Eprakone – ezoterika a spiritualita

7 responses to “Countdown 2012: 72 – opravujme, čo neslúži”

1. 

   sakmis

   11. októbra 2012

   
   

   súhlas…zážitky z detstva a prostredie, v ktorom sme vyrastali nás veľmi ovplyvňuje, stretla som sa s tým, že mnoho ľudí malo pocit, že ich rodina nebola voči nim dosť láskyplná, ústretová, chápavá, podporujúca…mnoho ľudí si myslí, že práve oni nemali ideálnu rodinu (nikto ideálnu nemá), dokonca sa hanbí za svoje korene a ťahá krivdy so sebou celý život, čo je škoda…dokázať sa oslobodiť, prijať to čo bolo, je základom pre ďalšie kroky…stretla som sa aj s vyhláseniami „ja nikdy nebudem ako môj otec/moja matka“ a odstupom času sa ukázal presný opak, kopírovanie vzorcov je silná vec zrejme…mne sa najlepšie osvedčilo pristupovať k členom rodiny ako k ľudom/bytostiam, nie ako k rolám (na čo sme veľakrát zvyknutý a následne sklamaný)

   Nahráva sa...

   Reply
   1. 

      matrioshka

      11. októbra 2012

      
      

      “ja nikdy nebudem ako môj otec/moja matka” …toto je totiz velmi silny vzor, nedava takmer nijake moznosti volby, vysledkom je presna kopia len negativ (alebo niekedy uplne presna kopia, kedze ked sa niecomu uzkostlivo branime, presne to k sebe pritahujeme)

      Nahráva sa...

      Reply
      1. 

         sakmis

         11. októbra 2012

         
         

         áno, nastavuje sa tým samo-programovanie na tie negatívne vlastnosti a kopírovanie prejavu role… pritom by sa dalo zamerať na tie dobré vlastnosti, resp. v prvom rade pochopiť, že nemôžeme byť celkom ako oni, lebo sme sami sebou

         Nahráva sa...
   2. 

      Sun Belangelo

      11. októbra 2012

      
      

      „mne sa najlepšie osvedčilo pristupovať k členom rodiny ako k ľudom/bytostiam, nie ako k rolám“

      Mám s tým istú skúsenosť. A poznám pocit, čo sa dostaví, keď to dokážeme… Je to akýsi boľavý smútok. To, že niekoho vnímame ako „rolu“, dodáva nášmu svetu istú bezpečnosť, predvídateľnosť. Môžeme mať niekoho „dokonalého“ a k nemu vzhliadať a prichodiť si, že svet je v poriadku.

      Ale keď prejdeme do toho, že náš svet obsahuje len dobro-zlých ľudí a nikoho dokonalého a nikoho odporného, prestávajú byť veci prehľadné a jasné a začíname si prichodiť nesmierne malo. Možno nie zraniteľne, ale hooooodne nevýznamne. Figu rytier bez bázne a hany. Obyčajný človiečik v obyčajnom človiečikovskom príbehu. 😕

      Nedávno som sa niekde stretla s tým, že sprievodným javom osvietenia je aj melanchólia. Vtedy som to nechápala, ale vďaka tejto diskusii som pochopila, že ten môj „smútok“ je melanchólia. Nie nešťastie, nie trápenie sa, všetko je dobré a v poriadku, ale nesmierne nejednoznačné – a odtiaľ tá „melanchólia“. (Dúfam, že to mysleli takto.)

      Nahráva sa...

      Reply
      1. 

         sakmis

         11. októbra 2012

         
         

         🙂 mnoho krásneho umenia by nevzniklo bez melanchólie:) (vďaka bohu, že existuje…a že existujú emócie, že ich dokážeme cítiť) čo viac dodať…a k boľavému smútku – vraví sa, tak hrubo, že „poznanie bolí“, podľa mňa možno len na začiatku, ale potom upokojuje a zmieruje a teší:) späť k rodičom: keď som vyrástla, mama mi povedala so smútkom: „už ma nepotrebuješ…“ a ja: „áno, máš pravdu, už ťa nepotrebujem, no zároveň ťa budem stále potrebovať…“ paradoxy:) a čo viac si môžu rodičia priať a zaslúžiť, keď k nim pristúpime ako k ľuďom, čo majú vlastné sny, ktoré môžeme podporovať? chápať ich vlastné problémy, nie len tie, čo mali/majú voči nám? pomohli nám dostať sa na svet a dať nám základ, keď sa vieme o seba postarať, môžeme byť priateľmi, nie?:)

         Nahráva sa...
      2. 

         sakmis

         11. októbra 2012

         
         

         a Sun, myslím, že to mysleli tak ako si to popísala…je to akási „radosť v melanchóli“ ja by som to takto popísala:)

         Nahráva sa...
   3. 

      andrea

      11. októbra 2012

      
      

      Žienky, ďakujem za túto vašu debatku 🙂

      Nahráva sa...

      Reply