Takže začíname náš nový stalkovací projekt “vrabčiak” 😉 – Pravidlá “byť človekom“. Dnes začínam prvým pravidlom. Volá sa “Dostaneš telo” a podtitulok hovorí: Môžeš ho milovať alebo nenávidieť, ale kým si na Zemi, budeš s ním musieť vydržať. 🙂
Je to o tom, že pri narodení do tohto života dostávame každý jeden z nás telo. Toto telo je niečo ako “schránka” pre naše nádeje a očakávania, sny a obavy, myšlienky a presvedčenia. Obsahuje všetko, čo z nás robí nás – jedinečnú ľudskú bytosť. A hoci celý život strávime spolu, vždy zostaneme dve samostatné entity – my a naše telo.
Zmyslom nášho tela je robiť nám nárazník voči svetu “tam vonku”, umožniť nám žiť v hmote a činiť s hmotou. Navyše pre nás slúži aj ako učiteľ – umožní nám naučiť sa niektoré úžasné lekcie života, bude nám po celú dobu našej pozemskej existencie radiť, viesť nás, usmerňovať a sprevádzať nás v našej osobnej evolúcii.
Naše telo dostávame pri narodení a “zbavíme sa ho” až smrťou. Nemožno ho vymeniť alebo nahradiť iným, ak sme nespokojní alebo ak sa nám nepozdáva. Preto sa potrebujeme naučiť premeniť ho z obyčajného “chodiaceho kontajnera” na celoživotného partnera a spojenca – keďže ho máme na krku po celý zvyšok života 🙂 , náš vzťah s ním je základným vzťahom, ktorý musíme ošetriť a vyvážiť.
Súčasne sa touto kapitolou dostávame trochu bližšie k životu v “tu a teraz“, bez robenia si predstáv (Ruiz 🙂 ) a očakávaní (Castaneda 🙂 ) a nástojenia na tom, aby nám ich svet napĺňal. Podľa toltékov sa tým dostaneme na krôčik bližšie k zrušeniu sebadôležitosti, pretože ak sa naučíme akceptovať naše telo ako energetický fakt, učíme sa tým rozlišovať medzi energetickými faktmi (ktoré musím brať ako to, čo sú) a našimi interpretáciami (ktoré vieme meniť a prispôsobovať). “Mám telo” je energetický fakt 🙂 ; “mám škaredé telo” je interpretácia.
Rôzni ľudia majú k svojmu telu rôzny vzťah. Pre niektorých je to na zákazku naprojektovaný dom, v ktorom prebýva ich duch i duša, pre iných je to neprispôsobený, vadný alebo nevhodný príbytok, ktorý vôbec neodráža ich skutočnú podstatu. Niektorí sú so svojím telíčkom nesmierne spokojní, iní na ňom večne nachádzajú niečo “zlé” – príliš tenké, príliš tlsté, neatraktívne, príliš tvarované, nepohyblivé, nevládze… a niektorí majú problém, pretože sú duša v “cudzom tele” – cítia sa ako iné pohlavie, než im hovorí pohľad do zrkadla.
A viete čo: Je totálne fuk, či sme s ním hepi alebo nie – ono už iné nebude! Minule som pozerala video, kde Cherina dcéra Chastity sa necháva postupne zmeniť na muža. Ide to a Chaz (jeho nové meno) vyzerá šťastný. Takže niektoré úpravy sú možné, ale rozhodne chcú veľa odvahy – a niektoré úpravy proste možné nie sú. Čím skôr sa zžijeme s tým, čo máme na krku (alebo skôr naopak, pretože ten “krk” patrí tomu telu 🙂 ), tým kvalitnejší život budeme mať.
Výzva prvého pravidla je uzatvoriť mier a spojenectvo so svojím telom a nakmitať sa na jeho vlnovú dĺžku, aby sme dokázali prijímať a používať správy, ktoré nám posiela. Lekcie, ktoré nás pri tom čakajú, sa volajú akceptácia, sebahodnota, rešpekt a potešenie.
Akceptácia
Tí, ktorí už dnes majú svoje telo radi také, aké je, s jeho slabôstkami a silnými stránkami, tí už sa lekciu akceptácie naučili. Nebýva ich však veľa. 🙂 Väčšina z nás má voči telu jednu-dve výhradičky – keby sme len boli nižší či vyšší, blonďatejší či tmavovlasejší, vlasatejší alebo menej zarastení, tučnejší alebo chudší, náš život by bol okamžite o kúsok lepší… tak vtedy sa máme ešte vo veciach akceptácie hodne čo učiť.
Akceptácia značí, že prijímame to, čo nám život práve dáva, s pozitívnym vnútorným nastavením. Naše telo je veľmi schopný učiteľ v tomto ohľade: nech už sme hocikde (ak nie sme práve vylezení z tela), naše telo je tam s nami, ochotné zdieľať to, čo sa nám práve deje. 🙂
Pretože naše telo je to, čo z nás svet vníma, často sa definujeme cezeň, alebo nás iní podľa neho definujú. Pre mnohých ľudí je ich telo objektom sústavnej kritiky a barometrom, ktorým merajú svoju sebahodnotu. Postavia si pred seba nejaký nedosiahnuteľný štandard a potom sú nešťastní, že ho nedosahujú.
To, ako vnímame svoje telo, priamo ukazuje na to, nakoľko sme zvládli lekciu akceptácie.
Keď svoje telo prísne a trpko posudzujeme, obmedzujeme skúsenosti, ktoré môžeme zažiť. Miesto toho, aby sme si vychutnali deň na pláži, pokazíme si ho zlým pocitom z toho, ako vyzeráme v plavkách. Predstavte si, aké by to bolo, ísť po pláži a nemyslieť na to, ako vyzeráme… Predstavme si všetky tie situácie, ktoré sme odložili na neskôr, keď budeme vyzerať lepšie, dokonalejšie… Keby sme sa úplne akceptovali, vychutnali by sme si všetko v tu a teraz a už zajtra by sme behali po svete oveľa spokojnejší a šťastnejší, pretože sme si niečo dobré dnes užili!
Carter-Scottová rozpráva, ako bojovala kedysi so svojimi stehnami, ktoré neboli dostatočne štíhle. Nosila tie najdlhšie bermudy, ktoré zohnala, pretože jej stehná nevyzerali podľa jej predstavy.. Bojovala so stehnami, stehná sa priečili a just nechceli zoštíhlieť, nech robila, čo chcela. Proste sa nedokázali zniesť jedno s druhým.
Carter-Scottová sa to rozhodla ukončiť a milovať svoje stehná. To nešlo tak ľahko – ľahko je milovať tie časti zo seba, ktoré sú fajn a zodpovedajú našej predstave. A o tom všetkom to je – o predstave. Jednoduchšie ako zmeniť stehná by bolo zmeniť predstavu, nie? 🙂
Nebolo to také jednoduché. Natierala stehná vanilkovým mliekom a v duchu im hovorila, ako ich má rada. Spočiatku to bolo viac klamanie, ale potom si uvedomila, že síce nie sú krásne, ale sú pevné… a tu začala akceptácia. A jej stehná začali reagovať a začali sa formovať. Nie najprv predstava a potom akceptácia, ale naopak: najprv akceptácia a potom, keď sa telo a myseľ na seba nakmitajú, prichádza zhmotňovanie.
Táto prepojenosť medzi mysľou a telom je veľmi dôležitá. Ak je narušená, ak jedno nie je v súlade s druhým, prichádzajú emocionálne problémy a zdravotné ťažkosti. Ak telu upierame plnú akceptáciu, môžeme ochorieť; ak mu dáme plnú akceptáciu, môžeme vyzdravieť.
Ja mám s týmto svoju vlastnú životnú skúsenosť. Celý život som bola na nože so svojím telom. Vyzerala som otrasne. To myslím vážne; aj teraz, po rokoch, keď sa náhodou potknem o staré fotografie, nič na mojom názore sa nemení. Nenávidela som sama seba. Zmenilo sa to až pri chemoterapii. Ešte v nemocnici mi skúsenejšie spolupacientky rozprávali horory, ktoré zakúšali pri chemoterapii. Po prvej dávke som začala cítiť na sebe veľa z tých ťažkostí, čo opisovali. Začal mi pukať jazyk. Dohodla som sa s telíčkom, že mu dodám vitamíny a ono urobí zvyšok. Každý deň, kedy som sa ako-tak dokázala prehrýzť, som telíčku ďakovala… Bojovalo ako ďas. Duch už dávno rezignoval, ale telíčko bojovalo a donútilo ducha nevzdávať sa. Nakoniec sa duch rozhodol, že predsa len chce žiť, a od toho okamihu sa podporovali navzájom – ťahali deň po dni, deň po dni, deň po dni… Rok po roku… 🙂 a nakoniec prestalo byť “telíčko” a “duch” a zostalo už len “my”. Prežili sme chemoterapiu (teda, aspoň podstatnú časť z nej) i rádioterapiu, ale najväčší zázrak sme zažili po druhej, neúspešnej várke chemoterapie, ktorá ma čiastočne pripravila o sluch a zničila môj nervový systém. Chvíľu sme žili s tým, že už sa nikdy nebudeme mať pod kontrolou. Ruky mali svoju vlastnú vôľu, nohy mali svoju vlastnú vôľu a oboje malo vôľu nekontrolovane sa skrúcať a mykať a šialene, bezdôvodne bolieť… Vtedy došlo druhé zaváhanie – bola som presvedčená, že by bolo jednoduchšie umrieť, ako sa takto trápiť. Ale telíčko urobilo čosi celkom neočakávané – začalo samo seba regenerovať… Dalo sa do toho a deň po dni, deň po dni a deň po dni začalo naprávať chyby z chemoterapie. Dostalo nekontrolované sťahy svalstva pod kontrolu. Začalo naprávať skrivené chodidlá. Potom boľavé päty. Potom kŕčmi posťahované lýtka. Na všetko potrebovalo pár týždňov. Odspodu postupovalo nahor. Na rad prišla chrbtica a nakoniec hlava. Dokonca sa mi aj čiastočne zlepšil sluch. Už to nikdy asi nebude to, čo to bývalo, ale… to, čo telíčko dokázalo, bol zázrak! 🙂 Už nikdy nijaké pindy. A to som si myslela, bohvieaký bojovník som, ale moje telíčko… klobúk dole! A že nevládzem a veľa nepochodím? No tak viac sedím. 🙂 Že v rukách nič neunesiem? No tak idem do obchodu trikrát za sebou (a už som si kúpila tašku s kolieskami). Telíčko naučilo ducha, ako reagovať na príkoria.
Ale lekcia bola ešte jasnejšia – kašli na výzor; dôležité je dýchať. 🙂
Skutočná akceptácia začína, keď nemáme potrebu niečo na našom tele meniť, aby si zaslúžilo niečiu lásku – dokonca ani našu vlastnú nie. Len čo sa naučíme akceptovať svoje telo presne také, aké je, pohli sme sa správnym smerom.
Samozrejme, neznamená to, že teraz musíme prestať cvičiť alebo sa rozumne stravovať len preto, že už sa máme radi! V pohode môžeme na sebe naďalej pracovať – len naša sebaláska nesmie závisieť od toho, či sa nám podarí dosiahnuť výsledok alebo nie. Potrebujeme sa mať radi v tu a teraz, nie niekedy potom, keď už budeme takí, ako by sme si predstavovali… A tak sa pýtajme sami seba: budem sa cítiť lepšie, keď si odfarbím vlasy? (Môj prípad; len čo som sa odfarbila, začala som sa viac mať rada a bola som veselšia a moja povaha sa zmenila k lepšiemu. Napriek tomu, čo o mne klebetili kolegyne a napriek tomu, že môj vtedajší priateľ to nezvládol a dal na ich reči. 😕 ) Ak je odpoveď “áno”, Carter-Scottová vraví, že treba trochu viac popracovať na sebaakceptovaní, než začneme robiť skutočné zmeny. (Ja som sa k svojej blonďatej zmene prepracovávala nejakých 20 rokov. 🙂 )
Ako začať s lekciou sebaakceptácie? Tým, že vezmeme na vedomie, že to, čo je, jednoducho je tak – a že stačí k tomu prestať zaujímať stanovisko. Je to, ako to je – a s tým nepohneme, takže je lepšie, ak sa naučíme tento stav mať radi a vytrieskať z neho maximum toho, čo sa z neho vytrieskať dá! Realita možno zostane tá istá, ale keď sa zmení naše vnímanie, prestane byť dôležité, ako naše telo vyzerá, pretože tomu už nepripisujeme význam. Je to čisto naša vlastná voľba.
A čo na svojom tele neakceptujete vy? 🙂 Aké máte skúsenosti či postrehy s akceptovaním svojho tela (a vôbec s telom ako takým)? Otváram diskusiu!
→ Nabudúce: Sebahodnota, rešpekt a pôžitok
→ Sprievodné články: Sedem spôsobov, ako mať rád svoje telíčko, Od akceptácie k potešeniu, Ako som sa naučila milovať svoje telo
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
povedzte pravdu],ale išlo to ako po másle).Nemám žiaden ideál,že chcem vyzerať ako ten , a ten,len som skromný a beriem to ako samozrejmosť cvičiť,čiže sa nezaoberám tým,ako by moje telo malo vyzerať,docvičím a som spoko 🙂 Fakt len sem tam sa v zrkadle predstavujem ako o trochu viac objemný ,ako som teraz,ale nie v zmysle chcenia,ale v zmysle,že postupom času taký budem v budúcnosti,ako samozrejmosť.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor