Moja posledná lekcia so strachom zjavne ešte neskončila. Čokoľvek vezmem do ruky, otvorím to na stránke o strachu. A navyše sa zdá, že to zarezonovalo aj s vami, takže pokračujeme 😛 … Tentokrát z knižky Ricka Hansona Just One Thing, celkom presne s kapitolou 29: Riskuj obávaný zážitok (Risk the dreaded experience).

Keď sa nám v detstve niečo stalo (alebo keď sa stalo niekomu inému a my sme boli toho svedkom), utvorili sme si očakávania na to, čo asi budeme pociťovať v podobných situáciách v budúcnosti. Na základe týchto očakávaní si vytvoríme reakcie: urob toto, ak chceš pôžitok, urob hento, ak sa chceš vyhnúť bolesti. A neskoršie zážitky na to nabaľujú podobné predpoklady.

A tak v nás mnohokrát za deň v zlomku sekundy a často celkom nevedome zbieha nasledovný program:

1. V mysli sa vynorí potreba a hľadá vyjadrenie.
2. To aktivuje s ňou spojené očakávanie emocionálnej bolesti (od miernej až po extrémnu) v prípade, že pocit či túžba vyplávu na povrch; táto bolesť je náš “obávaný zážitok”.
3. Toto očakávanie spustí brzdu pre pôvodný pocit, aby sme sa vyhli obávanému zážitku.

Napríklad sa nám niekto páči ako potenciálny partner (1), ale naše skúsenosti z detstva nám hovoria, že prejaviť nežné city značí riskovať odmietnutie (2) a tak sa stiahneme a nekonáme (3).

Tento program sa volá “samoinhibícia” ( 😛 no dobre, nemohla som sa ovládnuť 😀 ), teda samonastolené obmedzovanie: (1) nastupujúce sebavyjadrenie, (2) s ním spojené očakávanie a (3) brzdiaca reakcia.

Niekedy je táto reakcia aj celkom rozumná. Napríklad máme chuť poslať šéfa do kelu (1), ale mohlo by to mať veľmi nepríjemné dôsledky (2) a tak sme radšej ticho (3).

Problém je, že u väčšiny ľudí sú ich očakávania bolesti často neopodstatnené. Tendencia nášho mozgu vidieť veci skôr negatívne nás vedie k tomu, že preceňujeme tak pravdepodobnosť, že vec sa vyvinie nepriaznivo, ako aj mieru bolesti, ktorá by nás postihla, ak by sa naozaj prihodilo niečo zlé. Navyše tie naše očakávania vznikli v časoch detstva a tak sú pravdepodobne príliš čierno-biele, rigídne a silne zjednodušené (aj keď dnes už sme si nad nimi vybudovali abstraktnejšiu nadstavbu) a odrážajú dobu, kedy sme boli závislí, nemali sme potrebnú osobnú silu a tak sme sa nevedeli vysporiadať ani so zlou situáciou, ani s bolesťou z nej vyplývajúcou.

Na základe týchto očakávaní sa u nás vyvinuli reakcie, ktoré sú kŕčovité a násilné; vnútorne otupieme a držíme sa v bezpečnej vzdialenosti od všetkého, čo vyzerá ako možný zdroj utrpenia. Žijeme voľne podľa hesla “lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche”.

Aká je alternatíva?

Riskovať obávaný zážitok a zožať odmenu, ktorú v ňom môžeme dosiahnuť: Ak máme pocit, že šéf si veľmi neváži našu prácu (1), ale nám pripomína nášho kritického otca a my sa desíme pocitu zosmiešnenia, ohrdnutia a zneváženia, ak by sme požiadali o zaujímavý nový projekt (2), tak si vyhliadnime projekt, ktorý by pravdepodobne podporil, a pripomínajme si istú dobu zážitky, kedy nás iní ocenili a považovali sa prínos – to ako zdroj sebahodnoty pre prípad, že by nás odmietol. A keď takto prídeme za ním a požiadame o tento projekt (3), bude to s presvedčivosťou a zápalom, ktoré zvyšujú našu šancu dostať ho.

Ako to dosiahneme?

Začnime pozorovať, ako v našej mysli zbieha tento program: (1) sebavyjadrenie -> (2) očakávanie bolesti -> (3) zabrzdenie. Toto je ten najdôležitejší krok.  Program odhalíme najčastejšie vtedy, keď sa na situáciu pozrieme spätne, keď si rozoberieme našu reakciu na ňu (“zabrzdenie”) a uvedomíme si, že účelom našej reakcie bolo zabrzdiť naše sebavyjadrenie. V konečnom dôsledku je veľa našich reakcií len stratégia na to, aby sme sa vyhli obávanému zážitku.

V ďalšom kroku začneme spochybňovať naše očakávania. Sú skutočne reálne? Postavme sa do úlohy nášho vlastného múdreho, rozhľadeného kouča a hovorme si, ako pri použití premyslených metód aj danú situáciu dokážeme pomerne úspešne uhrať: Iní ľudia to už tiež zažili a zvládli to; mohlo by to preto vyjsť aj tebe. Máš schopnosti, ktoré by to zvládli. Možno to neuhráš najelegantnejšie a možno sa v tej situácii nebudeš cítiť najsupernejšie, ale preskáčeš ju a potom si vydýchneš. Verím v teba. Viem, že to zvládneš.

Potom vylezieme zo svojej zóny komfortu (=”pohodičky” 😉 ) tým, že začneme podstupovať kalkulované riziká. Začneme malými situáciami, kde je šanca, že sebavyjadrenie dopadne zle, pomerne malá, a keby aj dopadlo, tak nám to bude len mierne nepríjemné. Postupne potom ideme na riskantnejšie a riskantnejšie situácie. Ako cez ne prechádzame, rastie v nás pocit pokoja a slobody, pretože sa z nášho systému vytrácajú po jednom samonastolené obmedzenia a zvyšuje sa tým naša osobná sila. Ak nám aj niekedy sebavyjadrenie prinesie bolestivé dopady, sledujme, že ich zvládame a že po čase bolesť celkom ustúpi – a premeňme tieto zážitky na lekcie (napr. že nie je rozumné istému typu ľudí sa zdôverovať).

A v poslednom kroku zakaždým, keď riskujeme naším sebavyjadrením obávaný zážitok a nepríde k nemu, uvedomme si to. Urobme si návyk z toho, že budeme vedome registrovať všetky tie prípady, kedy sa naše pesimistické očakávania nenaplnili alebo keď sa dostavili nepríjemné dopady a nakoniec neboli až také nepríjemné… Vychutnajme si uspokojenie zo sebavyjadrenia a pocit vlastnej schopnosti, hrdosti a sebahodnoty, že sa nám darí.