“Hnev nie je nič iné než prezlečený strach. Smútok je prezlečený strach. Žiarlivosť je prezlečený strach.” — don Miguel Ruiz
(Anger is nothing but fear with a mask. Sadness is fear with a mask. Jealousy is fear with a mask.)
No dobre, ale čo je strach? Podľa mňa je to pocit, že veci by mohli byť inak, ako si z nejakého dôvodu prajeme. Dokonca keď sa o nás potkne hladný lev, bojíme sa preto, že si prajeme žiť. Ale strach vzniká preto, že v našej hlave máme inú predstavu, než ktorá vyzerá pravdepodobne.
🙂
- v hlave
- predstavu
- vyzerá
- pravdepodobne
Ani jedno nie je realita, len naše vlastné myšlienky. Ale prečo naša myseľ stále vyhľadáva problémy? Pretože ju máme na to, aby riešila problémy… a keď nemá čo riešiť a chce sa prejaviť, tak si nejaký problém rýchlo vyrobí. Trebárs aj predstavu v našej hlave, že niečo by mohlo byť nepravdepodobné, hoci si to prajeme.
Je to ako s tým známym Murphyho zákonom: “Keď máš kladivo, začína všeličo vyzerať ako klinec.” Keď máš myseľ, začína všeličo vyzerať ako problém. 🙂
Ako z toho von? Buď si prestaneme robiť o veciach predstavy a očakávania, alebo sa naučíme nemyslieť. Alebo vhodná kombinácia oboch. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
ale dá sa žiť tak, že nebudem mať očakávania, sny, ako by som chcela, aby môj život vyzeral? Potom by som nemala motiváciu ísť za svojimi snami, napredovať, vyvíjať sa. Keby som žila život, že veď príde, čo príde, mne je aj tak jedno, čo sa v mojom živote deje, aký by ten život bol? Pre mňa by stratil zmysel a keby som stratila jeho zmysel, stratím samu seba a vlastne celý dôvod môjho bytia, to prečo som…
Nevravím, že máme počúvať len svoj rozum (sama sa snažím eliminovať jeho vplyv), ale v konečnom dôsledku aj počúvanie svojej duše nás vedie vpred, motivuje nás istým spôsobom vytvára našu realitu za ktorou sa v živote posúvame krok za krokom, takže svojim spôsobom si vytvárame predstavu o tom, ako to bude ďalej vyzerať, máme vďaka tomu očakávania, dokonca o nich rozmýšľame, hoci sú výtvorom našej duše. Nemyslieť – fajn, nemať predstavy – fajn, ale upresnila by som to (teda pre seba, aby som to dokázala aplikovať na svoj život), že treba rozlišovať, kedy ide o rozum a kedy o srdce (dušu), hoci by som aj o tom rozmýšľala a hoci by som si aj vytvárala predstavy, ak počúvam svoju dušu, tak sa nemôžem báť, ak to nevyjde, pretože to tak jednoducho malo byť a malo to svoj dôvod, ktorý pochopím zrejme neskôr…
Som dosť racionálny človek, takže ak mi dakto vraví nemaj očakávania, nerieš, nechaj to tak, nedokážem sa s tým stotožniť, potrebujem veci pochopiť cez svoju racionalitu a až vtedy sa s ňou stotožním a zistila som, že sa dá všetko pochopiť , dokonca aj cez rozum 😀
Páči sa miPáči sa mi
Prepáč, Eva, ale počas celého komentára si ani na okamih nevyliezla zo svojej hlavy… Robíš si predstavy o veciach a s nimi potom narábaš ďalej a konštruuješ si okolo nich realitu. Lenže život sa neodohráva v hlave… Život sa odohráva z živote. Teda: v tom, že veci predpokladáš, ideš “do terénu”, testuješ, koriguješ svoje predpoklady a učíš sa. To, že vieme veci pomenovať a zakategorizovať, ešte neznamená, že keď im budeme stáť zoči-voči, budeme si vedieť poradiť.
Keď mi povieš, že niečo “nedokážeš”, a ani si sa o to nepokúsila, značí to len jedno – že sa ti do toho nechce. To nemusí byť “zlé”; každý máme obdobia, kedy na isté veci máme a obdobia, kedy na ne nemáme. Nie je rozumné znásilňovať to. Proste tento citát nebol pre teba; nerieš. 🙂 Tvoj život musíš žiť ty a nie Ruiz alebo ja. 🙂
Ale z tej hlavy sa treba čo najrýchlejšie dostať von. Skúmať, nie premýšľať. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ale veď ty ani nevieš, či som sa pokúsila 😀 Ale súhlasím, kto sa nepokúsil, sa mu z akýchkoľvek dôvodov nechce.
Možno pre mňa citát nebol. A priznám sa vec, ktorá mňa zarazila, bola zle prečítaná (pochopená) – myseľ vytvorí nepravdepodobné, aby mohla riešiť, hoci je všetko pravdepodobné a možné (toto som pochopila zle),…
A preto je dôležité hovoriť a pýtať sa, pretože sa človek posúva ďalej, takže či citát bol alebo nebol pre mňa mi je vlastne jedno. Myslím, že to učenie sa je na tom celom najdôležitejšie. A druhá vec je, že svoj život si chcem žiť len ja a nežiadam od nikoho, aby ho žil za mňa, to by som ani nikdy nechcela.
Ale s tou hlavou som to stále nepochopila, vtedy, keď nebudem mať v hlave žiadnu myšlienku, o ničom a o nikom (akúkoľvek myšlienku) tak to bude tak ako má byť? Nuž dobre pokúsim sa skúmať a nie premýšľať, hoci v praxi si to neviem predstaviť ako (ale ešte som to neskúsila, tak nemôžem nič hovoriť, zrejme sa to dá 😀 a chcem na to prísť, takže nebudem vytvárať predstavy, či sa to dá alebo nie, ani o tom ako a vytvárať predstavu “neviem si predstaviť” 🙂 )…nič však nejde z večera do rána a potrebujem sa aj o tomto dozvedieť viac, možno aj na týchto stránkach…a preto som asi reagovala a preto sa pýtam, aby som na to prišla 😉
Páči sa miPáči sa mi
Nejde o nemyslenie… Ide o to, aby sa život neobmedzoval na rozmýšľanie o živote, ale aby v ňom bolo aj trochu toho “žitia”. Od výchovy sme naučení o veciach viac premýšľať ako ich zažívať, pretože zažívanie bolí a my sa bolesti bojíme. Tak aby sme sa jej nevystavili, presťahujeme život do našej hlavy, kde je to bezpečné, aj keď to raz nevyjde. A tak skutočným životom ideme ako banda Šípkových Ruženiek oboch pohlaví a keď nám už dohára sviečka, odrazu sa zobudíme (lebo už nemáme čo stratiť) a uvedomíme si, o čo všetko sme sa pripravili… Smutný odchod.
Páči sa miPáči sa mi
S týmto úplne súhlasím a je sranda čítať, že si niekto také myslí o mne, keďže som vždy “žila”, ak tak však pôsobím, asi tam nebude niečo v poriadku a už to asi nebude také aké bývavalo a presťahovala som sa do hlavy (teraz už chápem, čo to znamená)…ďakujem za iný pohľad a vysvetlenie. Je pravda aj to, že o živote občas až priveľmi premýšľam, ale snažím sa robiť všetko preto, aby som len nepremýšľala, ale aj ho žila, stále tam však je ten rozum, alebo niečo (ja) čo ma brzdí v rozlete, takže je fajn, že na to pomaly dochádzam, že mi to je povedané (objektívne)…
Páči sa miPáči sa mi
Ruiza je vhodné vnímať v kontexte jeho nagualskej cesty, ktorá je spojená s láskou, ďalej to nerozoberám. Nakoniec aj citát je z “The Mastery of Love”. Protikladom lásky je strach, preto asi dáva jednotlivé emócie do spojitosti so strachom, žiarlivosť a hnev sú podložené strachom, hnev na úrovni vedomia, žiarlivosť na úrovni emócií. Smútok nie, je prejavom odporu na úrovni emócii. V tomto zmysle sa z hľadiska poznania emocionality naguali nedostali veľmi ďaleko, pretože sa limitovali v možnostiach hľadania v spolupráci so ženami, svojou ženskou zložkou (môj úsudok).
@ Helar – použiteľnejšie, ako že strach vzniká z toho že máme v hlave inú predstavu (z čoho vzniká aj depresia, odpor a X ďalších emócii) je, že je to obava na základe minulej skúsenosti, – mali sme skúsenosť, v nej sme sa nevedeli cítiť fajn, rovnaká situácia prichádza znova = máme strach. Čo sa týka mysle, ťažko povedať že ju máme na to, aby riešila problémy. Skôr prechádza vnútorný inventár doterajších poznatkov a zážitkov a keďže sa väčšina doňho vryje ako stres z niečoho, tak aj myseľ si vyberie ako aktuálny postup – opätovné prežitie stresu.
@ Eva – jednoduchá technika, ktorú mali naguali na vyblokovanie myšlienok a zníženie intenzity mysle je rozostrenie očí. Funguje. Mayovia majú zasa techniku vizualizácie symbolu nekonečna (napr.: http://dfiantt.deviantart.com/art/Infinity-Wallpaper-162607893) vo farbe ako sa ti páči a v smere aký ti je príjemný. Vizualizuješ si ju v oblasti hlavy vždy, keď si na to spomenieš. Používa sa inak aj v kineziológii.
Páči sa miPáči sa mi