Tento článok je výsledok raňajšieho poryvu génia, ktorý je zas výsledkom posledných diskusií tu na blogu, môjho špekulovania o nich a posledných týždňov v mojej práci na sebe. Hej, počujete správne – v práci na sebe. Lebo to je to, o čom tento blog je – o mne.

A táto skutočnosť asi časť čitateľov naštve. (Predpoklad.)

Ale späť na začiatok, aby ste trochu chápali kontext. Práve makám na tom, že napriek všetkej rozumnosti ma časť populácie nesmierne vytáča. Ak ste sledovali blog istú chvíľku, nemohlo vám to uniknúť 😉 . Nie, nebudem uvádzať mená; nie je to totiž v nich. Stále som si myslela, že je to niečo vo mne, a sondovala som, čo by to mohlo byť. A stále znechutenejšia som zisťovala, že pri sebaväčšom rýpaní sa v príčinách a následkoch som to nedokázala uchopiť.

Proste akoby časť čitateľov prišla sem a začala buď dokazovať, ako strašne sa mýlim a zavádzam ľudí (braček, našiel si sa? 🙂 ), alebo ako sa pretvarujem, aby som si vybudovala “stádo” a okiadzala svoje ego (nebraček a nesestrička, nachádzate sa? 🙂 ). A potom tu bola ešte skupina, ktorá si celkom jednoducho potrebovala otierať parožie. A jedna špeciálna skupina, na ktorú ma upozornila až Duhovymotyl, keď mi rozanalyzovala transakcie medzi nimi a mnou (dúfam, že sa nenaštve, ak to tu zverejním):

Nepoznám až tak dôkladne Tvoj scenár mladí muži /MM/, ale čo som vypozorovala:
MM: Aha, konečne som našiel vzor, niekoho, kto ma môže mať rád, našiel som učenie, ktoré môžem nasledovať.
Ty: Si rovnako dôležitý ako ja, ako všetci ostatní. Nie som dôležitejšia.
MM: Pripojenie, spojenie, “zamilovanie ?”, prísun energie.
Túžba cítiť to aj z Tvojej strany.
Ty: Ja mám svoj život a svoju cestu, Ty kráčaj svojou.
MM: Pocit odstrihnutia, nedôležitosti, rozpor medzi očakávaním a dostávaním.
Kompenzácia: Tvoje učenie nie je správne, moje je lepšie. Očakávam pripojenie z Tvojej strany.
Ty: Bliká kontrolka, pozor, mladý muž!
Nebudem na Teba reagovať, nestiahneš ma zase do toho kolotoča.
MM: Absencia energie, potreba útočiť, vidieť, že trpíš aj Ty, keď trpí aj on…
Ty: Nereagovanie navonok, ale vnútorné reagovanie, trpíš…

No a kto ste čítali článok o energetických upíroch, už viete, že presne toto je môj energetický upír č. 1 a ja mu idem po krku. 🙂

Nechápala som všetkých týchto ľudí a posilňovalo to vo mne zažívanie sveta ako nepriateľského miesta – a to bolo presne to, čoho sa posledný rok snažím zbaviť. A keďže som to nevedela rozlúsknuť, vyčerpávalo ma to a včera či predvčerom som už sama o sebe napísala, že zniem ako vojak pred porážkou.

No a dnes ráno som všetky tieto veci nejakým spôsobom doinkubovala 😉 (a ďakujem za to Nikovi, Dušanovi, Slobodnejceste, Tenshi, Matrioshke, Andrei, Jarah, Duhovymotyl, Tine a Iskrovi – a ak som niekoho zabudla, tak ho sem neskôr dopíšem, alebo sa ozvite sami…):

Nie je to o nich – v tomto prípade som sa nemýlila. (Akoby to aj mohlo byť o nich, keď to ja reagujem? Keď mám schopnosť zachovať sa inak, ale nerobím to?)

Nie je to ani o mne. Skupina nemá spoločný denominátor – jedine ak moju identifikáciu s “Kazateľom/Učiteľom”, ale to je to, čo sa odo mňa očakáva nezmeniť; to je môj účel existencie.

Ak nie je na vine ani jedna ani druhá strana, tak čo to môže byť? Situácia, v ktorej sa stretávajú obe strany. Tento blog.

A tu som sa už začala chytať.

Sú blogy a blogy. Jedny sú zamerané na to, aby ich čítali iní – teda vznikajú pre publikum.

Môj blog vznikol kedysi ako systém na triedenie poznatkov, ktoré som mala – a až v druhej rade bol verejný, teda pre iných. V prvom rade vždy bol pre mňa, aby som nezabudla, ak som sa o niečo zaujímavé potkla, a aby som podľa hesiel vedela vyhľadať všetko k nejakej téme. Veď sa pôvodne aj volal “minigrimi” – mini grimoár, teda Minikniha tieňov… A prvé články v ňom boli vlastne prepis záznamov, ktoré som mala v papierovej Knihe tieňov.

V jednom období (tak asi rok) som z tejto cesty odbočila, ale potom som sa na ňu veľmi dôsledne vrátila. Niekedy napíšem aj “pre iných”, ale väčšinou píšem len o svojej ceste a o tom, čo mnou práve hýbe.

A tu sa dostávame k pointe. Predstavte si, že niekto príde na môj blog a z nejakého dôvodu si myslí, že je to blog pre iných.

Potom môže mňa vnímať ako vodcu, ktorý si robí stádo, a môže moje chyby vnímať ako hrozbu pre iných a môže cítiť potrebu ich predo mnou chrániť. ( 🙂 Ach, braček, braček… 🙂 )

Alebo môže vidieť moju nedokonalosť a svoju dokonalosť a môže ho rozčuľovať, že mám blog a čitateľov, keď nenapĺňam jeho vysoké nároky.

Alebo môže vnímať moju cestu ako ohrozujúcu pre svoje vlastné presvedčenie.

Alebo sa môže potešiť, že tu je priestor otvorený a priateľský, v ktorom sa dobre natriasa vlastné períčko (sprievodný obrázok je tu 😛 ).

Všetko chápem. Je tu len jeden problém – tento blog nie je pre iných.

Tento blog je o mne.

Iní môžu čítať a reagovať, ale ja nikoho nepovediem za ručičku, nebudem ho niečo učiť, nebudem mu hovoriť, ako má alebo nemá cítiť. Toto všetko budem hovoriť len sama sebe – pretože to je jediné teritórium, na ktorom mám nejakú kompetenciu. V mojom príbehu. A všade inde by som bola len diletant a impostor.

Ak sa na skupinu tých, ktorých nemusím, pozriem z tohto pohľadu, 1. začína mi to vysvetľovať hodne vecí a 2. prestávam voči nim cítiť odpor. Proste sú len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste – štekajú na nesprávne vráta.

Takže toľko moja najnovšia introspekcia. Ešte raz opakujem pre všetkých, čo ma nemusia – a čo? Veď to je blog pre mňa o mne a predsa mám právo byť taká, ako sa cítim najlepšie… alebo nie?

• Neporovnávam sa s vami. Preto nemá zmysel, aby ste sa vy porovnávali so mnou a dokazovali, kto je alebo nie je “lepší”. Každý sme najlepší vo svojom vlastnom príbehu, lebo tam sme ústredným hrdinom. Vo všetkých ostatných hráme len druhé husle a preto neoplývame toľkými kladmi ako autor daného príbehu. Rozdiel je totiž v hodnotách – kým môj príbeh je postavený na tých mojich a tie ja vysoko odzrkadľujem, príbeh toho druhého je postavený na tých jeho – a tie už až tak dobre neodzrkadľujem.
• Nenútim vás ani čítať, ani istým spôsobom myslieť. Ak vidím možnosť rozvoja, pomenujem ju, ale nenástojím, aby ste ju použili, pretože nežijete v mojom príbehu (kde by to bolo “povinné”), ale v svojom vlastnom príbehu a tam jedinú kontrolu máte vy. Preto nemá význam bojovať proti mojim názorom alebo ich spochybňovať. To je, ako keby ste vyhlásili, že ja musím vyhovovať vaším nárokom. A prečo, ak vy nemusíte vyhovovať nárokom mojim?
• Nebudem miesto vás myslieť.
• Nepreberám za vás zodpovednosť. Preto nemá význam kritizovať to, čo hovorím – pretože vám to nevnucujem a rozhodnutie, či a nakoľko to prijmete, je len na vás.
• Ba dokonca vás ani nemusím mať rada, ale ak budem vedieť poradiť, môj názor sa dozviete. Ovšem… bude to len názor, nie zaručené riešenie. Ľutujem, ale zaručenými riešeniami “nemohu sloužit”. Tak ďaleko nie som a asi nikdy ani nebudem, pretože nechcem.

A rozhodne nebudem písať pre vás o témach, ktoré ma nezaujímajú, pretože moja cesta je mi prvoradá.