Ako ľudia sme zvyknutí na to, že máme, čo máme. To znamená, že prežívame vždy aktuálny pocit, či už ho vnímame ako dostatok alebo ako nedostatok. Túžime po zdraví, najmä keď sme chorí, po šťastí, keď sa cítime nešťastní, po blízkosti, až keď sa cítime osamelí (po majetku poniektorí neustále, či ho majú viac alebo menej 🙂 ) a podobne. Je to v nás zrejme zakódované, že usmerňujeme pozornosť na to, čo nám chýba a snažíme sa to privolať. Na tom je všetko v poriadku, ale nedávno mi napadol taký obraz, keď som sa zamýšľala, či sa považujem za „vďačnú“.

Predstavila som si dve deti. Jednému, keď darujeme hračku, začne sa sťažovať, že takú už má. Keď mu dáme sladkosť, bude pre neho malá a keď mu dáme čokoľvek, nebude mu to stačiť ku šťastiu. A predstavila som si dieťa, ktorému keď dáme hračku, zbadáme úprimnú radosť a vďačnosť. Keď mu podarujeme čokoľvek, príjme to od nás ako dôkaz lásky. Ktorému dieťaťu by sme stále s potešením dávali a ktorému by sme sa rozhodli dať príučku, aby pochopilo cenu darov, lásky, všetkého?

Predstavme si, že my sme to dieťa a Univerzum nám dáva s láskou to, po čom túžime. Prijímame to s vďačnosťou alebo so samozrejmosťou? Že ráno vstanem, že mám čo jesť, čo si obliecť, ľudí okolo seba, s ktorými sa môžem porozprávať, domov, prácu, záľuby, …. Nie je to príliš ťažké, dokázať sa občas zamyslieť aj nad tým, čo mám, a v duchu sa poďakovať hoci len krátko. Možno sa nedokážeme poďakovať za tie „horšie“ veci, ale aj to sú v konečnom dôsledku „dary“, ktoré možno nechápeme a sú nám na príťaž. Tak či tak, vždy sa nájde určite aspoň niečo (aj keby sme boli na tom veľmi zle) za čo sa dá poďakovať. Myslím si, že takéto hoci občasné ale pravidelné poďakovanie nám môže pomôcť k väčšiemu vnútornému pokoju a vyrovnanosti.