Nebezpečenstvo pozitívneho myslenia

Newsletterom mi prišlo niečo od pána menom Enoch Tan, čo sem dávam, pretože to je podľa mňa nesmierne dôležité uvedomiť si a už to tu párkrát v komentároch aj zaznelo:

Nebezpečenstvo Zákona rezonancie

Väčšina z nás pozná psychiatriu, psychológiu, osobné poradenstvo a iné služby na podporu duševného zdravia. Metódy, ktoré používajú, sú štandardné. Väčšina terapeutov podnecuje pacienta k tomu, aby vyjadril potlačené pocity – hnev, nenávisť, závisť, nevraživosť a podobné vrátane potlačenej sexuality a sexuálnych pocitov. Uznaním týchto potlačených pocitov dostávame nový pohľad na naše obmedzenia, psychózy, nutkania, posadnutosti a iné zlé stavy ľudskej psychiky. Veľa psychických chorôb vzniká následkom potláčania emócií. Niektoré končia smrťou. Navyše majú veľmi ničivý vplyv na našu dušu a spirituálne zdravie.

Je nesprávne myslieť si “vždy mysli len pozitívne” alebo “nikdy nemysli negatívne” kvôli predstave, že ak budeme myslieť negatívne, udejú sa nám negatívne veci. To z nás urobí len väčších bojkov a emocionálne vraky. Energia nasleduje pozornosť. To, čomu vzdoruješ, pretrváva.

Najlepší spôsob, ako sa postaviť k negatívnemu mysleniu, je myslieť o ňom pozitívne. Akceptujte a pripusťte negatívne myšlienky – a nebudú vám pôsobiť výčitky svedomia. Na negatívnych myšlienkach nie je nič zlé. Keď viete, čo nechcete, ľahšie viete vymedziť, čo chcete. Takže postavte sa k negatívnym myšlienkam pozitívne a budete sa cítiť pozitívnejšie. Skutočná cesta k harmonickému mysleniu je správať sa prirodzene.

Mágia je umenie vôľou zapríčiniť zmenu. Keď máte negatívne myšlienky ohľadne istých situácií, nezačnite si hovoriť “nemal by som to takto cítiť”. Nebude to fungovať a keď sa budete snažiť prekryť tieto pocity pozitívnymi, nebudete sa správať prirodzene a preto budete cítiť v sebe odpor. Myslite si “presne takto by som sa mal cítiť”. Akceptujte, čo cítite – a budete sa cítiť lepšie. Keď potrebujete, odventilujte svoje negatívne emócie. Vtedy sa vám uľaví a úľava je podstatná pri odstraňovaní odporu a podpore zmeny vibračného stavu. Len keď sa naučíte akceptovať a používať negatívne stavy, dokážete sa presunúť do niečoho pozitívnejšieho.

Inými slovami: existujú dva spôsoby, ako narábať s negativitou, ktorá sa v nás nachádza – 1. pochopiť alebo 2. potlačiť.

Keď negativitu potlačíme, len ju tým skrývame pred naším okom, ale súčasne ju posilňujeme – keď plyn stlačíme na istý objem, sám od seba sa vznieti a vybuchne.

Ak našu negativitu pochopíme, spoznáme jej príčiny a ošetríme ich, “rozpustíme” ju.  Ak chceme byť kompletní ľudia, potrebujeme v sebe mať všetko – aj to “dobré”, aj to “zlé”. Potrebujeme byť všetko. A tak jediné, čo s tým dobrým/zlým môžeme urobiť, je pochopiť ho a prestať ho deliť na dobré/zlé. Proste to “rozpustíme v svetle”.

🙂 Nechajte svietiť svoje svetlo. 🙂

23 thoughts on “Nebezpečenstvo pozitívneho myslenia

  1. Úplne výstižné! S týmto som sa trápila veľa rokov, keďže som si myslela, že cítiť sa zle a mať negatívne emócie je zlyhanie a tak som sa obviňovala, aká som neschopná. Navonok optimista a vo vnútri? No sama neviem, asi strachopud, aby som nezlyhala sama pred sebou. Poznanie, že všetko je “mňam” je oslobodzujúce, človek môže prirodzene plávať s prúdom. Len mám stále problém s dualitou, aj keď sa už prijímam so všetkým, ale pociťujem to stále ako prijatie s dobrým a aj so zlým. No čo už?

    Páči sa mi

    • 🙂 Dobrá správa: s dualitou sa netreba zaťažovať. Keď sa človek dostatočne uvoľní tomu, že má byť kompletná bytosť so všetkým, čo k nej patrí, začne aj iných brať postupne ako kompletné bytosti a svet začne tiež brať ako kompletnú bytosť zostavenú z náš všetkých a tým sa hranice medzi dobrý/zlý a ja/oni začnú sami od seba strácať. Ono je to nejak prepojené v našom vnímaní a ide to automaticky. 🙂

      Platí aj naopak: kým na mne je niečo, čo “nevlastním”, teda nepripúšťam ako svoju súčasť, potrebujem mať “ja” a “nie-ja” – a dualita má dvere dokorán. 🙂

      Páči sa mi

      • Však verím, že aj k tej kompletnej bytosti sa raz dokopem, alebo budem tým prúdom dokopaná 😆

        Páči sa mi

  2. Potlačené emócie sú rafinované v tom, že si vždy nájdu cestu von – ale práve v tom najnevhodnejšom okamžiku! Aspoň teda u mňa! potom nasleduje neskutočne dlhé vysvetľovanie, ospravdelňovanie a vyčítanie si toho, že sme ich namierili na ľudí, s ktorými vlastne ani nemajú nič spoločného.. no, zrejme ďalšia lekcia 🙂

    Páči sa mi

    • u mna ani nie. Praveze nie v najnevhodnejsom. V najnevhodnejsom posluchaju a cusia tak ako potrebujem. Ale akonahle je akoze po vsetkom a mam pocit ze najnevhodnejsi okamzik pominul, tak zo mna vyjde Lucifer s celou pekelnou armadou a ja rozmlatia vsetko naokolo vratane mna. Respektive hlavne mna.

      Páči sa mi

    • tym padom mozno, bud rada, ze v najnevhodnejsom, je to znak toho ze ich nedrzis az takou silou a ze predsa len maju este stale svoj vlastny zivot a idu von, kedy potrebuju. Vzdy lepsie akoby si ich bola schopna drzat dovtedy, kym sa nebude vidiet tebe, ze teraz je vhodny okamzik, tak to robim ja a by si neverila ake VTEDY byvaju nasrate.

      Páči sa mi

  3. Spôsob pochopenia negativity spočíva vlastne v tom, že sa zoberie ako vodítko toho, že niektorá časť našej bytosti sa snaží byť v niektorých situáciách neprimerane pozitívna, alebo neadekvátna a toto nevhodné správanie nám škodí (napríklad stretávame suseda, ktorý je k nám arogantný a aj napriek tomu sme k nemu z naučeného správania neprimerane úctivý a priateľský – postupne v nás však narastá odpor už len pri pomyslení na stretnutie s tým človekom). Preto v záujme zachovania rovnováhy našej vnútornej pohody sa aktivuje tmavá zložka našej povahy (záchranná brzda 😉 ) a prostredníctvom odporu a negativity upozorňuje na to, že sa to niekde “drbe” 🙂 . Čiže spôsob “rozpustenia” negativity častokrát spočíva v “rozpustení” nevhodnej pozitivity …Vtedy vzniká to, čo sa dá vnímať ako strácanie sa rozdielov medzi dobrým a zlým, pretože je zrejmé, ktorý z tých dvoch postojov nám pôvodne spôsobil problém …

    Páči sa mi

    • eeej dobre vravis, suvisle. skoda ze ty nepises viac. Inak presne hento je moj problem. Aj ked ja neviem ci to robim z nauceneho spravania, skor sa tej negativite branim, lebo mi nie je prijemna, alebo sa jej bojim a citim to tak, ze ma oslabuje alebo co, proste nechcem to citit. Ale cim viac sa mi dari zotrvat v pozitivite alebo pripadne v neutralite, tym silnejsi je tlak, tym viac rastu naroky a potom ked sa uz konecne aktivuje ta tmava zlozka, tak to ma grady. Nepaci sa mi to, ale neviem to zmenit. Lebo hoci sa o to snazim, cim viac sa snazim uvedomovat si a prijimat aj negativne pocity, tym viac sa stupnuju aj naroky na zotrvanie v pozitivite. Zacarovany kruh daky ci co.

      Páči sa mi

      • Pre Nika:

        Matrioshka má pravdu, niektoré tvoje komentáre sú na vyváženie zlatom… Počuj, nechceš kedy-tedy prispieť aj vo forme článku nejakým svojím postrehom? Buď použiješ možnosť na lište na úvodnej stránke alebo z teba viem urobiť spoluautora – teda, ak sa ti bude chcieť. 🙂

        Páči sa mi

      • 🙂 Napadlo mi jedno: nie sú “negatívne” prejavy – sú len prejavy vo vhodnom alebo v nevhodnom okamihu. Ak niečo na sebe vnímaš ako “negativitu”, tak sa to asi prejavuje vtedy, keď nechceš. To stojí za skúmanie – 1. prečo nechceš? aký sebaobraz za tým trčí? a 2. neexistujú vhodnejšie okamihy, kedy by ti daný prejav pomohol? nedalo by sa s ním dohodnúť, že “teraz nie, ale potom”? 🙂 To je postup, ktorého sa snažím držať ja. Už použitie slova “snažím” ukazuje, s akým veľkým úspechom… 😳 😆

        Páči sa mi

      • ee, teraz nemam na mysli celkom prejavy. Skor pocity. To s tym POTOM robim. Len ten odklad ziada svoju dan, tym ze to potom ide naraz cele, tak to citim hrozne silne. Suvisi mi to s tou presolenou polievkou, ktoru som tu raz s Nikom rozoberala. Sebaobraz v tom nevnimam, vtedy ked to odkladam, odkladam to ucelovo, s tym ze ne teraz si to nemozem dovolit, oslabi ma to a teraz potrebujem energiu…chapes? Tym padom mi to vychadza ze jednu z tychto moznosti budem musiet akceptovat. Bud postupne a okamzite ked sa to objavi, alebo naraz plnou parou vtedy ked sa bude dat. Problem je v tom ze ani jedna sa mi nepaci. Keby to malo drtit len sebaobraz je mi to fuk. Ale mna to boli v tele. Neviem akceptovat bolest. Proste boli, nechcem. Berie mi to silu, energiu, nechcem. Ale uvedomujem si ze s tymto nevybabrem.

        Páči sa mi

      • Možno je najdôležitejšie, že prečo ten pocit negativity vzniká.
        1. Keď najbližšie okolie kladie na mňa nároky (často s vlastnej pohodlnosti), s ktorými nesúhlasím, a nechce o nich diskutovať, tak je zbytočné sa nútiť do pozitivity. To je len hra, akože som pozitívna. Keď s niečím nesúhlasím je najlepšie to rovno rozdiskutovať, a ani sa netreba pri tom naštvať. Veď keď sú dobré argumenty, tak negativita odíde, lebo sa stotožním s názorom. Keď sa s názorom nestotožním, tak buď stále naozaj nesúhlasím, alebo sa dohodneme. Tiež som to tak robila, že som to v sebe dusila, ale je to zbytočné, lebo keď nepoviem že mi niečo nevyhovuje, tak každý je spokojný, lebo som mu vyhovela. Len vo mne sa to nazbieralo, a potom som sa raz za pol roka zmenila na fúriu, zatmenie pred očami, a čumeli, lebo nechápali kde sa to vo mne zobralo, lebo si mysleli, že mi všetko vyhovuje, keď som ticho. Dokonca keď som sa tak vytočila, tak som do troch dní ochorela. Dnes to beriem ako rokovanie. Keď urobím kompromis, tak sa to snažím zobrať ako moje vlastné rozhodnutie, aby som nemusela nikoho obviňovať. No a bývam prekvapená, lebo keď zistia, že mi niečo nevyhovuje, tak im to často nevadí, a zariadia sa po svojom.
        2. Keď ťa provokuje náhodný okoloidúci, lebo sa plánuje rozťahovať tam, kde sú tvoje hranice osobného komfortu, tak tam ani nemusíš ustupovať, keď sa ti niečo nepáči. Proste on ťa informuje, čo od teba chce, a ty ho informuješ, že áno alebo nie. Na nič nemá automatický nárok. Len keď chceš. A negativita nevzniká. A keby plánoval robiť cirkus, tak ja sa napríklad celkom rada pripojím. Je to ako keby herecká rola, môžeš si ju užiť, a tiež robiť cirkus, nech sa okolie pobaví. Ja som to už urobila, a celkom ma to odventilovalo. A aj keby si nevyhrala, aspoň si si zahrala zaujímavý kus.
        3. Nepríjemné je, keď vznikne pocit negativity spontánne vo vlastnom vnútri. Tam je potrebné zistiť, že prečo vznikol. U mňa konkrétne keď si ubližujem tým, že robím čo nechcem, alebo naopak nerobím čo chcem a som na seba protivná. No a toto sa dá napraviť, lebo to záleží len na mne.
        Za seba môžem prehlásiť, že ma stojí viac energie a bolesti, keď negatívne pocity dusím v sebe, ako keď tomu dám voľný priechod. Skutočná pozitivita nebolí a ani nie je nebezpečná. Je práveže veselá a príjemná. A dôležitejší je sebaobraz vo vlastných očiach, ako v očiach niekoho druhého, lebo pred sebou sa nedá schovať.

        Páči sa mi

  4. tak mi teda vysvetlite preco v tejto dobe ked uz som si priznala ze som clovek ktory preziva v sebe negativne pocity, vnimam ich, pracujem s nimi, nepotlacujem ako kedysi, moje vybuchy hnevu su take , ze sa az sama seba zlaknem. ale vzpati si uvedomim, ze akokeby hned na to zabudnem a idem dalej. nedokazem v sebe potlacit vybuch hnevu ked ho citim. predtym som navonok posobila ako usmiata, kludna osobka/to som aj teraz/ ale astma a alergie boli na dennom poriadku. pol roka som bez liekov, bez problemov, ale to vybuchovanie ma dost desi.

    Páči sa mi

    • Pripomína mi to liečenie reiki. Máš nejaký problém, napríklad tiky, ale rokmi ovládania si už telo na ten problém zvyklo a ošetruje ho po svojom – svaly okolo nervu stuhnú na pancier a tým bránia, aby bol tik veľmi viditeľný. Potom ideš na reiki, blokáda sa odstráni a do tej oblasti znova začína prúdiť energia – a veľmi často sa v prvých dňoch dostavia bolesti horšie ako ten pôvodný stav! To preto, že energia čistí danú oblasť a všetko potláčané sa aktivuje, aby sa to mohlo vyplaviť. Musíš to cítiť a musíš sa chcieť toho zbaviť, aby to šlo preč – a to je tento stav. 🙂

      Neprestávaj pracovať na sebe. Ktosi kedysi povedal, že noc býva najtemnejšia pred svitaním. (Hoci už som to počula tak, že noc býva najtemnejšia tesne predtým, ako nastane totálne temno. 😛 )

      Páči sa mi

  5. @ Matrioshka, Sun – díky dievčence. Zatiaľ občas napíšem koment ak je to v mojom rozsahu, ale budem vedieť, že je tu aj tá ďalšia možnosť 🙂

    @ Diendae – “moje vybuchy hnevu su take , ze sa az sama seba zlaknem. ale vzpati si uvedomim, ze akokeby hned na to zabudnem a idem dalej” — dole v tomto článku https://eprakone.wordpress.com/2012/03/22/samanske-cesty-a-liecenie/ je 6 odrážok, z ktorých z každej do teba môže prúdiť energia, ktorá ti vplýva na momentálne správanie, výbuchy hnevu. To čo je tam napísané hovorí o mnohých ďalších veciach s ktorými máme spojenie, asi je potrebné preskúmať aj to …

    @ Matrioshka – “Sebaobraz v tom nevnimam, vtedy ked to odkladam, odkladam to ucelovo, s tym ze ne teraz si to nemozem dovolit, oslabi ma to a teraz potrebujem energiu…chapes? Tym padom mi to vychadza ze jednu z tychto moznosti budem musiet akceptovat. Problem je v tom ze ani jedna sa mi nepaci. Keby to malo drtit len sebaobraz je mi to fuk. Ale mna to boli v tele. Neviem akceptovat bolest. Proste boli, nechcem. Berie mi to silu, energiu, nechcem. Ale uvedomujem si ze s tymto nevybabrem.” — Silu a energiu ktorej sa to týka ti to už zobralo (o to by som sa nebál … 😉 ), je zaseknutá na tom mieste ktoré bolí. A berie stále ďalšiu vtedy, keď to “odložíš”. Odklad nie je úspora, je to niečo ako úrok, ktorý sa pripočítava k celkovému “záseku” (tlak rastie …). Všetci ale postupne zbierame odvahu sa zmeniť, dôležité je nevyčítať si, ak na niečo momentálne nemáme, nič sa nedeje, ono to príde … 🙂

    Páči sa mi

    • to je fakt presne prirovnanie s tym urokom. Vnimam to presne tak. Cim viac sa ale snazim tomu celit, so zamerom ziadne odklady, ziadne uroky, tym viac mi okolnosti (nevedoma cast mna) vytvaraju NUTNOST praveze odlozit, praveze pozicat. Akoby jedna situacia ktoru zvladnem okamzite privolala situaciu presne toho isteho typu, ale silnejsej intenzity, ktoru uz nezvladnem. Nevycitam si to, priznavam ze na toto proste nemam, ale toto priznanie mi nejak nic neulahcuje. Neviem jednoducho najst ten zdroj problemu. Pomaly uz aj pochybujem ze nejaky zdroj problemu existuje.

      Páči sa mi

  6. Rada sa vraciam k niektorým článkom a tento mi prišiel vhod. Keď tak nad tým uvažujem, tak neexistuje pozitívna alebo negatívna situácia. Nastane situácia a následne na ňu príde negatívna alebo pozitívna reakcia. Jedna alebo druhá je podmienená objektívnymi a subjektívnymi okolnosťami (náladou, zdravotným stavom, skúsenosťou, očakávaním, dĺžkou spánku, ale aj okamihom, kedy situácia vznikla a dokonca aj informovanosťou atď.). Niektoré faktory sú vovychované a na tých je možné pracovať a niektoré sú jednoducho naše a vychádzajú (a podľa mňa by mali vždy vychádzať) na povrch podvedome impulzívne (niekto to nazýva povaha). Podľa mňa tie vovychované podnecujú naše očakávania a preto je ich časť reakcie automatická, podľa vzorca. Ak sa zmení čo i len jeden faktor, zmení sa aj reakcia od výbušnej až po absolútny nezáujem. Potlačenie pocitov, ako je hnev, frustrácia, je už len konečná fáza. Ide o to, aby hnev a frustrácia, poprípade strach a obavy vôbec nevznikali a k tomu je potrebné preprogramovať tú časť nášho vedomia, ktorá bola ovplyvnená výchovou, skúsenosťami, strachmi iných, nezmyselnými pravidlami a “starými pravdami” a pod. Aj vypustenie hnevu je jeden z týchto faktorov. Je to len zmena jednej energie na inú, možno ešte ničivejšiu. Vtedy je najlepšie začať klásť otázky, meniť uhol informovanosti a poznania (aj sebapoznania).

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s