Tu je výťah z rozhovoru s Wayneom W. Dyerom. Moderátor si robil prieskum medzi poslucháčmi, čo je ich najväčší problém, a nejakých 60% uviedlo, že to, že sami sebe kladú polienka do cesty. Takže otázka na Waynea Dyera – ako zabrániť tomu, aby ľudia sabotovali seba samých?
Dyera najprv potešil obraz “zdržiavať sám seba”, prichodil mu taký… jogínsky, s chrbtom prehnutým dozadu. Hovorí, že to je pre človeka neprirodzené. Tak ako “chytiť býka za rohy” je parádna blbosť – to sa nerobí, pokiaľ zrovna nepáchate samovraždu 😉 . A tak isto zadržiavať seba (po anglicky “držať sa vzadu”) je nezmysel, pokiaľ “vzadu” nie je presne to miesto, kde chcete byť… a sme pri presvedčeniach a zvykoch. Čo je presvedčenie? Je to myšlienka, ktorú sme mysleli znova a znova a znova a znova. A čo je zvyk? Je to správanie, ktoré sme opakovali znova a znova a znova a znova.
“Nenájdeme pohyb a postup vpred tým, že sa budeme držať toho, čím sme boli.” — Wayne W. Dyer
Jeden z dôležitých vhľadov, ktoré potrebujeme pochopiť, je, že nenájdeme svetlo tým, že analyzujeme tmu. A takisto nenájdeme pohyb a postup vpred tým, že sa budeme držať toho, čím sme boli. Dyer tomu hovorí “vzdať sa osobnej histórie” a toto poznáme už aj od toltékov. Na ilustráciu si vzal príklad od Castanedu. Idete na motorovom člne po rieke alebo oceáne. Stojíte vzadu a pozeráte sa na brázdu, ktorú za sebou zanecháva vo vode. Pýtate sa: Čo ženie čln vpred? Je to sila jeho motora. Je to to jediné, čo ním hýbe. A teraz si položíte tú najdôležitejšiu otázku v tomto príbehu: Je možné, aby brázda poháňala čln? Aby to, čo zostalo za nami, hnalo čln vpred? Odpoveď je zrejmá – nie je to možné.
“Ak nemáš príbeh, nepotrebuješ ho napĺňať konaním.” — Carlos Castaneda
A to je presne taký prípad ako so zadržiavaním samého seba. Je to ilúzia, ktorá sa nás snaží presvedčiť, že to, čo sme doteraz zanechali za sebou, nám bráni pohnúť sa ďalej – rovnako nelogická ako tvrdenie, že čln vpred ženie brázda. Stopa, ktorá za nami zostáva, je len to a nič iné – proste stopa, ktorá zostáva za nami. Za nami. Toho sa nechceme predsa držať. Ak sa musíme niečoho držať, tak energie potrebnej na to, aby sme sa nedefinovali svojou osobnou históriou. Ako Castaneda často hovoril: “Ak nemáš príbeh, nepotrebuješ ho napĺňať konaním.”
Takže sa treba zbaviť nášho puta s naším príbehom, kašlať na históriu, využiť energiu okamihu a bláznivo sa zamilovať do toho, čo neexistuje a začať sa k sebe správať tak, ako by sme už boli to, čím sa chceme stať.
🙂 Takže som čakala šesť rokov, aby mi niekto povedal, že moji ochotní kritici sa predsa len mýlia a ja nakoniec nie som cvok, ale som to vzala za správny koniec. Ľudkovia, taký sebauveličený smajl ani neexistuje, ktorý by vyjadril môj momentálny pocit… 😀
Celý rozhovor v angličtine:
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor