Na začiatku bolo slovo.

Na začiatku bola vibrácia, hlboké rezonovanie zvuku ÓM, spev v dokonalom súzvuku kde všetky melódie dokonale ladili a paralelne sa dopĺňali v grandióznej symfónii, ktorá bola naraz hlboká a vážna, pritom rytmická a svieža…

Na začiatku bola dokonalá óda na radosť,

Radosť z objavovania nových melódií, nových hudobných nástrojov dokonale ladených, radosť z vypĺňania čiernych dier v symfónii prázdna.

A potom prišiel hudobný nástroj menom človek a počul že Univerzum spieva dokonale a on začal spievať s ním a držal sa jeho rytmu, vytváral súzvuk. A bol šťastný.

A univerzum malo radosť z krásnych božích iskier, dcér elyzejských, ktorí opojený ohňom vystupovali na nebeskú svätyňu a ľudí ktorých pozemské trendy rozdelili, čaro Boha znovu spojilo. A všetci bratia boli pod ochranou nežných božích krídel.

Lenže niektorí nechápali z čoho plynie šťastie iných a závideli mu ho. Rozhodli sa že vnesú do symfónie svoje vlastné myšlienky a začali vytvárať hudbu, ktorá hovorila o oddelenosti od Zdroja a popierala Jednotu všetkého a táto hudba vnášala do symfónie nesúlad. Títo ľudia sa starali len o svoj úmysel a boli natoľko odpojení od hudby univerza že v celom vesmíre dokázali vidieť iba seba. A spievali JA! JA! JA!, po anglicky ME! ME! ME!(čítaj MÍ! MÍ! MÍ!) A čudovali sa prečo im v živote iba málo vecí vychádza…

Rozhodnime sa či budeme svojim egom spievať do Univerza chaos a nesúlad, alebo ho použijeme na to aby sme v harmónii so symfóniou Univerza dokázali zaspievať našu individualitu do grandiózneho súzvuku. A byť šťastný.