale sa budem pohybovať tam, kde pre mňa moje kratúčke haxničky nebudú nevýhodou.

Všetko je to vec vnímania sa v našej komplexnosti, s tým dobrým i tým menej dobrým, a akceptovanie sa takých, akí sme. To neznamená, že sa nemusíme snažiť vyťažiť zo seba maximum. Len nesmieme zabúdať, že tá baňa, na ktorej pracujeme, sme my a nie diamantové bane v Lesotho! Tak od seba nečakajme diamanty, ale to najlepšie, čo vieme z tej našej bane vydolovať.

Ak sa prestaneme snažiť byť dokonalí, otvára sa pred nami celkom nový spôsob nazerania. Viem to z vlastnej skúsenosti. Kým som sa snažila byť dokonalá, najlepšia medzi najlepšími, svet som vnímala hodne rozdelene – pretože ak ja som si nárokovala byť všetko, tí druhí boli “nadbytoční”. Keď som sa naučila hovoriť “aj toto som ja” (niekedy rok 2010), prestala som mať nutkanie byť to najlepšie v každej situácii. Nemusela som byť Všetko, pretože som sa naučila byť súčasťou všetkého. Ľudia, ktorí ma dovtedy nesmierne rozčuľovali a ktorí mi stáli ako prekážky v mojej dokonalej ceste, sa odrazu stali rovnakými súčasťami s inými vlastnosťami a schopnosťami. Nemusím ich milovať. Ba dokonca ich nemusím ani obľubovať. Stačí keď nezabudnem, že sú ďalší kamienok v mozaike, kde jeden z kamienkov som aj ja. V mojom slovníku tomu hovorím “tolerovať”. Vy si tomu hovorte tak, ako je najpríjemnejšie pre vás.

Naše nedokonalosti sú ako zúbky na ozubenom koliesku. Nedokonalosti jedného zapadajú do nedokonalostí druhého a spoločne vytvárajú súkolie, ktoré nijakú nedokonalosť nemá.

Ale ako zistíme, čo sú naše “dokonalosti” a čo sú naše “nedokonalosti”? Len tým, že budeme dôsledne sledovať situácie, do ktorých sa dostávame, a čo v nich prebieha: ako reagujeme, čo si myslíme, čo cítime. Tak, ako by vedec skúmal mimozemšťana. Sme svojím vlastným mimozemšťanom a ak sa s ním chceme skamarátiť, potrebujeme mu najprv porozumieť.

Porozumieť… Porozumieť znamená pozrieť sa objektívne, bez hanby alebo výčitiek svedomia. Takto to je, takto to vyzerá a toto sa s tým dá alebo nedá urobiť. Keď si raz začneme klamať, keď si jednu jedinú vec nebudeme dokázať pripustiť, tak sme práve naštartovali cestu sebatýrania a strachu. Budeme sa vždy báť tej jednej veci, ktorú skrývame sami pred sebou (pretože ten svet naokolo ju pravdepodobne aj tak dobre vidí) a budeme musieť skresľovať všeličo iné, len aby sme sa tejto jednej veci nemuseli dotknúť.

Veci, ktoré si nedokážeme pripustiť, sú vždy emocionálne nabité. Vždy. Tá emócia je nepríjemná a preto nám bráni dotýkať sa ich. Zakladá sa buď na strachu (“čo ak by som potom skutočne nebol/a v poriadku?”), pocite viny (“keby som nebol/a taký babrák, tak sa mi to nestane!”) alebo hanbe (“osvieteným ľuďom sa také veci nedejú!”). Pokiaľ v sebe vyhrabeme niektorú z týchto reakcií, prepadli sme sebaposudzovaniu. Sebaposudzovanie a sebaodsúdenie v ktoromsi z citátov don Miguel Ruiz označil priamo ako “Parazita”:

“Tvoje sebaubližovanie ťa ako Parazit loví 24 hodín denne. Je ti stále v pätách… Jeho korisťou je naše emocionálne telo, tá časť v nás, ktorá trpí a trpí – a práve táto časť v nás sa dožaduje, aby sme si ju znova prisvojili.” — don Miguel Ruiz

Jediný spôsob, ako sa zbaviť strachu, je čeliť mu. Preskúmať objekt pozorovania (= seba 😛 ) tak dôkladne, že porozumieme svojim reakciám i tomu, prečo robíme veci, ktoré robíme. Keď sami sebe rozumieme, keď rozumieme mechanizmu, akým sa v nás vytvorili tie staré obavy a previnenia a pocity nepatričnosti, vieme s tým začať niečo robiť. Vieme prerušiť mechanizmus, keď sa spustí, a žiť bez sebaposudzovania. Ale pravdepodobne to už ani nebudeme musieť urobiť. Predpokladám, že keď desivým veciam vezmeme ich emóciu, automaticky nás prestanú zaujímať a dokážeme s nimi žiť.

Z môjho pohľadu vzostup nie je o tom, že časti zo seba “odstránime” alebo “potlačíme” alebo “vynulujeme”. Vzostup je, že sa na seba naučíme pozerať ako na účelový mechanizmus, bez sentimentality nad vlastnou úžasnosťou a bez strachu z vlastnej nedokonalosti. Všetci máme nejaké určenie – presne také, aké napĺňajú všetky naše vlastnosti a talenty, keď ich zapojíme súčasne.