Arogantný pohľad na spolublížnych

Hovorí sa, že keď Boh rozdával peniaze, bol najnespravodlivejší – každý si myslí, že ich má málo. Keď rozdával rozum, bol absolútne spravodlivý – každý je presvedčený, že ho má dosť. A keď rozdával čas, bol rovnostársky – každému nadelil rovnako.

Dnes idem hovoriť o tej časti s tým rozumom. Budú to dve témy, ktoré sú vlastne jedna – inteligencia človeka a jeho reakcie. Tejto téme som sa roky úspešne vyhýbala – preto, lebo som nechcela byť arogantná. Vyhýbala som sa jej nielen v písaní na blogu, ale aj vo vlastných myšlienkach… Všetko som to potláčala do úrovne nepomenovaných pocitov, pretože som sa bála tej tváre, čo vylezie na povrch… A ako to býva, keď sa niečomu vyhýbate, zaručene sa toho nezbavíte. 😦

Už kedysi som nadškrtla tému inteligencie (celkom obyčajného IQ) u Groovera, ale lavírovala som pri tom ako na hospodárskom dvorčeku medzi fekálikmi. 😳 Lenže vidím, že sa situácie opakujú, a tak idem skočiť cez vlastný tieň. Uvidíme, čo z toho vylezie…

Najprv inteligencia

Problém s ľuďmi je, že nielen majú rozdielne povahy, celkom iné hodnoty a životné skúsenosti, ale ešte majú aj rozdielne IQ, teda inteligenciu. Tú obyčajnú “zdatnosť mozgu pracovať s novými situáciami”. Definícií inteligencie je veľa, ja som ich nehľadala, ale môj kolega áno, a hodne sa pri tom ako technik napenil. 😛 Ja už som sa hľadaním nezaťažovala, len som veselo penila s ním. Držím sa tej definície inteligencie, ktorú ma naučil môj otec: schopnosť organizmu prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Je to nekonečne pragmatická definícia a ja som nekonečne pragmatický človek. 🙂

Takže máme ľudí s rôznou inteligenciou. Predstavme si, že sú traja. Jeden z nich má IQ 85, druhý 95 a tretí 105. Keď si urobia testy, ich IQ pomeriame (alebo aj nie, ak “vypadávajú” z testovania pre svoju neštandardnosť ako ja) a vieme si ich zoradiť do postupky. Vonkajší pohľad je dosť objektívny.

Ale ako vyzerá vnútorný pohľad? Keď Boh rozdával rozum, každému dal toľko, že je presvedčený, že ho má dosť… Je to dané tým, že každý človek si dokáže inteligenciu predstaviť len do výšky svojej vlastnej. Vie odhadnúť ľudí, ktorí sú približne rovnako chytrí ako on. Vie odhadnúť ľudí, ktorí sú menej chytrí ako on. Ale pre všetko, čo leží nad jeho IQ, je slepý.

Ako to vyzerá v praxi? Že náš týpek s IQ 85 vidí, že IQ 95 a IQ 105 sú nejakí “iní”, divní. Rozmýšľajú inak ako on. Čo urobí? Ak zo života mal skúsenosti, že iní “divní” ľudia mali pravdu a bolo preňho lepšie prispôsobiť sa, tak sa prispôsobí a bude sa riadiť úsudkom tých dvoch. A niekde v sebe ponesie komplex “ja som taký sprostý”.

Ale čo urobí týpek IQ 95? Vidí IQ 85 a jeho chyby a uvedomuje si, že to je človek menej inteligentný ako on. A potom príde IQ 105 a on zas vidí iné reakcie a iné úsudky… Lenže pretože IQ 95 je niekde v “priemere” (myslím, že priemer IQ je na 90), z prostredia zažíva dosť ľudí podobných ako on sám. Podobne “hlúpych” alebo podobne “múdrych”. A nie je schopný zistiť, že IQ 105 je vlastne chytrejší ako on sám (pokiaľ nepočúva svoj vnútorný pocit) a tak ho zaradí ako “iný” a tým pádom “hlúpejší”. Všetci tí ostatní priemerne inteligentní ľudia ho utvrdzujú v tom, že on je etalón a tí zvyšní dvaja sú odchýlky – a tak pocíti nutkanie im pomôcť tým, že ich začne usmerňovať.

🙂 IQ 85 sa poteší. IQ 105 zdvihne obočie tak, že sa mu zastaví až na zadku. V tom lepšom prípade. V tom horšom dostane IQ 95 slovný preplesk, z ktorého sa tak rýchlo nespamätá. 🙂

A čo urobí týpek IQ 105? Celý život sa pohyboval v prostredí, kde väčšina ľudí bola na inteligenčnom priemere, a tak urobil skúsenosť, že je obvykle chytrejší ako tí ostatní. Z času na čas okolo prešlo IQ 115, takže tuší, že najchytrejší asi nebude (čím vyššie IQ, tým lepšia schopnosť odmodelovať si aj to, čo nevidíme). Vie, že je “iný”, lebo vypadol z priemeru, a naučí sa mimikry, len v niektorých prípadoch, ktoré sa dotýkajú jeho základných hodnôt, sa správa neobozretne a je sám sebou. Vidí IQ 85 a nerozčuľuje ho, pretože ten človek nemá na viac a zaradil sa. Treba mu pomáhať aspoň tým, že mu vysvetľuješ časť sveta, pre ktorú on nemá oči. Vidí IQ 95 a pokiaľ ho IQ 95 začína vychovávať, tak ho to dožerie, pretože niekto hlúpejší ťa začína poučovať. No a ak nastúpi prípad “moje základné dohody”, použije celé svoje navýšenie IQ na to, aby to dal “tomu blbcovi” vyžrať. Ak ho IQ 95 nepoučuje, ale sa s ním o veciach chce rozprávať, zasa nastupuje archetyp Učiteľ/Kazateľ a vysvetľuje sa. Donekonečna.

A teraz z mojej skúsenosti: kto ma čítate už dlhšie (“ma” je dosť blbá identifikácia s blogom, takže sorry, kto blog čítate už dlhšie 😛 ; mimochodom, sebaanalýza je tiež schopnosť vyššieho IQ, lebo obsahuje sebaspochybnenie, pripustenie vlastnej omylnosti), viete, že som robila inteligenčné a vhodnostné testy párkrát v živote. Prvý na konci ZDŠ. Moje namerané IQ bolo 74 (čo je menej ako sliepka) a výsledkom bolo, že mi neodporúčali ísť na strednú školu. Druhý som robila na gymnáziu. Neodporúčali mi štúdium na VŠ. Potom, po doštudovaní a dvoch postgraduáloch som si ešte raz urobila nejaký internetový inteligenčný test. Nahrala som 122 bodov, ale len preto, že tam, kde som videla chybu v teste, som sa prestala šprajcovať a položila som si otázku “ako by to bol riešil autor testu?” Takže moje IQ nejaké je (z intervalu 74 až 122), ale správa sa hodne vyhýbavo a neobľubuje merania. 🙂

V živote som mala skúsenosti typu “som chytrejšia ako tí ostatní”, ale párkrát som stretla extrémne chytrých ľudí a zakaždým som to “vycítila”. Na prvý pohľad vyzerali nejako hlúpo, ale vnútorný pocit signalizoval, že sa mýlim a že ma presahujú. Dala som na pocit a neoľutovala som – hodne som sa naučila. Väčšinu z týchto superchytrých ľudí som nemala veľmi rada, zdali sa mi “arogantní”, ale to bolo asi zapríčinené tým, že som nikdy nebola skúpa na dobrú radu… 😛 Ale jeden superchytrý mi bol vzorom – môj otec, ktorý ešte aj pri silnej senilite mal mozog x-krát výkonnejší ako ja. (Prejavovalo sa to tým, že dokázal modelovať s viac faktormi, ako ja keby budem schopná.)

A v rodine som mala aj ľudí, ktorí mali len základnú školu. Napriek tomu mi aj oni hodne dali – tým, že videli veci len hrubou optikou, vedeli veľmi dobre vychytiť to podstatné vo veciach. Tam, kde som sa ja zamotávala v “a čo ak…”, oni zdvihli obočie, povedali jedinú vetu a ja som pochopila, že idem za celkom nepodstatnými vecami… Lenže ani jeden z nich ma nepoučoval, len hovorili, ako veci vidia oni. Poučovanie som zažívala mimo rodiny, napr. od učiteliek v škôlke či na prvom stupni ZDŠ, dikobraz bol ešte mäkká poduška v porovnaní so mnou…

Dobre, teraz poznáte môj názor na vec. A čo s tým?

Hlavne jedno – nemá význam sa porovnávať. Nemá význam niekomu niečo dokazovať. Ak poviete a on nepochopí, tak z nejakého dôvodu nie je v jeho silách vás práve teraz pochopiť. Jedným z tých dôvodov môže byť aj to, že nemá na viac.

Takisto nemá význam dohadovať sa s niekým, kto je evidentne hlúpejší, a logicky argumentovať. On tej logiky proste schopný nie je a nedokáže ani pochopiť, že dostáva dar – alternatívny pohľad na svet. Keby bol schopný váš uhol pohľadu naemulovať, tak to už dávno urobil.

Toto poznanie bolo dosť veľkou ranou pre môj archetyp Učiteľa/Kazateľa a dodnes musím silou vôle ovládať nutkanie všetkých dostať do môjho uhla pohľadu. Pomaly sa učím, že to nejde. Niet tej sily na svete, ktorá by človeku sprístupnila niečo, čo presahuje jeho IQ. Ani pocity, ani emócie. Pocity a emócie sú iné energie a tam môže mať daný človek vnímanie nadradené vášmu – ale na mentálnej úrovni nie. Akceptovať. Bodka. A postarať sa, aby nás to neštvalo. Na to mi tu niekto dal v diskusiách perfektný návod: Aj hlúposť je dar boží a daný človek dáva v tomto dare svojich 100% – takže je vlastne dokonalý. Bodka.

A teraz naše reakcie

Kto poznáte Ruiza, viete, že reagujeme nie na realitu, ale na našu interpretáciu reality. Tá interpretácia je daná našou inteligenciou, pôvodom, prostredím (aj celospoločenským), našou mobilitou, zážitkami a skúsenosťami. Keď je jedno z toho “dole”, obmedzuje nás to. Čiže nestačí jedno, aby sme sa dokázali priblížiť realite, ale potrebujeme každé z nich – a v nadpriemernej miere. Priemer nestačí, pretože potom by sme nepotrebovali vytvárať si príbehy… aspoň myslím.

S tou inteligenciou už nič moc nenarobíme, ale tie zvyšné veci sú manipulovateľné. Môžeme ich prácou na sebe meniť. (Jedna známa si myslela, že aj inteligenciu možno prácou na sebe meniť, a rok čo rok sa hlásila do Menzy. Rok čo rok prepadla u testov, ale zakaždým “nahrala” o bod-dva viac… Nebolo to zvyšovanie inteligencie, ale len oboznámenie sa s obmedzeným počtom testov a správnych odpovedí. 🙂 )

Keď na blogu čítame články a komentáre a reagujeme, robíme len jedno – v závislosti od filtrov, ktoré máme nasadené pre náš bežný život, si vytvárame okolo článkov a komentárov náš vlastný príbeh, do ktorého premietame svoje skúsenosti a predpojatosti. Nečítame presne to, čo tam je, ale to, čo v nás vyvoláva nejakú reakciu. A ak komentujeme, tak používame náš vlastný slovník a naše vlastné obrazy, ktoré odrážajú náš vlastný príbeh, z akého momentálne píšeme. (Aby bolo jasné, aj príbehy sú manipulovateľné.) Čiže napríklad čítame niečo a časť prehliadneme. Symptóm! Čo na tom poznaní nezapadá do nášho príbehu, že nás to núti prehliadnuť danú informáciu? Alebo “medzi riadkami” vyčítame niečo, čo v texte priamo nie je. Čo z nášho príbehu si premietame “medzi riadky”, aby sme to tam našli a potvrdili si tým náš svetonázor?

Neviem, či mi rozumiete… Čokoľvek píšeme a akokoľvek reagujeme, je to výlučne o nás. Ten druhý v tom vôbec nevystupuje! Ten druhý vystupuje jedine v riadkoch, ktoré napísal on. Tam zas nevystupujeme my.

Dosť desivé zistenie, nie? 🙂

Už desaťročia sa týmto živím – počúvam ľudí a počúvam, čo vypovedajú o sebe. Aké majú hodnoty, presvedčenia, čoho sú schopní a čoho nie. Mám aj skúsenosti s tými, čo prišli “oklamať”, teda vytvoriť o sebe nepravdivý obraz (“výkladnú skriňu”). To, čo vás naučí aj ten najbabravejší policajný vyjednávač, je jedna vec – ak človeka necháte dostatočne dlho hovoriť, povie vám nakoniec presne to, čo sa snažil pred vami ukryť… Prečo? Pretože na tom musí stále držať pozornosť, aby to nepovedal. A len čo opadne jeho ostražitosť a dostaví sa únava, povie presne to, na čom drží najviac pozornosť…

Napríklad niekto mi počas rozhovoru o pracovných úspechoch povie z ničoho nič: “Ale nemyslite si, že som zle vychádzala so šéfom…” Prečo to spomína, keď o šéfovi sa nebavíme? Jej šéf pre mňa dôležitý nie je, ale pre ňu áno – natoľko, že ho musí spomenúť. Presne to platí aj o tom zlom vychádzaní… Dnes som napríklad dvakrát v dvoch rôznych komentároch od tej istej osoby čítala “neviem, či nás tu niekto neskúša”. To značí, že “byť skúšaný” je momentálna obava v príbehu daného človeka. Ja neviem, prečo, ale pre danú osobu je to horor, lebo to stále spomína, ako keby sa ozýval strach z nevyhovenia. (Po tom, ako som s ňou zaobchádzala, sa ani nečudujem. Ruiz vtedy asi nebol doma.)

Faaaajn… ide sa rozoberať druhých! A načo?! Prečo máme zas mať oči upreté na niekoho iného?! Spomínam to preto, lebo je to pre nás úžasný zdroj poznania o programoch, ktoré nás možno ešte podvedome riadia. Čo sa týka ostatných, treba si vyjasniť, prečo na nich reagujeme, a ošetriť to. Ale čo sa týka vlastných komentárov, všimnime si:

  • aké slová používame? Slová hodne hovoria o našom prístupe. Napríklad aktívne/pasívne slovesá. Sme strojcovia alebo sa nám veci dejú? Aké slová používame, čo neboli v texte článku alebo komentára a sú niečím nezvyčajné? Čo zvýrazňujeme?
  • aké obrazy používame? Obrazy hovoria o našich myšlienkach viac ako slová. Obvykle prezrádzajú dokonale naše strachy. Napríklad mi zostal z minulosti visieť obraz “zakrývať hnoj peknými prikrývkami”. Je to výpoveď o strachu z daného človeka (“hnoj”) a súčasne o tom, že by ma daný človek mohol poraziť/diskreditovať na mojej vlastnej parkete (“pekné prikrývky”). Alebo “je to celkom príjemná žena”. Cítite tam tú výhradu? Cítime sa znevýhodnení, lebo na ňu okolie reaguje lepšie ako na nás? Čo s tým vieme urobiť? Ako máme zmeniť naše predstavy/hodnoty, aby sme začali situáciu vnímať bez tej skrytej výhrady?
  • vyjadrujeme sa k veci alebo komentujeme človeka? Komentovanie ľudí, podsúvanie úmyslov alebo priamo urážanie sú vždy prejavy neistoty hovoriaceho; cíti sa zraniteľný a “najlepšia obrana je útok”. V čom sa cítime zraniteľní? Čo na danom človeku nás núti útočiť naňho? Vždy, keď komentujeme človeka, reagujeme. Niečo sa pohlo a teraz to ide von. Čo to “niečo” je a čo s tým môžeme urobiť, aby sme nabudúce nemali potrebu reagovať?
  • píšeme plné vety s prísudkom a podmetom a nejakou rozumnou interpunkciou, alebo nechávame na tom druhom, aby sa domýšľal, čo chceme povedať? Nútiť niekoho nedokonalými výpoveďami sa domýšľať je typicky mocenská hra a hrá sa často v manželstvách. Čím menej hovorím priamo a len naznačujem, tým väčšiu moc si ponechávam, pretože ak ma dotyčný aj správne pochopí a odpovie na moje naznačovanie, dokážem z neho elegantne urobiť blbca: “Ale ja?! Ja som predsa nič také nepovedal(a)! To odkiaľ máš, že…”
  • nakoľko záväzne hovoríme? Čím menej záväznosti, tým neistejší sa cítime, ale napriek tomu nemôžeme mlčať, pretože niečo v našom vnútri nás ženie do reagovania. Čo to je?
  • nakoľko používame “všetci”, “každý”, “nikto”, “rozhodne”, “jednoznačne” a “sa”? Všetky tieto slová hovoria, že cítime potrebu prikryť sa nejakým väčším celkom a nedať tomu druhému možnosť byť iný, lebo nás to nejako ohrozuje. V čom presne nás ohrozuje, keby nebolo po našom?
  • kde odbočujeme od témy a čo to vypovedá o našich potrebách? Naše potreby sú to, čo zo seba potrebujeme dostať. Ak to nezapadá do témy, hovorí to, že niekde máme pretlak a potrebujeme ho uvoľniť. Zasa príležitosť preskúmať, kde to je a čo sa s tým dá spraviť.
  • čo sme “prehliadli” alebo nevzali do úvahy? Platí to isté čo v predošlej odrážke – naše podvedomie reaguje tým, že manipuluje naše vnímanie. Ak hovoríme pomimo seba, tak je to príznak, že si vybavujeme osobné spory, ale nie diskutujeme k veci. Toto je ťažšie na odhalenie, pretože podvedomie je dobrý maskovateľ, ale skúsme pomyslený dialóg dohrať do konca a pozrime sa, čo by sme dostali, keby sa to bolo vyvíjalo naším smerom… Možno sa dozvieme, čo nás trápi bez toho, aby sme mali pocit, že nás niečo trápi…

Ono toho bude rozhodne viac, pretože článok vznikal priebežne a nedala som si čas porozmýšľať. Ak vás ešte niečo napadne, hoďte to sem tiež, nech to máme pokope.

A ešte raz sa ospravedlňujem, že som si dovolila byť arogantná. Momentálne ani nemám pocit, že by som veľmi arogantná bola, a tak nechápem, prečo som sa tomuto roky vyhýbala… Ale ono asi nie je jednoduché zodpovedne o niekom vyhlásiť, že “nemá na to”. 😕 Na toto si asi tak ľahko nezvyknem.

Reklamy

64 thoughts on “Arogantný pohľad na spolublížnych

  1. to s tym IQ bolo dobre 🙂
    mne robili IQ testy tusim na strednej a vysledne cislo obsahovalo vsetky cisla mojho dna a mesiaca narodenia (co ma teda dost pobavilo 😀 ). niekedy vsak mam pocit, ze som vedla jak ta jedla, a to bez ohladu na vysku mojho IQ… no a o takej jadrovej fyzike by som si ani pri najvacsej snahe s nikym velmi nepokecala…

    a nad otazkami z clanku idem pouvazovat (hadam ma z toho nechyti migrena 😉 )

    Like

    • Všetci máme nejakú oblasť, kde sme lepší, a inú oblasť, kde takí dobrí nie sme. Môj kolega je o dobrý kus chytrejší ako ja, ale keď ide o ľudskú psychiku, tam ja mám jednoznačne talent a tam prekrývam ja jeho. (Vo všetkom ostatnom je to naopak. Ešte aj variť vie lepšie. Aha – ale jazykovo som na tom lepšie ja. 😛 )

      Like

      • jo to je pravda. 🙂

        a nad tymi otazkami som tak silno uvazovala, ze som zaspala ;). zobudilo ma az macacie komando, hladne a umnaucane :mrgreen: … hold meskala som s plnenim misiek (ale teraz su uz moje 4-nozce napapane).

        Like

  2. velmi podnetny clanok na premyslanie a uvedomenie si sa 😀
    mna by zaujimalo, ci existuje nejaka spojnica medzi vyskou IQ a schopnosti empatie, pripadne schopnostou rychlosti duchovneho rastu a vsetkemu co k tomu patri..

    Like

    • Neviem o výskumoch v tejto oblasti, ale ja nie som veľmi “výskumová”, takže to neznačí, že žiadne nie sú… Poznám jedného človeka s vysokým IQ, ktorý mal povahu, že som s ním nechcela mať do činenia, pretože ľudia preňho boli len šachové figúrky a svoje IQ zneužíval na ich manipulovanie… Ale rozhodne človek, ktorý si dokáže modelovať aj situácie, aké nezažil, sa dokáže lepšie vžiť do situácie toho druhého a namodelovať si jeho vnútro… Existuje dostatok typológií, ktoré mu to uľahčia. Myslím, že podstata je v ochote – vôli chcieť. Empatia ako taká (ak myslíme to, že človek prijíma emócie toho druhého, nie že je schopný si predstaviť, ako to v tom druhom vyzerá) je asi vrodená vec a s inteligenciou nesúvisí. Ja som empat a prijímala som napriek tomu, že som nechcela, až kým som nevynašla spôsob, ako to stopnúť – prehnanou racionalitou. Len čo niečo zachytím, okamžite to idem analyzovať – a ono to dosť pomáha.

      Čo sa týka duchovného rastu, nemyslím, že je tu nejaká spojitosť s IQ, hoci schopnosť sebaspochybnenia (=modelovanie s mnohými faktormi) tomu asi napomáha. Ale sebarozvoj je skôr o presvedčeniach ako o inteligencii. Človek s vysokým IQ ak chce, asi dokáže na sebe niečo rýchlejšie meniť, ale zasa to bude najskôr o ochote… Skôr by som povedala, že ľudia s komplexom menejcennosti majú najlepšiu štartovaciu čiaru na sebarozvoj, lebo sa necítia vo vlastnej koži dobre a tak tam tá ochota jednoznačne je.

      Like

      • Prave preto som sa pytala na tieto veci, pretoze prichadzam do kontaktu s mnohymi ludmi rozneho IQ, vzdelania, charakteru a vyspelosti a vidim to, ze ti, co su z hladiska IQ vyssie, su skutocne arogantnejsi/mysliac si ze su asertivni/, povysenecki a egoisticki../az bezcitni/..samozrejme ze nie vsetci, ale trufam si povedat ze vacsina z nich..
        este ma v suvislosti s tymito vyrazmi napadlo ako vlastne definovat mudreho cloveka 😀

        Like

      • Jari, závisí od toho, ako ho definuješ… lebo už som videla všelijaké definície. Moje vnútorné chápanie EQ (a myslím, že aj Golemanovo) je “vedieť dosiahnuť svoje napriek/vďaka emóciám” a pripomína mi trochu toltécky “kontrolovaný úlet” – zahrať to, čo potrebuješ, tak, aby sa ťa to vnútorne nedotýkalo.

        Like

      • Ja to považujem za schopnosť empatie uvedomujúc si vedome alebo aj podvedome Jednotu, v spojení s ovládaním, to je povedzme to, čo si vyjadrila alebo schopnosť zahrať vnútornú rolu ako vonkajší pozorovateľ.

        Like

  3. Skvelá téma. Mňa zaujíma tá druhá strana, sociálna alebo emočná inteligencia. (Jasné – môj problém, roky som mala pocit, že som majster sveta v netaktnosti). Lebo jedno je byť empatický (hoci to, pravdaže, súvisí) a druhé dokázať situáciu spracovať inteligentne, to znamená na prospech všetkých prítomných. No a osobne mám pocit, že tie dve stránky (rozum a cit) vôbec nesúvisia, poznám totálnych blbov, inteligentných blbov a citlivých, hoci “jednoduchých” – a mám tú česť poznať aj zopár nádherných ľudí po všetkých stránkach. … A to sme všetci dokonalí, každý po svojom (teraz by sa mi tu žiadal taký :o)), ale keďže som technicky z tých nižiších čísel, tak len takto…

    Like

  4. Sranda… pred chvíľkou som pri upratovaní našla výpisky z konverzácie v jednej manažérskej poznatkovej databáze… Téma bola “dokážeme zlepšiť svoju emočnú inteligenciu?” (Ak zasa začnem používať “emocionálnu”, tak len preto, že zvyk je železná košeľa 😉 )

    Odpoveď: dá sa to, ale nie je to jednoduché – závisí od toho, ktorý z 22 atribútov chceme zmeniť. Postup: najprv pochopiť, čo to ideme meniť, a naučiť sa vhodné techniky. Potom v reáli experimentovať s technikami a robiť to po dlhý čas. A mať sparingpartnera. Zdá sa, že psychológovia sa uškŕňajú nad Golemanom a techniky radšej berú od Davida Hawkinsa. Podľa chlapíka, čo písal komentár, Hawkins je lepší v tom, že ťahá jasnú líniu medzi pozitívnymi a negatívnymi emóciami ( 😛 nech žije dualita!) a medzi ľudomilnými a ziskuchtivými prístupmi. (Myslím, že mi je Goleman po tomto bližší.)

    Takže toľko som našla medzi smeťami o EQ. 🙂

    Like

  5. dobrý večer prajem,
    mám zvláštnu skúsenosť s IQ testami. “Normálne” som mávala výsledky v intervale od 110 do 135, myslím si, že to záviselo od toho, nakoľko som bola v strese/pohode. Po zážitku “osvietenia” (alebo nakuknutia do inej dimenzie) som robila IQ test, ktorý mi náhodou poslal kamarát. Môj výsledok bol 166! Bola som z toho prekvapená a tak som si vyhľadala testy na internete ale všade chceli za to peniaze, tak neviem koľko bodov som dosiahla, ale vypisovali mi, že mám najlepší výsledok! (Neviem, či ma iba nechceli nalákať, aby som zaplatila.) Teraz som už zase v “normále” (dúfam – skôr sa cítim hlúpejšia).
    Po tom zážitku som ostala veľmi empatická. “Bútľavá vŕba” som bola aj predtým, ale toto som už nezvládala.
    Cítila som utrpenie a bolesť iných natoľko, že som sa pomaly zabudla smiať. Ľútosť naozaj nie je k ničomu dobrá.

    Like

    • Toto bol 1 z dôvodov prečo som začal hľadať odpovede v sebe 🙂 Pretože keď som hľadal mimo seba, mal som pocit, ako kebyže naháňam svoj chvost. Nerobilo ma to šťastným. Bolo to ako keď si kúpim niečo nové. Na chvíľu ma to tešilo a potom som bol smutný. Toto mi teraz trochu zarezonovalo s diskusiou o tom čo je absolútno 🙂
      Keď aj v tomto platí “ako hore, tak dole”, tak aj absolútno nájdeme najskôr v sebe.
      Ďalšia otázka je, kde presne a ako presne, a potom, že akého je charakteru, ale pekne po poriadku. Najprv ho nájdem a potom budem ďalej špecifikovať jeho/naše vlastnosti 😀

      Like

      • Som v pohode so všeličím, ale nie s vetou “absolútno nájdeme najskôr v sebe”, keď je definované ako nepochopiteľné, teda nezachytiteľné. Ako budeš vedieť, že si ho našiel? Alebo proste niečo nájdeš a povieš “Bingo! Mám absolútno!”? Respektíve: ak absolútno je Všetko-čo-je a ty to všetko nájdeš v sebe, tak ako ho “nájdeš”, keď to si? A to potom znamená, že čo s tým zvyškom, čo v hmote “nie si ty”? A potom ideš “špecifikovať jeho vlastnosti”? Neviem; mne to znie ako totálne mimo. Špecifikovanie a poznávanie po kúskoch mi znie ako cesta k cieľu, nie činnosť, ktorú naštartuješ, keď už v tom cieli budeš…

        A ešte jedna vec mi zarezonovala: “pekne po poriadku”. To je naša ľudská bieda – všetko potrebujeme po poriadku. To, ako ja vnímam “absolútno”/Univerzum/Otca je “všetko v jednom bode a v jednom okamihu”. Tu a teraz. Neviem to dať do slov ani do obrazov, je to totálne mimo môjho ľudského chápania, ale je to čosi ako guľa rôznofarebného plynu v okamihu explózie, ibaže tá explózia prebieha sústavne – iskričky sa zažínajú, hasnú, zažínajú sa inde – a celé to svieti. 😕 Premietnuté na 3D svet (tým si pomáham): predstav si, že niekde vonku je Otec a v jeho mysli sme my. Môže vyzerať ako obrovský človek, to je jedno – ale je taký veľký, že zlomok jeho sekundy sú u nás miliardy rokov. A my existujeme v zlomku sekundy – pomyslí nás a potom pomyslí niečo iné – ale pre nás sú to generácie, ľudské životy, vzniky a zániky galaxií… len preto, že je tam rozdiel rádu.

        Like

      • Sun, môže byť a môže byť aj ináč. Ja nevravím ako to je, ale ako na to teraz idem. Správu podám, ako náhle dôjdem a nájdem 🙂
        Slová sú pretransformované obrazy/pocity a ich dokonalosť má svoje hranice a teraz sme sa ich tuším pokúsili prekročiť a nie úple sa nám to podarilo, ale ja nájdem to správne médium, to som si istý 😀

        Like

    • IQ testy na internete nie su skutocne IQ testy, ktore vam aj IQ zmeraju. Normalne IQ testy moze pouzivat len vystudovany psycholog, IQ nameraju spolahlivo a presne, pri opakovani su minimalne rozdiely (nanajvys nejake 3 body hore dole) a IQ sa v podstate nemeni cely zivot.

      Like

      • Ja som nechcela nikdy na IQ testy. Raz som bola ako prekladateľka pri takých testoch, ktoré absolvoval cudzinec a len tak, z dlhej chvíle, som si ich aj ja vypracovávala. On dopadol fantasticky a ja… vraj ešte lepšie, ale keďže to nebolo oficiálne a nezaplatila som si za to, konečný verdikt som sa nedozvedela. Napriek tomu sa občas cítim, či skôr verím tým, ktorí sa ma snažia presvedčiť, že mám IQ vŕzgajúcej bránky 😆 Ináč, IQ nemá priamu súvislosť na stupeň vzdelania, nejde o množstvo informácií a vedomostí v “úložisku”.

        Like

      • pffffffff nuz leda ze by si chcela nahrat stopade, to neviem, ale to ze si v pasme vyrazny nadpriemer je pravdepodobnost hraniciaca s istotou 🙂

        Like

      • ono aj tak asi zaujimavejsie ako kolko presne bodov celkovo, je vediet, ktora zlozka inteligencie je na tom najlepsie (napriklad schopnost analogie, priestorova predstavivost, pamat…atd.), ktora najhorsie…

        Like

      • 😀 Prečo sa obmedzovať len na 150? 183 by nebolo? 😆 😆 😆 (Už som jak tá moja známa; tiež budem testy robiť tak dlho, až sa ich naučím a nahrám 183! 😀 )

        Neviem; neprichodí mi dôležité poznať “číslo”; dôležitejšie mi prichodí byť v pohode a to ešte nie som. Ale možno je to len vystrašená ješitnosť, ktorá by musela po výsledku pripustiť, že má o sebe príliš dobrý obraz! 😛

        Like

      • Tie pravé testy sa myslím ani nedajú naučiť, lebo nikdy presne nevieš, kde si sa trafila a kde nie. Dávajú tam dokonca aj kresliť obrázok a z toho dedukujú ďalšie veci, celý test je rozdelený na niekoľko častí. Nie je to ako tá hra na internete 😆 Dokonca som presvedčená, že to nie je vôbec podstatné. Moje mačičky majú IQ mačiek a sú schopné milovať a potešiť tak, ako nemá žiadny génius na svete 😀

        Like

      • Jarah, LIKELIKELIKELIKELIKE! 😀 Ja mám mačičku, Cicu, ktorá má IQ aspoň také ako ja, hoci je “len” Cica. Jediná z Mačičiek špekuluje. Vie predvídať a plánovať: keď Lassiter behá po izbe, zalezie ona do tunelíka a leží tam a striehne, až Lassiter pôjde okolo, aby ho mohla “sundat” 😛 . Keď neviem, čo by chceli žerkať, donesiem jej možnosti a ona jednu z nich vyberie (akurát dnes jej to bolo šmafu 😕 ). Keď si vypýtam radu, nejako tú informáciu ku mne dostane. Vie celkom presne, ako mi dať najavo, čo potrebuje. A len čo sa zjaví v izbe a ňuchá po koberci, viem, že som prešvihla obvyklú dobu kŕmenia. 😀 Dokáže veci, ktoré ja nedokážem (napr. ustriehnuť čas)… Geniálna Cica. 😀

        Like

      • Posielam pozdravy mačaciemu zboru 😆
        A teraz idem prekladať, lebo tú pyrolýzu a využívanie obnoviteľných zdrojov nikdy nedokončím načas 😀 … tu mi je fajne 😛

        Like

      • matrioshka,
        uviedla som to pre porovnanie, ako som skórovala u bežne dostupných testov.
        Teraz sa hlási moje ego – také “naozaj testy” , ktoré trvali štyri hodiny, som robila v 19-tich – (inak dva roky po encefalitíde) a mala som 140. (To už ani nie je pravda … )

        Like

      • ja len ze seriozne IQ testy bezne dostupne nie su. Stvorhodinove IQ testy nepoznam, ale je mozne ti robili celu bateriu tesov, vykonovych aj osobnostnych, taka diagnostika moze trvat aj 4 hodiny. Strandardne IQ testy, aby som netrepla blbost,sa robia na cas, presny pocet minut neviem naspamat, ale cakumprask do hodiny by to malo byt hotove. Su samozrejme rozne IQ testy, specialne napriklad aj pre deti co este nevedia citat, pisat, zaiste aj pre slepcov, cize odbornici vedia namodelovat ten test tak aby meral naozaj IQ a nie nieco co s nim nesuvisi. Moze sa tam samozrejme prejavit unava, momentalna indispozicia, preto su aj iste pravidla ako a kedy sa maju testy vykonavat. Kazdy takyto test ma presne uvedenu hodnotu spolahlivosti, ak by bola tak nizka ze umoznuje tak vysoke odchylky v skore, ktore si uvadzala, tak by asi nemohol byt zaradeny a pouzivany ako normalna vedecka diagnosticka metoda, a nebol by ani certifikovany. To je asi taky rozdiel ako cerstvo uloveny krab a takzvana mrazena krabia tycinka z teska, ktora sa v zivote s krabom ani nevidela 🙂

        Like

    • i keď je to možno od veci – ale bola by som rada, ak by sa niekto vyjadril k “možnosti vyrovnávania/zjemňovania negatívnych energií”. Ja mám pocit, že pri tom preciťovaní utrpenia iných som to “naprávala”. Určite som to “prelaďovať” chcela – i keď určitú spätnú väzbu mám, neviem, nakoľko je v tom moje pôsobenie.
      Ďalšia vec na ktorú by som prosila uviesť vašu skúsenosť, je problém s pamäťou. Pri tom “preciťovaní iných”, akoby sa moja duša vzďaľovala odo mňa (myslým že to vystihuje “nekompletná”) – bola som nesústredená, roztržitá a zabúdala som. Na akúkoľvek činnosť som sa musela dlho sústreďovať, kým som začala robiť. Doslova som cítila, akoby ma niečo “nepustilo”.
      Z iného uhla pohľadu viem, že “všetko zo všetkým súvisí a navzájom sa ovplyvňuje”, ale rada by som vedela, či máte podobné skúsenosti.

      Like

  6. Ja len celkom nevidim presnu korelaciu medzi inteligenciou a aroganciou. Podla mna su to dva svety, mozu sa prekryvat, ale nevidim v tom pricinnu suvislost. Arogancia je u mna spupnost, domyslavost, ista forma agresie. A ta skor prameni z osobnych crt cloveka, ako z jeho vysky IQ. Poznam aj ludi z Mensy SK, su tam emocni trotli a asociali aj skveli ludia.

    Like

    • Ja len viem, že na menej chytrých ľudí tí chytrejší často pôsobia “arogantne”, pretože rýchlejšie a dokonalejšie modelujú a “nedajú si povedať” 😉 . Proste menej chytrý človek nestíha a má pocit, že sa rozhodnutia dejú ponad jeho hlavu. Alebo ak je vyššie IQ spojené s netrpezlivosťou, tak pooooomaaaaaalyyyyyyyy chaaaaaapaaaaaajuuuuuuuciiiiiii človek jednoducho má pocit, že sa naňho neberie ohľad. Ale zažila som už aj chytrejšieho človeka (asi tam nebol veľký rozdiel v IQ, keď som mu ešte ako-tak stíhala, alebo sa to dialo na parkete môjho “talentu”), ktorému som tlmočila, on sa snažil urobiť podfuk a ja som pri tlmočení sa snažila ten podfuk vykorigovať (obaja sme jazyk ovládali, len on mal povinnosť mať tlmočníka, takže celkom presne vedel, čo robím, a medzi nami sa proste tri hodiny odohrávalo slovné taktizovanie)… Vyhral. 😦 Ale mal problém to uhrať – a to dokonca voči babe. 😉

      Like

      • Sun, ja som presvedčená, že ti vtedy pred 74-ku zabudli dať jednotku 😆 keď dokážeš prešťať alebo aspoň ustáť prúd v takej situácii, si potomok Šalamúna 😆

        Like

      • hm, mozno tak posobia chytrejsi ludia, ako na chudobnejsich posobia bohaci, na skaredych krasavci a pod. Bud to vnimam ako ohrozenie, alebo to jednoducho beriem ako fakt. Ak vyslovene niekto s vyhodou nejedna s inymi ako podradnou rasou, nedavala by som zodpovednost vzdy na toho s vyhodou. So mnou sa nikto nerozprava pomalsie, aby som rozumela, a to ma teda moj kolega IQ na velmi vysokej hranici. Je to moj problem, nie jeho, ak nestiham. O to viac sa snazim 🙂 Ale nejedna so mnou s despektom alebo agresivne

        Like

    • Pokial sa jedna o IQ povedzme 180 a podobne, je to tak velka odchylka od priemeru ako ked ma niekto povedzme 40. Je to rovnako nahor ako aj nadol ista forma “posahanosti” ktora je vidno, t.j. niecim sa vyrazne prejavuje. Nemusi to byt arogancia, ale jednoducho budeme vnimat ze ten clovek je akosik “vadny” a budeme mat pravdu, lebo vadnost ci nevadnost je to, ako velmi je iny ako vacsina (priemer) a je uplne fuk ci hore ci dolu. Niekedy vadnost moze byt na osoh, inokedy nie.

      Like

      • Keďže “vadnosť” kedysi nebola žiaduca, ešte tak smerom nadol a šup do osobitnej školy, veľa ľudí nastúpilo proces prispôsobovania a pomerne slušne sa im to podarilo.

        Like

      • no bola velmi neziaduca, ani nadol ani nahor. ved je to aj zakladna myslienka socializmu, vsetkym rovnako, vsetci sme rovni (rovnaki), pisme vsetci modrym perom 🙂 ale je pravda ze tym nadol sa vytvorili aspon ake take, im primerane podmienky v tych osobitnych skolach, kym tym nahor sa nepovazovalo za nutne venovat akukolvek pozornost, aj ked je to vlastne tiez rovnako v istom zmysle forma poruchy, ktora taktiez potrebuje specialny pristup pri vzdelavani.

        Like

    • Tiez nemam pocit,ze by to malo suvisiet s IQ. Aj blbec si moze mysliet,ze je chytry a teda byt arogantny v tej svojej pravde 🙂
      Ale rozumiem tomu, co tym chcelo byt vypovedane. Tiez mam na seba niekedy “zlost”,ze sa k niektorym ludom spravam arogantne, lebo nechaaaaapu, ale to skor suvisi s mojou netrpezlivostou. Takisto su ku mne niektori ludia arogantni ako som ja zasa k inym 🙂 ti mi nastavuju zrkadlo. Mozno su aj inteligentnejsi (zrejme naozaj su 🙂 ) , ale poznam ludi o kotrych som presvedcena,ze su inteligentnejsi a neskutocne zhovievavi a trpezlivi. To je uzasne, to je mi prikladom. Tam pochybnosti o inteligencii nieto. Viem,jednoducho ze ta inteligencia je na velmi vysokej urovni. Mozno aj ta arogancia a pochopenie suvisi teda s inteligenciou, ked uz sa to takto spaja. Takze ti arogantni (tedy my) sme neni az tak inteligentni, lebo keby sme boli, mohli by sme byt zhovievavejsi a trpezlivejsi.. 🙂
      vychadzam z toho, ze taki ludia si vedia v okamihu dat dokopy vsetky mozne aj nemozene suvislosti a jednoducho vedia,ze netrpezlivost by ich len brzdila a take spravanie by bolo nerozumene a obmedzujuce.

      Like

      • Obávam sa, že nie je nijaké priame prepojenie medzi IQ a aroganciou. Arogancia môže, ale nemusí byť sprievodným javom (myslím, že sa tomu povie, že sú “ortogonálny”). Podľa seba: arogantná pripadám ľuďom, ktorí odo mňa očakávajú, že kvôli vzťahu začnem prekrúcať fakty. A mňa jednoducho “fakty nepustia”… tak aký tam vzťah?! Je to vec povahovej odlišnosti. Hodnotovo uprednostňujem veci a výsledky pred vzťahmi a ľuďmi. Arogantná pripadám aj ľuďom, ktorí sa zdráhajú pochopiť, sú evidentne menej vyvinutí ako ja na úrovni schopnosti premýšľať, ale snažia sa ma spochybňovať. Tu sa spája netrpezlivosť so zlosťou (pretože mi neumožňujú dosahovať). A presne títo ľudia zas prichodia arogantní mne – “arogantný hlupák”. Vtedy si musím silou-mocou pripomínať, že nemajú na viac a tak nemajú ani ako pochopiť, akí blbci sú, ale už z výberu slov je jasné, že ma to hodne berie 😛 … a nie vždy sa ustriehnem (skôr zriedkavejšie ako častejšie).

        Mne to príde, že arogancia (alebo zdanie arogancie) nastupujú v prípadoch, kedy sa líšia hodnoty, sebavnímanie alebo záujmy a v prípade netrpezlivosti.

        A k tomu názvu článku… mne to prichodí arogantné hovoriť o niekom, že je “menej ako ja” (aj keď len v jednej oblasti a aj keď zjavne je). Bude mi to prichodiť arogantné aj naďalej, nezávisle od toho, či sa to zdá alebo nezdá arogantné iným… Dokonca som sa snažila vytestovať si, či to moje vnímanie nie je nejaké “samonastolené obmedzenie”, ale NIE, takže to značí, že hoci ma obmedzuje, zrejme ma chráni pred niečím ďaleko horším (napr. velikášstvom) a tak sa toho zbavovať nemám.

        Like

      • Ano chapem. Ten druhy pripad sa tyka aj mna. U mna je to az tak, ze mam tendencie ludi podcenovat a to ozaj neviem,kde tuto drzost naberam. No je mi to luto a snazim sa s tym pracovat. 😦 Tento zlozvyk som nabrala priblizne v puberte, predtym som to nemala,takze ako som k nemu prisla, tak sa ho dufam aj zbavim… 🙂

        “Mne to príde, že arogancia (alebo zdanie arogancie) nastupujú v prípadoch, kedy sa líšia hodnoty, sebavnímanie alebo záujmy a v prípade netrpezlivosti.” – toto si myslim povmenovala celkom presne.

        No mne to trosku pride cele (aspon co sa mna tyka) ze to bude aj o nejakej sebadolezitosti…

        Like

  7. IQ alebo EQ je to jedno, život nie je založený na meraní hodnôt, ale na tvorení nekonečnej energie. Všetky hodnoty sú výmyslom človeka zo strachu uvedomenia si nedokonalosti, ktorý si potrebuje zatriediť nekonečnosť do menších tried napr. aj sociálnych. Je to obmedzenosť mysle človeka.
    Nevidiaci človek nemôže napísať vytlačený test inteligencie pre vidiacich, pretože je jasné, že nevidí text testu, iba vníma papier, ktorý pred ním leží. Ak nedokáže tento test vyplniť, ešte to neznamená, že tento nevidiaci človek nie je inteligentný. Niekedy potrebujeme čas alebo dané prostriedky na to, aby sme mohli uskutočniť daný zámer a dosiahnuť želaný výsledok. Ak ich obdržíme a vyberieme si aspoň jednu z nekonečných možností, výsledok bude oveľa lepší, ako ten predtým. 😀
    V skutočnosti sme iba to, za čo sa sami pokladáme. Nie sme arogantní, ani hlúpi, ani chytrí, ani múdry, sme iba ľudia s nekonečnou energiou, ktorá prúdi cez nás a vďaka nej sme obklopení nekonečnými možnosťami. Preto nesieme zodpovednosť za to, čo vyslovíme, za to, čo si myslíme, lebo takto si vytvárame iba našu energiu – aj náš život. Ak prichádza pocit hodnotiť a porovnávať sa s niekým alebo s niečím, stačí sa pozrieť očami lásky a vtedy pochopí človek, že pochádzame a sme stvorení z nekonečnej energie – ABSOLÚTNA = SME ABSOLÚTNE DOKONALÍ. Čo dodať? Vďaka mysli toto absolútno môžeme nechať voľne prúdiť, zastaviť i dokonca zablokovať, aj odblokovať. 😀 Možno stačí sa iba povzniesť nad svojou nedokonalosťou, byť nezávislý, existujúci sám pre seba a o sebe.
    Z toho vyplýva, že byť absolútne dokonalí znamená byť všetkým aj arogantným, sebakritickým, poučným, pretože to všetko sú iba dané prostriedky a čas, ktorý plynie, nám iba pomáhajú dosiahnuť želaný výsledok – cieľ. Možno nevidím daný test – skúšku, ktorá je predo mnou, ale nájdem si a použijem prostriedok, ktorý mi umožní tento test vyplniť a dosiahnuť aspoň nejaký ten želaný výsledok – naplnenie.

    Like

    • IQ a EQ nie je jedno ale dve, to ze je inteligencia nekoreluje s poctom dioptrii je myslim viac ako jasne, tomu o tych lepsich vysledkoch vobec nerozumiem, ak by sme mali byt to za co sa pokladame, potom moj syn bude pravedpodobne spiderman, co sa mi akosi nezda a rovnako ako vsetky schopnosti alebo zrucnosti cloveka, tak aj schopnost hodnotit, kategorizovat trasformovat do meratelnych velicin moze byt zmysluplna (napriklad ak mas v nadrzi pol litra benzinu a chystas sa z BA do Kosic, neviem ci ti pomoze pozriet sa na pristrojovu dosku ocami lasky, jednoduchsie docestujes, ak natankujes adekvatny pocet litrov). Zaver som tiez akosi nepochopila :/

      Like

      • s tým nevidiacim človekom je to iba príklad toho, že niekedy potrebujeme aj ten čas aj nejaké prostriedky (hmotné, aj nehmotné), aby človek dosiahol výsledok – cieľ. Keď nemá tie prostriedky a čas – stále stojí na tom istom mieste, nevytvára sa – nie je želaný výsledok. V podstate to chápeš, citujem tvoj príklad: napriklad ak mas v nadrzi pol litra benzinu a chystas sa z BA do Kosic, neviem ci ti pomoze pozriet sa na pristrojovu dosku ocami lasky, jednoduchsie docestujes, ak natankujes adekvatny pocet litrov. V skutočnosti ak by sa človek aj s nadpriemerným IQ nepozrel na prístrojovú dosku očami lásky a nevšimol by si, že jeho auto ide pomaly na výparoch, tak by nedošiel do cieľa, pretože jeho adekvátne hodnoty podľa výpočtu natankovaných litrov na km nezahŕňali by jeho rýchlosť a nečakanú dopravnú zápchu trebárs aj na D1. 😀 Takže ak ten človek cestoval z BA do KE a zastal na opustenom mieste pri poli pre nedostatok paliva, stále potrebuje prostriedok ako je benzín, aby mohol pokračovať ďalej na ceste k cieľu – KE. Potom sa ten človek pozerá na svoju nedokonalosť – IQ, a možno si aj ponadáva – EQ , ale ak sa povznesie nad svojou nedokonalosťou, naučí sa pozerať na dokonalosť (IQ=EQ) – tak to malo byť, mal som tu stáť, už som sa z toho niečo naučil, že nabudúce je potrebné zahrnúť aj rýchlosť, aj nečakané udalosti – vytvoriť si rezervu. Aj táto nedokonalosť nás posúva vpred za lepším výsledkom.
        Tvoj syn môže byť čímkoľvek, aj spidermanom ak to chce. Dieťa zatiaľ nie je natoľko obmedzené hodnotami, že si oblečie kostým spidermana a na určitý čas sa ním aj stane. Chodenie po stene? Dieťa nevidí obmedzenosť, nájde si prostriedok, aby dosiahol výsledok. Napríklad nejaké lepidlo na podrážky tenisiek pre nich tiež stačí. Ak vidíme dieťa v kostýme spidermana berieme to za hru dieťaťa, ale nech si oblečie kostým dospelý, hneď ho uznajú za blázna. To sú hodnoty obmedzenosti ľudí.
        Stane sa človek šťastím, pretože chce byť šťastie, tak všade, kde kráča nosí šťastie, napríklad nejaký priateľ toho šťastia vyhráva neustále v lotériach. Je to podobné ako s človekom smoliarom. 😛
        Na záver: Nezáleží na hodnote IQ alebo EQ človeka, lebo ani s nadpriemerným IQ človek, nedokáže vopred zhodnotiť priebeh neočakávaných udalostí života.

        Like

      • snazila som sa ti vysvetlit ze na IQ, EQ, ako aj ociach lasky zalezi asi tak rovnako, kazda z tychto premennych ma svoje pole posobenia, kde je dolezita 🙂

        Like

      • jo a co sa tyka deti a chodenia po stene. dieta ma vieru, ze sa to da, to je jedna vec. Ale este som nevidela dieta ktore zostroji zariadenie, co mu umozni chodit po stene. to spominane lepidlo vytvori zvacsa nejaky chemik, ktory je dostatocne inteligentny na to aby vynasiel postup vyroby chemickej zluceniny vhodnej na chodenie po stene a zaroven ma dostatocne silnu vieru (ako dieta) ze sa to da 🙂

        Like

      • Niekto,

        s “ani s nadpriemerným IQ človek, nedokáže vopred zhodnotiť priebeh neočakávaných udalostí života” nie celkom súhlasím. Existuje čosi, čomu sa hovorí “mentálne modely”. Mentálny model je schopnosť rozanalyzovať situáciu (jednu alebo viac), vybrať z nej to podstatné a vytvoriť si model pre budúce podobné situácie. A človek s nadpriemerným IQ je nadpriemerne dobrý v mentálnom modelovaní, teda aj predvídaní. To preto, že jeho mozog pracuje ako výkonnejší počítač a tak dokáže narábať s viacerými množinami faktorov a rýchlejšie ako mozog iných ľudí. Takže možno nedokáže odhadnúť vývoj absolútne presne, ale jeho odhady budú citeľne presnejšie a spoľahlivejšie než odhady ľudí s priemerným IQ, pokiaľ sa pohybuje v oblasti, o ktorej toho dosť vie.

        Moja životná skúsenosť: podľa situácie, v ktorej sa nachádzaš, niekedy dosť besne záleží na tvojom IQ alebo EQ alebo SQ.

        A zasa mám isté komunikačné šumy. Aký rozdiel je medzi “pozrieť sa na prístrojovú dosku očami” a “pozrieť sa na prístrojovú dosku očami lásky“? Celý ten príklad so šoférovaním mi nesedí, pretože ak človek niekam ide a neráta, že rýchlosť a terén a čojaviemčo ešte (nie som šofér) urobia niečo s jeho spotrebou, tak to na vysoké IQ nevyzerá – alebo to bude v šoférovaní ešte väčší diletant ako ja a vtedy ani IQ Einsteina nepomôže, ak sa pohybuješ v oblasti, o ktorej nemáš šajnu. (Ovšem potom si neviem predstaviť, že by sa inteligentný diletant posadil za volant a chcel urobiť KE-BA bez toho, aby sa so šoférovaním najprv oboznámil.)

        Takisto neviem, prečo predpokladáš, že človek s vysokým IQ bude vyhľadávať pohľad na svoju nedokonalosť a nebude skôr modelovať so všetkými faktormi, ktoré do hry vstúpili, nielen s týmto jedným. Tiež mi príde dosť ploché obmedzovať EQ na “ponadávanie si”, pretože jedno a druhé nemajú veľa spoločného: jedno je schopnosť a druhé je konkrétne správanie. Alebo ako si ty vysvetľuješ EQ?

        Tvoj prvý komentár som celkom chápala, tvoj druhý komentár ma celkom domotal.

        Like

      • Jednoducho, dá sa to, či je to dieťa alebo dospelý. Detská vynaliezavosť nepozná hranice, nájde si spôsob ako to lepidlo dosiahnuť, aj cez rodičov, ktorí mu ho kúpia aj od dospelého inteligentného vynálezcu. 😆 Aj malá viera dokáže robiť zázraky. 😉

        Like

      • Sun, ten druhý komentár si nevšímaj, je pre matrioshku, rozprávame o tom istom v inom jazyku. A nemeň nič na svojom názore ani v komentári, je to tvoja skúsenosť, rozumiem. Tvoja životná skúsenosť: podľa situácie, v ktorej sa nachádzaš, niekedy dosť besne záleží na tvojom IQ alebo EQ alebo SQ….
        …Takisto neviem, prečo predpokladáš, že človek s vysokým IQ bude vyhľadávať pohľad na svoju nedokonalosť a nebude skôr modelovať so všetkými faktormi, ktoré do hry vstúpili, nielen s týmto jedným…. Ak sa akýkoľvek človek s priemerným, podpriemerným alebo i nadpriemerným IQ ocitne v takejto situácii, každý jeden rôzne zareaguje na danú situáciu a tak či onak, je každý jeden nútení modelovať so všetkými faktormi, ktoré do hry vstúpili – ja to nazývam výber z nekonečných možností.
        Tiež mi príde dosť ploché obmedzovať EQ na “ponadávanie si”, pretože jedno a druhé nemajú veľa spoločného: jedno je schopnosť a druhé je konkrétne správanie. Alebo ako si ty vysvetľuješ EQ? Emocionálna inteligencia je schopnosť jedinca rozumieť emocionálnym prejavom a správaniu okolia, komunikovať, začleniť sa do spoločnosti, udržiavať vzťahy a z toho vyplývajúca schopnosť uspieť v spoločnosti. Ponadávanie si – jedinec – človek rozumie na základe IQ, svojím emocionálnym prejavom EQ. IQ=EQ – ak nemá schopnosť IQ, ako môže rozumieť konkrétnemu správaniu EQ? Povie ti 5 ročné dieťa, čo znamená EQ? Nie, až postupom času z prostredia zistí, že je to emocionálny kvocient, ktorý určuje emocionálnu inteligenciu jedinca. Ale tiež nemôžem tvrdiť, že to dieťa nie je inteligentné, len preto, že nepozná význam EQ. To dieťa sa počas určitého času rozvíja a získava schopnosť – IQ, ktoré mu pomáha rozvíjať porozumenie vlastnému správaniu, vlastným emóciam a správaniu okoliu – EQ.
        Je tu jedna otázka, s ktorou sa zaoberám už dlhší čas. Ako je možné, že nadpriemerne inteligentný človek sa dostane skôr do cvokhausu ako podpriemerný človek?

        Like

      • Niekto,

        vidím niekoľko nedorozumení. V mojom vnímaní nižšiu a vyššiu inteligenciu navzájom odlišuje aj to, 1. s koľkými faktormi dokáže každá pracovať súčasne a 2. akú “hrubú/jemnú” optiku má, hoci za to druhé by som nedala ruku do ohňa, lebo je to skôr môj mentálny konštrukt ako vedomé pozorovania. Keďže podľa teba obe inteligencie pracujú s tým istým počtom faktorov, asi máš iné kritérium, podľa ktorého to delíš – a to ma zaujíma.

        Potom zasa pri tom EQ mám pocit, že emocionálnu a sociálnu inteligenciu dávaš do jedného vreca, čo sú u mňa zatiaľ dve rôzne vrecia, ale asi zmením svoj názor a urobím súbornú skupinu z EQ a SQ už len preto, že keď nad tým rozmýšľam, moje pozorovania to potvrdzujú. Doteraz som ako rozdeľovaciu hranicu brala sociopatov – ľudí s obrovským sociálnym šarmom a schopnosťou prispôsobiť sa navonok a manipulovať okolie, ale vnútorne studených ako kus ľadu. Lenže v istom bode kruhu sociopat/empat vzniká hranica, kde si sociopat dokáže tak dokonale namodelovať vnútorné pocity toho druhého, že je to, ako keby ich skutočne cítil – a má možnosť prekmitnúť do empata. Takže vlastne si nie som istá, či sa dá jedno odlíšiť od druhého, alebo sociálnu inteligenciu vynašli len preto, že už dávno nevynašli nič nové a niekto sa potreboval profilovať.

        Ale nedokážem odsledovať tvoj skok od ponadávania si k porozumeniu svojim emocionálnym prejavom. Platí to, ale nie vo všetkých prípadoch, skôr len vo výnimočných, čiže to nie je pravidlo. U mňa IQ nesúvisí priamo s EQ, to prvé je schopnosť modelovať dopady a to druhé je schopnosť riadiť svoje pudy (aspoň podľa Golemana, o jeho nasledovníkoch už neviem). A totálne ma zaskočilo to 5-ročné dieťa, čo sa do toho nejako vmontovalo. Prečo chceš od 5-ročného decka, aby ti popisovalo IQ alebo EQ? Píšeš “nemôžem tvrdiť, že to dieťa nie je inteligentné, len preto, že nepozná význam EQ”… OK, ale upozorňujem ťa, že zatiaľ si v diskusii asi jediná, ktorá tieto dve veci spojila do jednej rovnice. Nie som si istá názorom Matrioshky, ale ja predsa stále vravím, že ide o dve odlišné schopnosti… a nadávanie je správanie, nie schopnosť… čiže celkom iný level…

        Ale mám jednu dobrú správu 😛 : viem ti odpovedať na tú otázku, čo ťa už dlhšie zamestnáva. Nadpriemerne inteligentný človek sa dostane do cvokhauzu skôr preto, že pracuje s viacerými faktormi (=má jemnejšiu optiku) a preto viac vníma svoju odlišnosť od iných ľudí a tlak iných ľudí na to, aby bol ako oni. A ešte pokiaľ sú tí “iní ľudia” menej chytrí ako on, tak súčasne nevníma dôvod, prečo by sa mal prispôsobiť, ale nezapadne, pretože tento svet je našitý na priemerného jedinca a nad- i podpriemerní vytŕčajú, ale podpriemerní málokedy mávajú zážitky typu “tak vidíte, vravel som to a vy ste ma ukrkali a teraz je aj tak po mojom a vy teraz jajčíte nad nespravodlivosťou sveta”, kým nadpriemerní ich mávajú priebežne. 🙂

        Like

      • Ukončím to jednoducho. Citujem: “Takže vlastne si nie som istá, či sa dá jedno odlíšiť od druhého, alebo sociálnu inteligenciu vynašli len preto, že už dávno nevynašli nič nové a niekto sa potreboval profilovať.” – IQ a EQ a SQ je výplod ľudskej obmedzenosti – hodnotiť niečo, čo patrí k prirodzenému vývoju. Nekonečno si človek rozdeľuje do skupín ako je napríklad IQ, EQ, SQ… . O niekoľko rokov možno niekto vymyslí meranie UQ – umelý kvocient, umelej inteligencie ako sú roboty = IQ jeho vynálezcu – človek. Áno, je to dobré pre tých, ktorí potrebujú si jeden celok/nekonečnosť rozdeliť na malé časti, aby mu porozumeli detailnejšie. Preto všetko hádžem do jedného vreca, lebo sme stvorení z inteligencie, z ktorej v súčasnosti ešte žiadny človek nenameral jej hodnoty IQ. Poznáme hodnotu IQ Vesmíru, Boha, mimozemšťanov… ? Akú hodnotu inteligencie má vesmír, aby stvoril túto Zem a tak aby vznikol na nej život? Akú schopnosť má vesmír namodelovať si veci? S akými hodnotami a schopnosťami pracuje Vesmír? Je jedno nakoľko daný človek je inteligentný, pretože keď sa traja ľudia stretnú s odlišnými hodnotami IQ, EQ, SQ a čo ja viem, čo ešte, aj tak sa títo traja vyvíjajú podľa inteligencie Celku, Vesmíru, Boha, mimozemšťanov – nekonečnosti. Jednoducho títo traja sa stretli v jednom čase, aby vzniklo niečo, čo modeluje inteligencia Celku – Vesmíru. Podľa tvojho prípadu v článku je to, že sa pozeráme na jednotlivé hodnoty rozdeleného Celku. Je to “divné” sa takto pozerať na Celok a niekedy je to potrebné, aby sme porozumeli vývoju Celku. O prostriedkách, o ktorých stále spievam je čas a priestor. 😀 Napríklad: My dve máme rôzne IQ hodnoty, ale vďaka času a priestoru, sa tieto hodnoty stretli a vyvíjajú navzájom, pretože je tu inteligencia Vesmíru, ktorá chce aby sme rozvíjali túto tému o inteligencii. 🙂

        Like

  8. Co sa tyka inteligencie, internetove testy su blbost ale vseobecne testovanie je rozdielne. Co sa tyka vysledkov su rozne stupnice, cize ani samotne cislo este neznamena nic. Co sa tyka teba helar, su ludia co maju mozno vyzsie iq ale nedosiahli ani z 1/2 to co ty, vaz si to 😀 A uz nechcem pocut blondinecka, blondinecka nevystuduje vysku. Navyse vies anglicky lepsie jak ja (cervenam sa). Navyse ani nehovorim ze inteligencia je rozmanita. Raz v menze povedali, to ze niekto ma mensie IQ znamena pre neho akurat to ze ked chce nieco dosiahnut zacne inde, mozno to pre neho nebude take jednoduche ale to neznamena ze menej inteligentny a inteligentny nedostiahnu to iste.

    Like

    • Takže aby som to zhrnula: ty už viac nechceš počuť, ako si ja sama sebe hovorím “blondínečka”? Počuj, Asimiel, to myslíš naozaj? 😉

      Vieš, koľko blondínečiek vyštudovalo VŠ? A vieš, koľko ma to stojí, aby som bola blondínečka? 😛

      IQ nesúvisí s dosahovaním, ale so schopnosťou namodelovať si veci. Ak zostaneš len v svojej hlave, so sebavyšším IQ nedosiahneš nikdy nič. To už väčšiu šancu má niekto, kto nie je chytrý, ale skúša v jednom kuse rôzne cesty. Nemusí sa z nich učiť, ale keď skúša dostatočne dlho, raz sa zadarí. Inteligencia je meradlo inteligencie 😉 , nie úspechu, dobrosrdečnosti, schopnosti vychádzať s ľuďmi. A blond farba vlasov je len meradlo svetlosti vlasov a všetko ostatné sú len naše interpretácie, ktoré do toho vkladáme. Takže neinterpretuj a teš sa, že na tú blond farbu vlasov mám, hoci pri mojom plate na ňu musím pracovať pol dňa mesačne! 😛

      Like

      • Ok moja bobost 😀 som proste alergicka na to vyjadrenie. Co sa tyka mna ja som schopna ist za vsetkym moznom aj nemoznym, najlepsie po hlave. To tiez neni vzdy mudre. Co sa tyka IQ suvysi ciastocne aj s dosahovanim lebo pomaha ti lepsie zvladnut situaciu, mozno rychlejsie sa vypracovat. Samozrejme to neni len o iq.

        Like

  9. Niekde v úzadí som mal k tejto téme pár poznámok a chcel som spomenúť niečo, na čo v článku z môjho pohľadu a v diskusii nebolo reflektované:

    1. Energetická diera – osoba s akýmkoľvek IQ alebo EQ môže reagovať hlboko pod svoju “úroveň” obidvoch ukazovateľov z toho dôvodu, že jej pri diskusii k niektorej téme vlastná pozornosť a vedomie “padne” do nej (diery – miesta v energetickom a neskôr fyzickom tele, ktoré boli z hľadiska možnej bolesti odstavené od vnímania). Vtedy nabehne naučená forma správania a myslenia, napríklad z detstva, podľa bolesti, ktorá je v mieste uložená …

    2. Karmická väzba – bez ohľadu na IQ a EQ (bez ohľadu v tom zmysle, že ich vplyv sa týka väčšinou len štylizácie vety v komentári) môže byť medzi dvomi osobami v diskusii karmická väzba. Potom zvykne diskusia prebiehať v štýle niektorého z minulých životov v (nelogickej) téme, ktorá ostala nedoriešená.

    3. Momentálny energetický stav (lietavec) – samo-vysvetľujúce, IQ a EQ nereaguje ako by malo, pretože reaguje len lietavec – diskusiu k nemu sme mali inde. Diskusia potom prebieha ako spôsob prehadzovania energie z jednej strany na druhú … 😉

    Like

      • Napríklad – s niekym si mala nevyriešený spor ohľadom nejakej hodnoty v živote, boli ste (nemuseli) v príbuzenskom vzťahu, ty si mohla trvať na tom, že peniaze sú najdôležitejšie pre život, on zasa, že častokrát sú aj nemateriálne veci, napr. duchovné dôležitejšie. V tomto živote, keďže sa lekcie zvyknú prehadzovať, aby bytosti spoznali aj opačný pohľad na svet, ty na tomto blogu (alebo v bežnom živote) môžeš prostredníctvom viacerých článkov nabádať k vnímaniu jemnejších vecí, riešeniu Ruizových dohôd a dotyčný ktorý je v tomto živote prehodený do opačnej role ti môže nelogicky argumentovať, že je to zbytočné, alebo že máš v svojej argumentácii chyby, alebo že všetko je to jedno a sme len zbierači informácii pre niečo “vyššie”. — Bude ti argumentovať spôsobom, akým si mu ty argumentovala v predchádzajúcom živote – ak bola tvoja argumentácia hmlistá, bude aj jeho terajšia podobne hmlistá, keď bola z tvojej strany hrubá, bude z jeho strany tiež hrubá pretože to väzí v kvalite energie, ktorá sa v predchádzajúcom živote medzi vami uložila.

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.