Nedávno som dostala udičku, ktorá mnou chvíľku poriadne mávala, než som ju začala spracovávať… 😳 Za jeden deň som počula dvakrát pieseň Set fire to rain od Adele a zakaždým ma rozozvučala:

Keďže som aspoň čiastočne počúvala slová, moja prvá reakcia bola hrôza. Sú veci, na ktoré som citlivá – a najmä tá, že by všetko mohlo byť celkom inak, ako to dnes vnímam. Som si vedomá toho, že všetky moje vnemy sú len pokusy hmotného mozgu odinterpretovať mimohmotné zážitky a ak niekde na začiatku urobím chybu, môže byť všetko celkom inak a ja sa pohybujem v sieti svojich bludov… Táto pieseň akoby túto možnosť otvárala.

Spracovávala som to asi dva dni. Kým nemám pocit, že ustojím hocijakú odpoveď, nekladiem niektoré otázky, ale na konci dvoch dní som sa dostala do stavu, že tú odpoveď snáď ustojím… a šlo sa na kyvadlo.

Ozval sa Gabriel. Pýtala som sa ho, či pesnička bola udička alebo náhoda (a predtým som si trochu pofňukala, ako sa bojím odpovede, ale chcem ju počuť, aj keby ma mala zhodiť z nôh). Našťastie, Gabriel povedal, že tentokrát nešlo o udičku. Vydýchlo sa z hĺbky pľúc. Pýtala som sa, či som niekde niečo odinterpretovala výrazne nesprávne a teraz mám celý konštrukt skreslený, ale povedal, že nie, že tomu, čo vnímam, môžem dôverovať. Vydýchlo sa druhýkrát.

Napriek tomu mi to nedalo. Proste pieseň so mnou zarezonovala – a tak tam nejaký dôvod musel byť. Keď som ju v krátkom čase počula tretíkrát, už ma nerozhodila, ale mi rozbehla myšlienky… a dopracovala som sa k čomusi, čo je pre mňa poznanie o mne, ale aj o anjeloch a spôsobe, akým na nás pôsobia.

Ja som sama o sebe oheň. Som ohnivé znamenie a aj povahu mám ako ohnisko založené na debničke s dynamitom. Horím, búcham, blčím, planiem. Moja pôvodná energia je Gaia, “zem”, zemitá energia; napriek tomu som ja oheň a v “zemi” si nájdem vždy dostatok priestoru a živín pre planutie, búchanie, prskanie a blčanie. Ale keď som natrafila na Gabriela, odjakživa som ho vnímala ako vodu – nenásilnú, pokojnú, prispôsobivú, ale tlačiacu ako fras… Nemáte šancu to ustáť. Keď Gabriel povie, že niečo bude, môžete planúť a búchať a prskať a blčať… bude po Gabrielovom.

Odrazu som začala chápať aj všetky tie problémy, ktoré vznikli, keď si ma začal nárokovať on a prestavovali moju energiu na jeho. To bolo paryyyyy… 👿 A čo to urobilo? Voda zahasila oheň. Dnes blčím, len keď voda ustúpi a prenechá mi priestor. Inak sa čuší a pláve. 😕

V tom okamihu ku mne došlo poznanie, akým zásadným spôsobom ma Gabriel zmenil.

Oheň nikdy neskrotí vodu. Dokonca ju nedokáže ani vysušiť, pokiaľ už je natečená – sám skôr zhasne. Dokáže ju dočasne vypariť – ale voda sa znova vyzráža a stečie a uhasí oheň. 🙂

Celý môj život je v posledných rokoch vyvažovanie medzi ohňom a vodou. Nikdy nezhasnem, kým budem žiť, ale nikdy nebudem blčať, kým bude existovať Gabriel. 🙂 No a pri tomto rozložení síl predsa len ťahám za kratší koniec.

Potrebujeme zážitky z plného spektra, ak máme byť “kompletní”. Potrebujeme byť ohňom a súčasne aj vodou, potrebujeme v sebe poznať jedno aj druhé. Potrebujeme byť zlí, aby sme vedeli precítiť okamih, kedy sme dobrí. Potrebujeme byť niekedy hovädo, aby sme mohli byť aj osvietení. Anjeli len “sú”, my vždy “sme nejakí”. Keby sme nemali jedno, nikdy by sme si neuvedomili to druhé. A náš život je predsa o uvedomení, nie? Preto je dualita potrebná, dobrá a užitočná. Potrebujeme si vyskúšať póly, aby sme pochopili, o čom je podstata tej osi.

A potom, jedného dňa, potrebujeme už len zmiešať oheň i vodu, vypariť oboje… a iba “byť”. 🙂