Od Chrisa Cadea prišiel mailom zaujímavý článok. Včera som práve pracovala na svojej “urážlivosti” a zistila som, že sa to hodne lepší, no a hneď na to som otvorila v maili text, z ktorého prerozprávam:
Keď nás niekto urazil, nie je to nič zlé – naopak, má to pre nás veľkú hodnotu. Má to zmysel. Ak sa cítime urazení a osočení, vlastne nám to prospieva.
Ako dieťa sme sa naučili, ako funguje svet, čo uráža rodičov či súrodencov či autority. Možno sme sa naučili, že grgať za stolom je urážlivé. Alebo že nepozdraviť je urážlivé. Alebo že byť tmavšej pleti iných uráža. Alebo že mať iné vierovyznanie je urážlivé pre časť ľudstva. Tých možností, ako sa niekoho dotknúť, je nespočetné množstvo.
Dôležité je uvedomiť si: je úplne nepodstatné, čo urazilo.
Čo je dôležité je skutočnosť, že sme sa naučili, čo je spoločensky urážlivé a čo je spoločensky akceptovateľné. Bolo to nesmierne dôležité pre naše prežitie v spoločnosti iných ľudí (a tým aj fyzické prežitie). Bol to vývoj a mal svoju hodnotu v našom živote. Vďaka nemu sme sa dostali až tam, kde dnes sme.
Zvláštne je, že veľa “urážok” z detstva už stratilo svoj význam – ako dospelí sa už nemusíme za každú cenu prispôsobovať, ale môžeme niektoré veci aj zverejniť (napr. sexuálnu orientáciu) bez strachu, že nás to vyčlení na kraj spoločnosti. A preto už nie je nutné pretvarovať sa, aby sme “neurazili” ľudí okolo nás. Časy a rozloženie síl sa zmenili. Proste si môžeme vybrať spoločnosť, v ktorej môžeme byť sami sebou.
Samozrejme, to neznačí, že budeme behať po svete, urážať iných a potom im povieme “to je tvoj problém, nie môj”… (Ľudia, tu sa dobre rehocem…. odpustite mi tú malú zlomyseľnosť… 😛 ) Takéto správanie je skôr nedostatok porozumenia a úcty voči iným a ukazuje, nakoľko menejcenní sa cítime v snahe kontrolovať ich myšlienky a správanie.
Čo však treba urobiť: zakaždým, keď sa cítime urazení alebo osočení, mali by sme bližšie preskúmať, prečo nás práve táto udalosť uráža či osočuje. Je niečo reálne, v tomto okamihu, čo je urážlivé? Napríklad hlasné grgnutie pri stole znechutí ostatným slávnostný obed? Vtedy je lepšie na chvíľku odbehnúť za dvere a grgať tam.
Alebo náš uráža neúcta? A prečo by nás, dokelu, mala nejaká neúcta urážať?!
Možno sme sa v detských rokoch naučili, že prejavovanie úcty je spôsob, ako byť akceptovaný. Možno sa neúcta netrpela v rodine či v škole či v cirkvi a tak sme sa ako deti naučili “neúcta je urážlivá”. Keď iní hnusne nadávajú, ten pocit urážlivosti nás chráni. Zabezpečuje, aby sme my sami neboli neúctiví a tým pádom neodpudíme ľudí okolo nás.
Pocit urážky napĺňa istý zmysel. V našom príklade vyhýbanie sa urážlivosti je stratégia sociálneho prežitia. A to platí o všetkých veciach, čo nás urážajú/odpudzujú. Cítime sa urazení, pretože nás to istým spôsobom chráni. A keď sa cítime urazení, je na čase pozrieť dovnútra a spýtať sa:
- Cítime sa urazení, pretože nás to ochraňuje práve teraz, v tomto okamihu?
- Cítime sa urazení, pretože nás to ochraňovalo v minulosti?
- Cítime sa urazení z oboch dôvodov?
🙂 Toľko Chris Cade. Prečo to nemohol napísať už pred rokom? Pre mňa to bol dosť “aha”-článok… Vezmime si môj program “úžasní mladí muži” (alebo ktokoľvek iný, kto si o mňa práve otiera papuľu 😉 ). To je klasický prípad toho, čo som si priniesla ako program z detstva – aby ma mali radi, musela som byť slušná, ohľaduplná, nezavadzať, vystúpiť z cesty a nechať iným priestor aj vtedy, keby som sa musela (dočasne) uskromniť. Takto ma mali radi, starali sa o mňa a boli ku mne dobrí. Nejako sa mi v hlave spojilo “ja som dobrá k iným – iní sú dobrí ku mne”. Fajn program… až kým nenarazíte na generáciu, ktorá v tom už vychovávaná nebola. Mala som si to uvedomiť – najneskôr vtedy, keď Terra písala Striebornému Dráčikovi otvorený list a napísala niečo v tom zmysle, že “žene sa toto nehovorí”. Malo mi to dôjsť – ja som totiž nikdy nemala program “žena si vyžaduje iný prístup ako chlap”, vzala som to ako Terrin pohľad, ale veľmi ma to netangovalo… a ono to po celý čas bola parádna udica, kde sama robím chybu v svojom vnímaní! Navyše preto, že sa skoro doslova opakovala situácia z minulosti, kedy som zverejnila mail, čo som dostala od “Auríka” a ktosi vtedy do komentárov napísal: “Sorry Aurík, ale keby mi niekto (hoc aj sám pápež) napísal takýmto štýlom, bol by u mňa odpísaný. Kam sa podela slušnosť??? Takýto štýl si nedovolím ani k svojim najbližším…” Dvakrát veľmi presný ukazovateľ na to, čo nie je v poriadku – a ja som ho nevidela.
Takže áno – urážalo ma to (a možno ešte stále uráža), ak sa iní ku mne a iným nesprávajú s tou slušnosťou, s akou sa my správame k nim. A korene to má v detstve. Je to len predpoklad, nič iné.
🙂 Prečo by ma mala urážať neúcta? Tak vám poviem… neviem… Mňa môže trápiť jedine moja strana komunikácie; za druhú stranu nenesiem zodpovednosť. Nemusí celý svet spočívať na mojich ramenách. 🙂 Inými slovami: reagovanie na moje otvorené srdce opľutím je výpoveď o tom druhom, nie o mne – a preto ma nemá čo urážať. Preto si nemám prečo robiť k danej veci nejaké stanovisko. Je to fakt a ja zodpovedám len za jediné – ako na ten fakt zareagujem (alebo aj nie 🙂 ).
Vyhlasovať “som urazený” je v podstate hovoriť svetu, že nedokážete ovládať svoje vlastné emócie a tak by to mali miesto vás robiť všetci ostatní.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre erika Zrušiť odpoveď