Týmto článkom nám dnes prispieva Groover (už ako DamayantiGroover):
A ako zistím kto vlastne som ? Nazývame sa rôznymi menami, no meno je len nálepka. Označenie ktoré používame aby sme sa spoznali. Kto sa ale skrýva pod tým menom. Kto v skutočnosti sme ? Ak sa návyky a správanie tela menia, čo z toho som skutočne Ja ? Ako odlíšim seba od zdania toho kto som ?
Odpoveďou je ten kto to vidí, vníma – teda vedomie. A čo je to vlastne vedomie ? Kde vzniká ? Tieto otázky su paradoxom, pretože sa ich pýta vedomie. Čítať tieto riadky s vlastným individuálnym vzťahom môže len vedomie. Teda ty.
Ak poviem ty. Koho mám na mysli ? Vedomie a myseľ sa takto stále krútia v kolebehu ktorý nemá koniec. Prečo ? Lebo ilúzia nás núti špekulovať. Ilúzia nevie odpoveďe.
Vedomie sa nedá oddeliť od nášho vlastného Ja. Existuje to tak preto, lebo bez vedomia neexistuje priestor kde by naše Ja bolo. To čo voláme slovom Ja je výplod mysle – nálepka ktorou označujeme stav v ktorom je naša pozornosť zameraná len na nás samých. No aj v tomto stave často krát niesme schopný myslieť skutočne na seba, a to preto, pretože sa zdanlivo považujeme aj za veci z okolitého sveta.
Védsky záver je ten, že sme vedomie. Nie sme toto telo, myseľ ani inteligencia. Ale ten kto si je všetkých týchto stavov vedomí. Ako si to môžeme overiť ? Veď keď sa pichneme do prsta tak nás to bolí.. a bolesť naznačuje to, že sme toto telo..
Tento bod je to, čo sa nazýva falošné ego. Toto falošné ego je pôvodom ako aj štastia tak aj utrpenia v hmotnom svete. Keď sa pichneme do prsta, tak je nepochybné že cítime bolesť. My ale nie sme bolesť. Ak si to rekapitulejeme, tak MY cítime bolesť. Teda sme s ňou konfrontovaný. Nie sme ňou. Bolesť nie sme my. Bolesť je pocit ktorý sa vyskytol vo vedomí. Rovnako sa vo vedomí vyskytujú myšlienky a rôzne dalšie interakcie hmoty. No žiadna z týchto rôznych interakcií nijako nemení naše Ja. Čo to všetko znamená pre našu totožnosť ?
Naše Ja, teda my sami sme mimo všetkých týchto interakcií. Zdanlivo sa v nich nachádzame IBA vtedy keď v nich hľadáme chuť a tak sa s nimi stotožnujeme. Rovnako ako potrebujeme aspoň zdanlivo uveriť že film ktorý pozeráme je reálny, aby sme si ho užili, že zvuk a tri farby v ňom dávaju konkrétny zmysel, že to nie je nonsens, tak rovnako to aplikujeme aj na tento svet. A to je práve aj to, čo spôsobuje to, prečo niekedy nevieme kto vlastne sme. Nachádzame sa totiž vo fiktívnej realite. V ilúzii.
Táto ilúzia vzniká preto, lebo sa chceme hrať na Boha. Aj keď zrovna netvrdíme že sme Boh, naše činy môžu jasne vypovedať o tom, že si podvedome želáme jeho rolu. Chceme veci v hmotnom svete ovládať. Chceme byť páni situácie, ovládatelia a kontrolóri. Osoby ktoré sú nezávyslé, mocné, slobodné a priatelia všetkých.
Hmotný svet nám vie dať tento pocit, ale je to klam. Nie skutočná realita. Osoby ktoré žijú život bez uvedomenia si skutočného Ja – seba, sa sem prišli doslova klamať. Pretože hore spomínane atribúty sú vlasnosťami Boha. A Boh je len jeden. Iba jedna Osoba môže byť najmocnejšia, najopulentnejšia, najväčší priatel, vlastník a kontrolór. Boh nemôže byť dva, tri.. to by logicky odporovalo tomu, čo to Boh vlastne je. Čo je jeho postavenie.
Tu sa dá namietať mnoho vecí ktoré plynú z mysle. Prečo by mal mať Boh právo na to a to, chcem to mať predsa ja, kde je moja sloboda. A tento bod pramení práve z ilúzie. Lebo chceme to, čo je mimo nás z pozície v ktorej sa už falošne stotožnujeme s niečím čo nie sme my sami.
Naše Ja nemá v skutočnosti potreby tela, jeho problémy, štastie a utrpenie. Je nimi viazané len pripútanosťou v ilúzii. Tejto pripútanosti sa dá zbaviť očistením vedomia od toho čo mu nepatrí, inak povedané dať každému to, čo mu skutočne patrí. Ak sa vieme vzdať toho čo nám aj tak nepatrilo, tak vtedy dosiahneme skutočné poznanie o tom, kto sme. Sme večné duše, služobníci Boha. Ak vieme vykonávať činnosti s týmto vedomím, tak sa nachádzame v dokonalej pozícii. Funguje to tak preto, lebo vo vedomí ktoré sa nepripútava k tomuto telu a veciam ktoré sú v jeho okolí vzniká spontánne poznanie. Odpútať sa umelo je nereálne a prakticky nemožné. Jediná vhodná cesta je robiť činnosti pre Boha, a to vedome. Takáto činnosť sa nazýva Bhakti Yoga, vedome konaná oddaná služba. Takáto práca na sebe je v skutočnosti ten najlepší proces ako zistiť to, kto vlastne sme. Skutočné nasledovanie tejto cesty v praxi je na celý život, ale výsledkom je sebarealizácia, reálne poznanie o vlastnej totožnosti.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor