Mandaly

Dnes som si uvedomila, ako dávno som tu nebola, isto aspoň týždeň. Ani neviem, kam sa tie dni podeli, ale … Tiež som aj málo pisala v poslednom obdobi. Veľa som upratovala, triedila a vyhadzovala nepotrebné veci v byte. Začala som pravidelne cvičiť a chodiť peši. Začínam postupne komunikovať s ľuďmi ale hlavne – odkedy som sa začala učiť maľovať mandaly, menej píšem a viac premýšľam. Po prečítaní posledných príspevkov tu mám pocit, že sa zase raz prejavuje energia skupiny a všetci, ktorí sme sa zúčastnili posledného stretnutia kreslíme, maľujeme. Možno je len môj predpoklad, možno nesprávny záver, ale k tomu všetkému mám aj pocit, že aspoň ja osobne získavam nový pocit novej, tichej vnútornej radosti.  Včera som písala tento článok a publikovala som ho u seba, ale rada by som sa podelila aj s čitateľmi Eprakone o moje prvé pokusy maľovania mandál a malú úvahu o ich maľovaní.

Pri maľovaní poslednej mandaly som si uvedomila, že sa dobrovoľne venujem činnosti náročnej na trpezlivosť a presnosť, z ktorých ani jedna medzi moje cnosti nepatrili a dnes si užívam momenty, keď sa plne sústredím len na čiary a farby. Tiež som zistila, že sa učím prestať konať, keď je dokonané a brať veci tak, ako sú. Skúsim vysvetliť, ako to myslím.Všetko začína nájdením stredu. Ten nenájdeme intuitívne, ale vymedzením hraníc. Hranicami nemusí byť nevyhnutne okraj papiera, môžeme si ich aj posunúť. Napadlo mi – ako je to s hľadaním svojho stredu? Nestálo by za to pozrieť sa najprv kde sú hranice?

Cez stred vedú čiary. Štyri, osem, ba i viac, komu sa koľko páči ciest. Zistila som, že čím viac pomocných čiar nakreslím, tým väčší následný zmätok vytvorím. Menej je viac. Napadlo mi – ako je to s pomocnými čiarami života? Koľko ich skutočne potrebujeme?

Na scénu nastupuje kružidlo. Pevne zabodnuté do stredu, kreslím sieť pomocných kruhov. Nahusto alebo v primeraných rozostupoch. Pripomínajú mi sociálne zóny komfortu. Zóny priestoru verejného, spoločenského, osobného, intímneho a uzavretého intímneho priestoru. Napadlo mi – ako veľmi natlačené zóny ešte prispievajú k harmónii? A nesplývajú niektoré?

Kružidlo neodkladám, naopak, pokračujem vo vytváraní menších kruhov. Kdekoľvek, kde sa pretína pomocná čiara a pomocný kruh, je možné narysovať nové menšie kružnice. Pripomínajú mi množiny z matematiky pre žiačikov základných škôl. Narysujem malé kružnice po celom obvode, nevynechajúc žiadny styčný bod. Inokedy, pravda, niektoré styčné body vynechám. Všetko záleží na momentálnej nálade. Napadlo mi – pomocné čiary života sa pretínajú so spoločenskými zónami komfortu a na ich styčných bodoch vyrastá množina priateľov. Majú všetci správne miesto?

Výsledkom snaženia je papier plný čiar a kruhov. Obrazec má v sebe zvláštnu pravidelnosť a zmätok zároveň. Vtedy na chvíľu poodstúpim, a nechám rozpracované dielko dozrieť. Po chvíli naň pozriem s prižmúrenými očami a vidím. Slučky, linky, krivky, náznak kvetu…budúca mapa budúcej mandaly sa vynorí a ja nedočkavo, ale opatrne, začínam kopírovať zvolenú cestu tenkým čierným zvýrazňovačom. Je toľko možností! Ale harmónia si vyberá len tie, ktoré sú pre ňu v daný okamih najpríjemnejšie, ktoré s ňou najviac rezonujú.

Zistila som, že obťahovať už nakreslené čiary je podobné dôvere, s ktorou kopírujeme zvolenú cestu. Nie je potrebné premýšľať kadiaľ, ale ako. Nechať sa viesť ale byť si plne vedomý kadiaľ ideme. A rozhodnúť sa, kedy prestať. Inak by sme obkreslili všetky čiary, aj tie, ktoré pre danú chvíľu nie sú potrebné. Napadá mi – potrebujeme v živote prejsť každú cestu v plnej dĺžke? Môžme sa rozhodnúť, kedy má náš život pre nás v danú chvíľu dokonalú podobu?

Keď je obraz vytiahnutý, prichádza moment malého, ale dôkladného zničenia. Je potrebné gumou nemilosrdne vygumovať všetko, čo naň nepatrí, všetko, čo je naviac. Nie preto, že by tie čiary naviac boli zlé, ale nepatria k danému obrazu. Napadá mi – ako dobre gumujeme vo svojich životoch? Je tam len to, čo potrebujeme? To, čo vytvára celistvý obraz? Ako často si nechávame pomocné čiary len tak, pre prípad?

Na stole ostane čistý vygumovaný papier s obrázkom. Je čiernobiely a má svoje čaro. Ale k dokonalosti mu chýba pestrosť. Niekedy sa rozhodnem, že chcem namaľovať mandalu  v určitom farebnom tóne, ale tá si naraz pýta úplne iné ladenie. Tenučkým štetcom kladiem opatrne farbu do slučiek, lupienkov a šípov. A naraz zisťujem, že výber farby vôbec nezáleží na mne, ale na tom, ako sa farby k sebe momentálne pýtajú. Niektoré plochy sa stanú náhle príliš veľkými alebo príliš malými na tú úžasnú tmavú či svetlú farbu. Niekdy namiesto ladného prechodu z tónu do tónu pocítim túžbu po kontraste. A tak ich ku sebe naukladám tak, ako chcú. Napadá mi – je dobré meniť svoje plány? Dá sa docieliť pocit vnútornej harmónie, aj keď vpustíme do situácie iný, neplánovaný postoj či emóciu?

Mandala je takmer hotová. Niekoľko hodín utieklo ani neviem ako a nastáva okamih, keď ešte raz tým istým zvýrazňovačom ako predtým, potvrdím pôvodné línie. Ešte stále neviem, ako sa mi bude mandala páčiť, ešte stále nemám dostatočný odstup. Pekne som sa zahrala, aký však bude konečný výsledok? Neskôr, spravidla druhý deň ráno na mandalu pozriem a uvedomujem si, že je super. Je super, pretože mi poskytla priestor na hranie, na premýšľanie; je super, pretože je práve taká aká je. Mandala je síce výsledkom môjho snaženia o presnosť a harmóniu, o prekonanie samej seba, ale ako sa rodí je forma, na to som ešte stále neprišla.

This slideshow requires JavaScript.

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s