Zaujal ma tento príbeh:

 

 

Tento príbeh sa mi veľmi ráta popravde. Nie je to preto, že moja lenivá nátura odmieta meditovať v polohe lotosového kvetu a ešte si aj nahovárať, že je to pre mňa extra špeciálne pohodlné 🙂 , ale je to práve preto, že v tom príbehu vidím ohromný pravdu. Akú? Stačí iba žiť. Iba byť. A vnímať to vedomo. Všetko a všetkých.

 

Keď toto píšem spomenula som si na jeden humorný zážitok z dnešného dňa. Rada sa oň s vami podelím. V meste Pezinok sú tento víkend slávnosti Vinobrania. V tomto meste to má ozaj slušnú, naozaj slušnú tradíciu. A ja? Milujem burčiak, milujem vínko, milujem vravu ľudí na trhoviskách, kolotoče. Energia, ktorá sa z takýchto miest šíri je neuveriteľná. No ale to som nechcela. 🙂 Keďže si všímam hlavne detaily ( pretože tie podľa mňa doťahujú celok. Bez detailov by bolo všetko v chaose 🙂 že nie? Ale áno, stačí sa pozrieť na špirálu DNA. Jeden chromozóm je povedzme uložený inak a z človeka je zrazu trebárs jašterica. Malý, malilinký, nepodstatný detail 🙂 ) všimla som si jednych indiánskych mládencov, ktorý hrali na tie ich typické nástroje svoje skladby. Pristavila som sa o búdku z burčiakom a sledovala ich krásny, naozaj krásny výstup. Pierka, oblečky, ich typické nástroje. Prosto krása. Na zemi mali rozložené kožušiny zvierat medzi nimi aj kožušinku líštičky 🙂 A v tom ma zaujala krása bytia v celej svojej kráse. Popred týchto indiánov sa prešiel pán zo psom. Poľovníckym psom. Čo myslíte? Na čo skočil ten pes? No áno, na tie kožušiny líšky. Bolo mu jedno, že niekto krásne spieva, že je tam pre neho hluk a množstvo pachov, ktoré mu isto dráždili jeho chuťové poháriky. Jeho podstata sa prejavila v momente, jeho posolstvo bytia sa prejavilo v momente, keď sa s chuťou zahryzol do kožušiny tej líšky. 🙂 🙂 🙂

 

Krásna ukážka života. Krásna ukážka toho, že aby sme boli nepotrebujeme sedieť v polohe lotosového kvetu. Nepotrebujeme odriekať modlitby od rána do večera. Nepotrebujeme žiadne cvičenia, pokiaľ to robíme účelovo a nie pre radosť. Pre radosť z bytia. Tým, že budeme sedieť, skákať, lámať si telo vo všakovakých polohách sa osvietenými nestaneme. Osvietenými sa staneme v momente, keď pochopíme Život a Lásku. Potom nebude žiadny problém cvičiť sa v zazene. Potom nebude problém si len tak sadnúť pod strom ako Buddha a vnímať, prijímať, prúdiť Lásku cez seba. Takže? Snáď ešte malilinká Hamletovská dilema na záver.

 

“Byť? Či nebyť” – “Sedieť? Či nesedieť?” ” Môj skromný názor je. Že ak chceme oceniť sedenie, je nutné najprv zistiť o čom je chodenie. Aby sme mohli Byť. Je potrebné najprv Ne- byť. Je potrebné zbaviť sa všetkého čo nás púta a viaže. Je potrebné stratiť všetko čo sme sa naučili. Je potrebné zabudnúť na minulosť a minulé skúsenosti. ( hovorím o skúsenostiach života, nie o vzdelaní. Vzdelanie chápem ako cestu rozvoja. Pochopenia. ) Teda? Aby sme mohli Byť, je potrebné stratiť sa v sebe. Takých aký sme. Pretože, naozaj tým, že budeme leštiť kachličky, nech to robíme dni a noci, raz dôjdeme k poznaniu, že z tej kachličky sa zrkadlo nikdy nestane. Nech sa snažíme akokoľvek. Bude to stále len kachlička. Síce extrémne čistá a vyleštená, ale stále to bude len kachlička. To isté platí aj u nás. Stále sme len ľudia. Síce extrémne skúsený a rozhľadený, ale stále len ľudia. A ako ľudia máme jediné právo a povinnosť zároveň. Iba milovať, ľúbiť tak ako to vieme len my. Ale tak ako sa nedá z kachličky spraviť zrkadlo, tak sa nedá milovať iného, ak nemilujeme sami seba. Ako človek sme sa narodili a ako človek zomrieme. Nech sme spáchali v tomto živote, či v inom čokoľvek. Nech sme v minnulom živote boli trebárs Kleopatrou či hovniválom 🙂 ( pardón, skrabeusom, znie to honosnejšie 🙂 ) Toto poznanie je pre nás nepodstatné. Pretože tento život, život človeka na zemi je jediný ktorý máme. Je to prosto definitívum, ktoré je dané a to už od momentu kedy sme boli počatí. Tak prečo sa trápiť tým čím či kým sme boli v minulosti? Tá je mŕtva. Jediné čo nám môže minulosť priniesť je pochopenie. No je v skutočnosti nemenná a statická. Teda? Mŕtva. Rovnako ako aj budúcnosť. Už len to, že si hovoríme, zajtra mu-jej poviem, ako si ju cením. Žiadne zajtra nenastane. A to je fakt. Zajtra je ozaj slovo ktoré naozaj nikdy nenastatne. Pretože aj keď si myslíme, že áno, opak je pravdou. Pretože v prítomnom okamžiku je vždy nejaké zajtra. V prítomnom okamžiku je vždy nejaké včera. No presne tak ako sa nedá už nič robiť z tým čo bolo včera, rovnako sa nedá robiť s tým čo bude zajtra. Preto? Aby sme mohli byť. Je potrebné iba ne-byť. A to práve v tom tele, v tej hlave ktoré práve máme. Veď máme tak ohromnú silu. Silu ako človek. Milovať.  Tak hor sa do milovania. Ale aby sme mohli skutočne milovať. Je nutné najprv milovať sám seba. Pretože ak sa nemilujeme, neuvidíme lásku ani navôkol. Rovnako ako nikdy nebude zo psa slanina, či z kachličky zrkadlo. 🙂