OK, je to jasné – Univerzum sa “stará”. Asi pred mesiacom som “dostala” veľmi ubezpečujúcu pesničku a takmer denne prichádza nejaké nové ubezpečenie v tomto smere. Ale asi pred dvoma dňami som začala špekulovať, že tá moja “ubezpečujúca” pesnička možno nebola ani natoľko ubezpečenie, ako varovanie, čo nastane: totálny rozvrat môjho sebavedomia. Veci, ktoré vyzerali ako “pevné” a o ktoré som oprela svoje rozhodovanie, sa odrazu zložili ako domček z kariet. Nebol to môj zlý odhad – boli to vonkajšie okolnosti… fakty. Tie ma odrazu nechali stáť s mesačnými záväzkami štyrikrát vyššími ako moje mesačné príjmy a s neistotou, či si udržím zamestnanie aj do budúceho roku. Natiahla som ruku nahor – a nikto ju nepodržal…
A tak som sa znovu stretla so starým známym, ktorého som už považovala za “drahého zosnulého” – so strachom.
Len čo sa vynoril strach, začala som ho riešiť. Nevedela som veľmi dobre, ako – na svoje vnútorné strachy poštvem vnútorný monológ, ale čo urobím s “vonkajším” strachom, kde je ohrozenie reálne a nedokážem ho preinterpretovať? Bála som sa, že ak pripustím strach, dostaví sa strach do môjho príbehu. Proste som sa bála báť sa. 😛
A vtedy do môjho poštového chlievika začali prilietať maily a články s touto tematikou a upozornili ma, že som zabudla na svojho najsilnejšieho spojenca – na svoj vnútorný monológ. 🙂 Self-talk, “samomluva”.
Vyberám z jedného z takýchto mailov. Tento bol od Bradleyho Thompsona; je to reklama na nejaký jeho produkt, pri ktorej som si spomenula, že mám autohypnózu na strach od Stevea Jonesa a x ďalších nahrávok, ktoré viem použiť, keby zlyhala Jej Zaťatosť, moja vôľa… 🙂 No ale späť k Bradleymu Thompsonovi:
Absolvoval som takmer všetky svojpomocné techniky, ktoré existujú. A pritom som odjakživa vedel, že existuje jedna metóda, ktorá ich totálne prevyšuje. Je tak dokonale v strede každého sebarozvoja, že si ju ľudia buď nevšimnú, alebo ju považujú za slabú či bezvýznamnú. Je príliš základná, než aby sme sa ňou zaoberali.
Ak však zmeníme presne túto časť nášho života, otvárame sa doslova neobmedzenému šťastiu a hojnosti.
Takže čo je tento utajený kľúč?
Je to celkom jednoduché – je to náš vnútorný monológ.
Je to tá páska, ktorú si náš mozog znova a znova prehráva a cez ktorú predurčuje, ako budeme reagovať – čím predurčuje našu budúcnosť.
Heh? 😯
Mozog je fascinujúci orgán. Pozostáva zo 100 biliónov neurónov, prenáša informácie rýchlosťou 268 míľ za hodinu a má dve rozdielne polovičky, z ktorých každá má na starosti iné úlohy a inú polovičku tela.
Hej, je to fascinujúci orgán, ale ako “mašina” je v podstate naozaj jednoduchý.
V podstate len nahráva a prehráva.
Nahráme doňho informáciu. Mozog ju prehrá. Nahráme inú informáciu. Mozog ju prehrá. 🙂 Také jednoduché to je.
A ako počítač ho možno skutočne ľahko programovať.
Odo dňa, kedy sme sa narodili, sme dostávali tie najrozličnejšie formy “programovania” – informácie a príkazy, ktorých autorom sme boli buď my sami alebo svet okolo nás (cez naše zmysly).
Programovanie mozgu je známe ako náš vnútorný monológ.
Inými slovami, sú to programy a príkazy, ktoré mozog nahral a potom stále a znova prehráva. Tieto programy formovali náš život, no pritom nie sú vždy pozitívne.
Asi viete, o akom vnútornom monológu hovorím – o tom, ktorý nám opakuje, že nie sme dosť dobrí, že nedokážeme schudnúť, nie sme niečoho hodní, nezaslúžime si naozajstnú lásku, že nikdy nebudeme mať úspech, že sme príliš hlúpi, nemáme dostatok šťastia, nemáme potrebnú sebadôveru, nedosiahneme svoje najvytúženejšie ciele, nenájdeme šťastie… a tak ďalej. 😕
A najhoršie na tom je, že väčšina ľudí si vôbec neuvedomuje, že ich vnútorný monológ je negatívny!
Je to tým, že mozog nerozlišuje medzi “dobrými” a “zlými” príkazmi. Proste jednoducho akceptuje vnútorný monológ a používa ho na to, aby pre nás vytvoril patričný osud.
Niet o tom pochybnosti: všetko, čo dnes sme, je výsledkom nášho vnútorného monológu.
“To, čo sme dnes, je výsledkom všetkého, čo sme sami sebe hovorili v minulosti. Keď zmeníme to, čo sami sebe hovoríme, zmeníme svoj život.” — Karl Moore
(What you are today is the result of all of your self-talk from the past. When you change your self-talk, you change your life.)
Vnútorný monológ odlišuje víťazov od porazených. Ak sa chceme zaradiť k víťazom, potrebujeme zmeniť svoj vnútorný monológ – potrebujeme zmeniť všetky tie negativity, ktoré sami sebe denne podsúvame a ktoré si možno ani neuvedomujeme. Prirovnajme mozog znova k počítaču: doteraz bežal na neefektívnych programoch.
Iste, naše programy sú celkom funkčné! Iste sme našli nejaké to šťastie. Iste máme nejaký ten vzťah. A máme kde-tu úspechy. Ale náš mozog je stavaný tak, že by to mohlo byť oveľa lepšie. Naše programy sú ešte stále nevyladené a majú svoje chyby. Často padajú. Proste než sa dostaneme k normálnemu výsledku, stojí nás to priveľa energie. Takže čo urobíme?
Kúpime si upgrade. Vyššiu verziu programu. Aktualizujeme si vnútorný monológ zo stavu “no tak dobre” na úroveň “žúžo”. Tým, že si do hlavy začneme vkladať pozitívne programovanie cez to, čo sami sebe v hlave hovoríme. A robíme to znova a znova, kým sa nové programovanie v mozgu neukotví.
Máme šťastie – mozog je úžasne účinný pri nahrávaní príkazov a úžasne pružne ich dokáže aj prepisovať. 🙂 A navyše sa tvrdo drží zákona opakovania: čím častejšie sa niečo robí, tým hlbšie sa to zakoreňuje.
Je to, ako keď chodíme po lese. Urobíme si obľúbenú trasu. Prvé dni ju ešte hľadáme a musíme sledovať, po pár dňoch začne byť na nej udupaná tráva a po istom čase je z nej pohodlná, vychodená cestička.
S mozgom je to to isté; čím viac si niečo opakujeme, tým väčšou súčasťou nás sa to stáva.
Vnútorný monológ je tak približne najúčinnejší nástroj sebarozvoja. Tým, že ho zmeníme, upgradujeme náš softvér. Potrebujeme na to tak dva týždne skutočne intenzívneho opakovania – nie viac.
***
Ako som si spracovávala tento text, uvedomila som si jedno – to, čo sa vo mne ozývalo, nebol naozajstný strach; bola to panika. Strach zo strachu je panika, nič viac a nič menej. Mať zlý pocit z nevhodnej situácie je jedna vec. Báť sa, že by mohla nevhodná situácia nastať a čo potom urobíte, je celkom iná vec. Bezmozgová. Možno nenastane.
Až to príde, pobijem sa s tým. A keď budem svoju ruku vytŕčať do nebies dostatočne dlho, už si ju len niekto všimne a podrží ju. 🙂
Ale paniku z toho, že by som sa mohla báť… ďakujem, neprosím; na to som už “veľká”. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre iskra Zrušiť odpoveď