“Tvoja duša je tvoja história a učenie sa – intelekt. Výkladná skriňa duše je ego.” — Sonia Choquette
(Your soul is your history and learning — the intellect. The front end of the soul is ego)
V poslednom čase začínam dosť presne chápať, čo asi myslel Gabriel, keď mi kedysi (už je to možno aj dva roky) povedal, že už nemôže tie reči o egu ani počuť. Takové ego, makové ego… zlé, zlé ego, ktoré treba rozoberať, pitvať, meniť, “zlepšovať”, potláčať… a stále sa ním zapodievať. 🙂 Naše myšlienky sa večne točia okolo ega a podľa bosoráckeho “energia nasleduje pozornosť” tým pádom ego pekne betónujeme, rozvíjame, posilňujeme a napriek tomu si myslíme, keďže sa mu už roky takto venujeme, že sme bez ega. 😉
Omyl. Ego v latine značí “ja” a tým pádom označuje jedno jediné – to, že sa vnímame ako celok oddelený od iných celkov.
Ale prečo teda toľkí bojujú so svojím egom a považujú ho za svojho nepriateľa? Moje podozrenie je, že za to vďačíme tomu, že sa do ezoteriky nasáčkovali psychológovia. Keby to boli urobili programátori, asi dnes na človeka nazeráme ako na kybernetický systém a zoznam povelov, ktoré môžeme ľubovoľne modifikovať. Momentálne sa mi tento druhý prístup začína páčiť viac, pretože sa sústreďuje nie na to, že niečo nevyhovuje a treba to potlačiť, ale že sa niečo dá a treba to dosiahnuť. A… energia nasleduje pozornosť… začneme sa posúvať dopredu.
Pochybujem, že ujo Budha keď si tak meditoval pod tým stromom, rozoberal svoje ego a niečo na ňom potláčal. Ak by som tam sedela ja, tak obrátim svoju pozornosť k svetu tam vonku (nie do svojho vnútra) a budem sa snažiť rozpoznať, ako do toho celku zapadám a ako som s ním prepojená. Ešte stále mám ego, pretože seba beriem ako “súčiastku” v súkolí, ale už je moja pozornosť na celku, nie na sebe samej. A keďže energia nasleduje pozornosť, začínam sa začleňovať. Začínam vnímať nie veci, ale súvislosti. Začínam sledovať nie svoje záujmy, ale záujmy celku. Začínam chápať, že ak sa ja (=ego 👿 ) postarám o celok a celok bude prosperovať, prosperujem tým súčasne aj ja. A len čo sa dokážem naladiť na ten viditeľný (=hmotný) zvyšok celku, pretože môj záujem je na súvislostiach a niečom, čo možno nevidím, ale to tam je, otvárajú sa mi dvere na naladenie sa na nehmotnú realitu.
Lenže pozor – neznamená to, že keď sa dokážem naladiť na nehmotnú realitu, tak som automaticky niekto na úrovni Budhu. Kauzalita v jednom smere neznačí aj opačnú kauzalitu…je tam ešte mnoho iných faktorov. Napríklad taký ľudský talent. Niekto môže mať talent vidieť budúcnosť, ale jeho život môže byť kopa črepov, pretože talent a osvietenie sú dve odlišné veci. Niekto navonok nemusí mať vôbec nijaký výrazný talent, a pritom je v pohode a vyladený na zvyšok sveta a je to, čo moderný človek pravdepodobne označí ako “osvietený”, pretože dokáže oddeliť podstatné od nepodstatného a starať sa o to, čo skutočne zaváži, a ten zvyšok s úsmevom prejsť.
Nepýtajte sa mňa, kde som – ja to jednoducho neviem. Ale viem, že mám oči tvrdo upreté na to “tam vonku” a verím, že ako lepšie spoznávam “to tam vonku”, moje vnútorné nastavenia sa začínajú premieňať a dostávajú sa viac do súladu s tým, čo je skutočne podstatné. Kedysi som v ktorejsi detektívke od Roberta van Gulika čítala obraz, že až keď sa človek zbaví svojich drobných túžob a prianí a stane sa prázdnou nádobou, stáva sa skutočne užitočným. Nuž, neviem, či ma vedie zrovna túžba “byť užitočný” 😳 … ale viem, že ak do seba chcem dostať niečo, čo vo mne ešte nebolo, tak najprv musím vyprázdniť to, čo vo mne je. A aby som nevyprázdnila niečo, čo tam budem potom znova dávať späť, potrebujem mať oči na “tom tam vonku” a od neho si odvodzovať, čo je dôležité a čo nie.
Nesmierne sa mi páčil príbeh Felixa Wolfa, keď sa vybral na tramp po Arizone, Nevade a Colorade – štátoch s úchvatnou prírodou… a pustotou… Popisuje, ako spočiatku nebol zvyknutý na to ticho a nedostatok “zmysluplnej práce”. Popisuje, ako mu jeho myseľ a emócie vyrábali spočiatku drámy, len aby nahradili nedostatok vonkajších podnetov. To bola ešte jeho pozornosť zameraná do jeho vnútra a na vzťah, aký k veciam naokolo má… Postupne však začal sledovať prírodu, vnútorné drámy zmĺkli a on začal vnímať vzťahy medzi vecami, nie vzťahy vecí k sebe. A odrazu sa dostavilo vnútorné ticho, mier, pohoda a otázka: “Bez čoho iného ešte môžem byť?”
🙂
Takže… kašlite na to, aké veľké ego máte a čo práve robí. Obráťte oči von zo zrkadlovej krabičky a zaraďte sa. Len čo sa zaradíte, dostanú veci inú perspektívu a vy si začnete klásť otázku: “Bez čoho ešte môžem byť?”
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor