Dnešný článok je pozbieraných zopár citátov Miguela Ruiza z posledných pár dní. Upozorňujem, že ku koncu som “dointerpretovávala” tak, aby to bolo zrozumiteľné aj pre ľudí, ktorí s Ruizom nie sú ešte oboznámení.
Evanjelium Jána v Biblii veľmi jasne popisuje silu slova: “Na začiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a slovo je Boh.” (“In the beginning was the word, and the word was with God, and the word is God.”)
Skúste myslieť bez slov. 🙂 Akosi to nejde, však? Slová, ktoré sa ako deti učíme, popisujú istým spôsobom svet okolo nás. Tento popis sveta potom nasmerováva našu pozornosť na veci, o ktorých sme sa naučili hovoriť. Jazykoveda rozpoznáva dva druhy jazykov: “mužské” a “ženské”. K mužským patrí typicky angličtina či nemčina – jazyk s veľmi premakanou vetnou skladbou, rozlišovaním času a náväzností, s logickou štruktúrou viet a presným pomenovávaním predmetov, ale slabšou schopnosťou popisovať a rozlišovať rôzne emocionálne odtienky. Slovenčina a slovanské jazyky vo všeobecnosti napríklad patria zas k ženským jazykom: logika ide bokom, ale vzťahy vieme zachytiť v takej podrobnosti, že človeku z toho ide hlavu utrhnúť. Vieme povedať malý, drobný, drobučký, drobulilinký (pričom tieto slová nepopisujú veľkosť objektu, ale náš vzťah k nemu), ale vieme súčasne zo seba vysúkať superlogický konštrukt typu “počkám, kým neprídeš”. Aké tam “neprídeš”? Si tu a ja počkám tak dlho, až tu nebudeš? Mužské jazyky povedia “počkám, kým prídeš”. Nie si tu a ja počkám tak dlho, až tu budeš. Normálne si to ani neuvedomujeme, ale je to vec logiky. Nemčina napríklad zas veľmi presne odlišuje medzi “kam” a “kde”: “kam ideš”, ale “kde si”. Slovenčina sa síce neznížila k neotvaru “kam si” 😉 , ale “kde ideš” používame bežne…
Takže: to, aký slovník používame, nasmeruje našu pozornosť na istý spôsob vnímania. Budeme jasnejšie vidieť niektoré veci a iné nám budú unikať. Čiže “náš príbeh”, ten obraz sveta, aký si vytvoríme, bude závisieť od slov, aké budeme používať. Keď niečo začneme pomenovávať ako “dobré” a “zlé”, vnášame do nášho príbehu o svete polaritu, kde niečo je dobré a niečo iné preto musí byť zlé. Minule som čítala postrehy zo sveta psov a bolo tam napísané, že vlčiaci nepovažujú pudlíkov za sektu. 🙂
Priznám sa, neviem, ako myslia zvieratá. Možno tak, ako sa učia adepti alchýmie v taoizme – myslieť bruchom. Mantak Chia hovorí, že bunky, ktoré máme v črevách, majú vysokú podobnosť s mozgovými bunkami. Neviem si to overiť, takže predávam, ako som kúpila… V taoistickej alchýmii existujú cvičenia, v ktorých pozornosť z hlavy presúvate do brucha a držíte ju tam tak dlho, ako to len ide – a pritom registrujete, že síce ste neprestali vnímať, ale zastavili ste svoj vnútorný monológ!
Túto haluznú techniku sa mi podarilo vyskúšať len párkrát, pretože moja osobná energia nestačí na to, aby som v tom stave zostávala dlhodobo. Ale raz, keď som sa vadila s anjelmi a chcela som ich ísť špízovať, tak som ju použila. Môj problém totiž bol, že som sa vedela zneviditeľniť, ale nevedela som zabrániť, aby čítali moje myšlienky. Tak som uverila, že taoizmus bude fungovať, a zneviditeľnila som sa a prestala som myslieť. Vedeli, že som niekde pri nich, ale nedokázali ma odhaliť. Udržala som ten stav nejaké tri minúty (a energeticky som sa z toho potom spamätávala asi dva týždne).
Takže naše slová vytvárajú svet, ktorý vnímame. Naše slová dávajú tomu svetu isté kvality. Ak chceme zmeniť svet, ktorý vnímame, musíme zmeniť spôsob, akým si ten svet v svojej hlave komentujeme. 🙂
Dodatok zo 14.1.2012: Ako som tento článok naprogramovala na uverejnenie, prebehla pri jednom Wolfovom článku diskusia, v ktorej u mňa zarezonoval komentár Jany. Pomenovala jedno z Ruizových pravidiel (“dohôd”) ako “nehreš slovom”. Ruiz ho nazýva “buď bezchybný so svojím slovom”. Aký rozdiel v tom cítite? Je to vlastne rôzne pomenovanie toho istého, ale slovo “nehreš” znamená, že existuje svet, kde jedni sú “správni” (a nezhrešia) a iní sú “nesprávni” (a zhrešia). Upíname sa na negatívne formulovaný cieľ “nebyť ten zlý” (a teda v mojom svete musia existovať aj tí zlí). “Hrešenie” je totiž usídlené v oblasti úmyslu, nie v oblasti konkrétnej situácie. Aby sme “zhrešili”, musíme poznať alternatívy a vedome si z nich voliť tú menejcennú.
Keď použijeme “buď bezchybný”, v našom svete existujú situácie, kde sa robia chyby, a situácie, kde sa chyby nerobia. Náš cieľ je formulovaný pozitívne – nie “odlíš sa od tých ksichtov”, ale “správaj sa istým spôsobom”.
Slovo, ktoré použijeme, vytvára okolo nás svet, aký vnímame. Ak sa budeme snažiť “nehrešiť slovom”, budeme vnímať, ako iní ním “hrešia”. Náš svet sa rozdelí na dokonalých a nedokonalých, dobrých a zlých – a budeme ho vysoko pravdepodobne vnímať ako nespravodlivé, nevyvážené miesto, pretože niektorí v ňom postupujú nesprávne. Ale ako nám to pomôže? Akurát dokážeme ľudí pomenovávať – a práve sme otvorili do nášho príbehu dvere pre nerovnosť.
Ak sa zameriame byť “bezchybní so svojím slovom”, vnímame, kde my a ostatní chybujeme – a učíme sa. 🙂 (A navyše sa učíme brať príkoria ako situácie a nie ako charakterovú vadu toho druhého.)
Ďakujem za to slovné spojenie “nehreš slovom” – umožnilo mi to dostať do môjho vlastného vnímania sily slova ešte viac svetla. 🙂
Nezávisle od jazyka, ktorým hovoríme, sa naše úmysly prejavujú a zhmotňujú cez slová. Cez slová prejavujeme všetko – našu vôľu, náš úmysel, našu lásku a našu vieru, čo je v podstate jedna a tá istá vec.
Všetko, čo sme, naším ľudským chlievikovacím mozočkom rozdrobujeme na časti, ktoré sa dajú ľahko onálepkovať, teda označiť slovami. Ale v podstate existuje jedno jediné – náš sebaobraz. Od neho závisí všetko naše vnímanie: či je svet priateľský alebo nepriateľský, či sme v ňom obeť alebo bojovník, či potrebujeme iných na to, aby sme poznali svoju skutočnú hodnotu… Vôľa, úmysel, láska, nenávisť, strach – to všetko sme len my vo vzťahu k svetu naokolo a jeho jednotlivým prvkom.
Ale vzťah so svetom naokolo môžeme mať len vtedy, keď existuje nejaké “my” a nejaký “svet naokolo”. A pretože to “my” bude vždy menšie a to “svet naokolo” väčšie, kým to tak budeme vnímať, budeme si stále prichodiť ako slabší, znevýhodnení, “obete”. Ale…
To, čo vieme a v čo veríme, sú len programy; sú to len slová, názory a predstavy, ktoré sme sa naučili od iných a z našich vlastných zážitkov.
Ako to, že “z našich vlastných zážitkov”? Pretože naše zážitky sú len interpretácia situácií, do ktorých sme sa dostali. A ak nás výchova naučila v svete vidieť len istú jeho časť (podľa nášho slovníka, ktorý sme pochytili od iných ľudí v našom okolí), budú aj naše interpretácie týmto videním skreslené. Budeme sa cítiť sami voči obrovskému zvyšku sveta a miesto toho, aby sme skúmali vnútornú logiku vecí, v našich zážitkoch sa sústreďujeme na vzťah, ktorý tým svet k nám vytvára. (Ako keby svet vytváral nejaký vzťah. 😕 Vzťah vytvárame my sami – tým, že dávame situáciu a jej vývoj do vzťahu s naším sebaobrazom.)
Ľudia sú mocní tvorcovia. Keď sa rodíme, rodíme sa s plnou dôverou Vesmíru v nás a všetko, čo tvoríme, sa zakladá na viere/dôvere. Schopnosť veriť/dôverovať je naša skutočná osobná sila – ale čo sa stalo s touto schopnosťou?
Viera/dôvera človeka je taká silná, že ak si poviete “týmto sa nikdy nemôžem stať”, buď vôľa tvoja, nikdy sa tým nestanete. Ak veríte, že “nikdy to nedokážem”, tak buď vôľa tvoja, nedokážete to.
Sila nášho slova sa skrýva za každou dohodou, ktorú robíme. Ak chceme existujúcu dohodu zrušiť, potrebujem aspoň také množstvo osobnej sily ako keď sme ju uzatvorili. Aby sme si túto silu našetrili, potrebujeme zmeniť naše zvyklosti, zmeniť naše dohody a nereagovať viac tými starými emóciami. Je len na nás, či si dovolíme všetku našu energiu vrážať do emócií. Nemusíme byť obeťou našich emócií!
Emócie, ktoré sa zakladajú na strachu, nás vyšťavujú; emócie založené na láske nám dodávajú energiu. Ak chceme žiť v radosti a s pocitom naplnenia, potrebujeme v sebe nájsť odvahu na zrušenie starých dohôd zakladajúcich sa na strachu.
Prvá dohoda znie “buď bezchybný so svojím slovom”. Prečo zrovna so slovom? Pretože slovo je ten nástroj, pomocou ktorého všetko tvoríme. Nie je to len zvuk alebo napísaný symbol. Je to moc; nástroj, ktorý nám umožňuje vyjadriť sa a komunikovať, myslieť a preto aj tvoriť udalosti nášho života. Ale táto naša schopnosť tvoriť je oslabená tým virvarom názorov a postojov v našej mysli, ktorý zapríčinili dohody, čo sme uzavreli o tom, ako budeme interpretovať seba a svet okolo nás.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor