“Si anjel a tvoj život je tvoja správa. Môžeš byť nositeľom lží, strachu a deštrukcie alebo nositeľom pravdy, lásky a tvorenia. Ale nemôžeš prinášať súčasne aj lásku, aj lži.” — don Miguel Ruiz
Je začiatok mája, ja som klikla na “náhodný výber článkov” a požiadala o niečo, čo by som dala ako “featured”. No a vybralo mi to tento článok…
Najprv sa mi do toho nechcelo. Nechce sa mi večne a znova sa rýpať v starých vzťahoch; unavuje a otravuje ma to a niekde na spodu duše vo mne hlodá ešte navyše aj obava, že by som sa mohla neustriehnuť a spadnúť späť do emotívneho reagovania… 😕 a urobiť zo seba ešte väčšieho osla, než už aj tak som. Navyše som mala pocit, že túto kapitolu som úspešne uzavrela a tak som nechápala, prečo sa odo mňa chce, aby som znovu vyťahovala spomínaný článok.
Keď som si ho prečítala, tak som pochopila… Keď som ho písala, bola som ešte ukrivdená a roztrpčená nad evidentnou zlobou kohosi, kto si hovorí ľudský anjel. Rozčuľovalo ma, že sa niekto, kto sa tvári “osvietene”, dokáže znížiť k takémuto vyprskávaniu jedu, pretože povedzme si otvorene, presne o to ide… a v jeho očiach je to zjavne úplne “kóšer” správanie… 😕 V mojich nie.
A to bol kameň úrazu: síce som vtedy situáciu akceptovala a vytesnila, ale energeticky som ju nevyvážila. Vidím niečo, čo považujem za odporné a nebezpečné – a nemala som príležitosť povedať to.
Tak som sa rozhodla, že článok nedám ako “featured” (ja tiež nie vždy poslúcham 😛 ), ale že urobím článok o článku. Neviem, či je potrebné zaujímať stanovisko. Myslím, že je to zbytočné. Myslím, že to znova rozvíri zlú krv. A napriek tomu… keďže môj svet sa nedostal do rovnováhy, pretože som túto situáciu síce odložila ad acta, ale energeticky neočistila, ktosi sa postaral, aby som ju dostala pod nos znova a aby som ju uzavrela – po svojom. 🙂
Urobím to, ako to robievam profesionálne – rozobratím slov a pomenovaním, čo za nimi vidím. A ešte skôr, než niekto začne vykrikovať niečo o “zrkadlách”: “zrkadlo” nie je to, čo vidím, ale to, čo vo mne vyvoláva emotívnu reakciu… Čiže vyjadrenia typu “ak to vidíš, tak len preto, že taká si” nemajú zmysel. Keď vidím suchý peň, ešte zďaleka to neznamená, že som aj ja suchý peň, ale len že mám oči v hlave. No a môj pár očí vidí nasledovné riadky takto, milá Azodariana:
Je snad bojovník ten, kto uteká pred realitou, pred pravdou a vytvára stále nové a nové kruhy v ktorých sa motá, aby sa vyhol pravde?
Ruiz: “Najväčším predpokladom ľudí je predstavovať si, že každý vidí svet tak ako oni. Predpokladáme, že iní myslia tak ako my, cítia tak ako my, posudzujú tak ako my a hrešia tak ako my. V prítomnosti iných sa bojíme byť sami sebou, pretože si myslíme, že iní nás budú posudzovať, kritizovať a obviňovať tak, ako to robíme my.” Prečo predpokladáš, že som “bojovník”? Prečo si myslíš, že utekám pred realitou? Mimochodom, čo presne je v tvojom ponímaní tá “realita”, pred ktorou utekám?
Čo je “pravda”? Naposledy som túto otázku dala Grooverovi a on mi odpovedal, že “Boh”. No ale Boh je všetko… a tak potom všetko je aj “pravda”… tak pred čím to vlastne v tvojich očiach utekám? Pred všetkým? Nie je to nejako veľa? Niečo menšie by nebolo? 😛 (Respektíve: ak Boh je pravda a je všetko, teda aj ja, tak potom kto uteká pred tou pravdou? 🙂 )
Všimni si: z tvojej strany ani jedna otázka. Všetko len nespochybniteľné konštatovania – a súčasne len tvoje ničím nepodložené a neoverené predpoklady. Ruiz: “To, čo iní hovoria alebo robia, je projekcia ich vlastnej reality, ich vlastného sna.” O čo konkrétne sa opierajú tie tvoje predpoklady? Čo ti umožňuje vyhlasovať, že pred niečím “utekám”? Že “vytváram stále nové a nové kruhy”? Že sa “motám”, aby som sa “vyhla pravde”? Vyhla čomu? Všetkému? 😛 Len nebyť špecifický! Potom môžem o hocikom povedať hocičo a keď zdvihne obočie, ešte stále sa môžem zatváriť, že to on je debil a niečo “zle porozumel” (=pretože je debil)…
Ruiz: “Keď sa snažíme opísať pravdu slovami, skresľujeme ju a už to nie je pravda – je to náš príbeh. Ten príbeh môže byť pravdivý pre nás, ale to ešte neznamená, že je pravdivý pre hocikoho iného. … Načúvaj svojmu príbehu, ale never mu, pretože príbeh, čo si vytváraš, je z väčšej časti fikcia; nie je to realita.”
Aké problémy na blogoch? Na blogoch bolo vsetko v poriadku…
Ako vieš? Sú to tvoje blogy? Chodíš ich denne pozerať? Si na nich administrátor a tak poznáš moju korešpondenciu s WP supportom? Alebo si sa nahackovala do mojej e-mailovej schránky a čítaš ju? Prepáč, ale ide o moje blogy a ja viem lepšie, či na nich sú alebo nie sú nejaké problémy. Ty, ak chceš byť skutočne bezchybná so svojím slovom, môžeš povedať, že si na blogoch nijaké problémy nespozorovala. Nemôžeš povedať, že neboli. Alebo veci, ktoré ty nespozoruješ, automaticky prestávajú existovať? 🙂 Ruiz: “Všetci ľudia žijú v svojom vlastnom sne, v svojej predstave. Sú v celkom odlišnom svete od toho, v ktorom žijeme my.” A preto ak niekto povie, že sú problémy, tak mu môžem len uveriť, že on nejaké problémy vníma. Alebo ho môžem vyhlásiť za klamára, pretože ja to vidím inak. Ruiz: “Ak uveríme lži, tá lož sa pre nás stane pravdou.” Čomu si uverila o mne, Azodariana? 🙂
Ruiz: “Slovo je čistá mágia. Sila nášho slova prichádza priamo od Boha a je riadená silou, ktorej sa vraví viera. Všetko v našej virtuálnej realite je výtvorom slova. Používame slová na vytvorenie nášho príbehu i na prisúdenie zmyslu všetkému, čo zažívame.” Tým, že si zo mňa robíš nepriateľa, vnášaš do svojho sveta (=”príbehu”) funkciu nepriateľa. Vytváraš si svet, ktorý je škaredší, než by mohol byť.
iba niekto nedokázal zvládat 5 dohod, aby z toho vykorculoval s pochopenim, porozumenim, poznanim, rozuzlenim…
Ruiz: “Je vždy lepšie pýtať sa než robiť predpoklady.” Všimni si – ani trochu pochybnosti o tvojom vlastnom predpoklade, Azodariana… Vyhlasuješ ho za pravdu svätú, za realitu. Ale pritom je to len pohľad, akým by si videla situáciu ty, keby si v nej bola… A ty by si sa v nej cítila, že nevieš z toho “vykorčuľovať” (uf, to je ale ohavný obraz!) so všetkými tými vecami, ktoré si popísala. Ruiz tomu hovorí, že si vytváraš príbeh: “Je pre mňa prirodzené vytvárať si príbehy, interpretovať všetko, čo vnímam. Ak sa nebudem striehnuť, odovzdám svoju osobnú silu príbehu a ten sa začne písať sám.”
A ešte raz Ruiz: “V tomto okamihu snívam svoj život. Žijem v svete ilúzií tvorených obrazmi svetla. Príbeh, ktorý si vytváram, je virtuálna realita, ktorá je pravdivá jedine pre toho, kto ju vytvoril – pre mňa.” Keby toto bol tvoj príbeh, tak v ňom hráš presne tú úlohu, ktorú si pririekla mne. Lenže v tvojom príbehu ja nevystupujem. Vystupuje v ňom len akýsi avatar, ktorému si na základe nejakého predpokladu prisúdila moje meno. Ruiz: “Som len štatista v príbehu iných ľudí. Viem, že čokoľvek ľudia o mne hovoria, je len projekcia ich predstavy o mne. Nemá to nič spoločné so mnou.” Čiže aby som použila tvoje obľúbené “zrkadlá” – v tvojom príbehu je môj avatar len zrkadlením niečoho, čo nechceš vnímať na sebe. Preto mu pripisuješ isté motívy a správanie a v realite potom hľadáš pre ne potvrdenie – i za cenu toho, že budeš musieť niektoré moje prejavy skresľovať a dezinterpretovať tak, aby sa hodili tebe do tvojho príbehu. OK. Je to tvoje rozhodnutie a moja žiadna starosť.
ale uteka iba sam pred sebou…
Ruiz: “Vytváram si obraz pre každého účastníka môjho príbehu. Jediné, čo o účastníkoch môjho príbehu viem, je príbeh, ktorý okolo nich vytváram. Pravdou je, že nepoznám nikoho a nikto nepozná mňa.”
Pred čím utekáš, Azo? 🙂 Ako vyzerá príbeh, v ktorom tebou vytvorení avatari reálnych osôb musia pred niečím utekať?
toto nemoze ist donekonecna. pride cas, kedy sa vystavana realita opat zruti..
Všimni si rozhodnosť, s akou určuješ, čo “môže” a čo “nemôže” ísť donekonečna. Vieš, čo ma napadá? Boh a ty… alebo, presnejšie a v správnejšom poradí 😉 : ty a Boh. Ruiz: “Nemôžeš zmeniť iných ľudí. Snažiť sa ich zmeniť, aby lepšie vyhovovali tvojej predstave o nich, je ako snažiť sa z mačky urobiť psa alebo koňa.”
Inak ťa upozorňujem na istú nelogičnosť tvojho vyjadrenia. Ak realita je pre teba “pravda” a uznávaš, že som nejakú “vystavala”, tak potom som z niečoho vyrobila pravdu/realitu, ktorú podľa teba treba zrútiť. Čiže už to nie je lož (a tak nemôžem byť klamár 🙂 ) a nezmizne sama, pretože sa z nej stala realita… a tú treba zrútiť… 😀
Ja viem, mám oproti tebe nejakých 40 rokov premýšľania navyše, ale myslím, že tu z teba hovorilo podvedomie; podvedomie, ktoré sa bojí, že to, čo je okolo mňa, by mohla byť tá pravda, ktorá sa tebe tak nepáči… Prečo? Lebo hovorí niečo o tebe? Alebo preto, že ju mám ja – a nie ty?
Bad news, Azodariana… Je to len môj príbeh, je o mne a nie o tebe a preto tvoje predstavy sú v ňom pomerne irelevantné. Ruiz: “Čokoľvek ľudia robia, cítia, myslia si alebo hovoria – neber to osobne. Ostatní budú mať svoju mienku, ktorá bude odrážať ich systém presvedčení, takže čokoľvek si myslia, nie je to o tebe, ale o nich.”
hadzat na hnoj pekne prikryvky za vela nestoji.. ten hnoj tam bude stale…
Toto je pre mňa dosť absurdné prirovnanie… Som mestský človek a poznám nanajvýš kompost, ale nie hnoj. “Hnoj” je tvoj vlastný obraz. Pekne hovorí, čo si myslíš o mne… hoci ja nie som to, čo vo mne vidíš ty. Som oveľa, oveľa viac. Ale ďakujem za “pekné prikrývky”. Zdá sa, že niečo na mojej grafike alebo výzore ťa nekonečne štve. Dobré vedieť. 🙂
Ruiz: “Každý boží výtvor je dokonalý. Ak nevidíme svoju vlastnú dokonalosť, tak len preto, že náš lživý príbeh nám v tom bráni. Pravdou je, že každý človek sa narodí dokonalý, pretože existuje len dokonalosť.” Takže predpokladám, že pre Ruiza by bol ešte aj ten “hnoj” rovnako dokonalý ako tie “pekné prikrývky”. Zdá sa, že Ruiz je tolerantnejší ako Azodariana – ale veď on je aj nagual. 🙂
Lenže pozor: Toto je vyslovene len tvoj vlastný obraz, produkt tvojej mysle. To značí, že v tvojej mysli “hádzať pekné prikrývky na hnoj” je existujúce, platné a prípustné správanie… Ako ťa to vôbec mohlo napadnúť? Eeee… nie, radšej nie. 🙂
tento blog je opat len unikova cesta.. snaha vyhnut sa pravde…
Vieš, ľudia sú nesmierne komplexné bytosti. Ty z nich vnímaš len časť – tú, ktorú si 1. schopná a 2. ochotná vnímať. Takže zasa to hovorí menej o mne a mojom správaní, ako o tebe a tvojom vnímaní… Uvidíš, čo budeš chcieť vidieť. Ruiz: “Pozeraj očami lásky. Očami lásky vidíš lásku všade, kam sa pozrieš. … Keď pozeráš očami lásky, vo všetkom vidíš Boha.”
pochybujem, ze sa nieco zmeni..
Milá Azodariana, tu vychádzaš z toho, že niekto chce niečo meniť. Neviem, ako si k tomuto úsudku dospela, ale je to len tvoja interpretácia. Ak nesúhlasíš s mojím postupom, nesúhlas s mojím postupom – ale nepodsúvaj mi úmysel niečo robiť. Tvoje slová svedčia o tom, že ty máš ten názor, že ja by som mala chcieť niečo zmeniť. Ale ja sa správam absolútne ekologicky vzhľadom na moje vlastné vnímanie situácie. Ak sa nekryje s tvojím, tak sa nekryje s tvojím – ale nie je to výpoveď o tom, že jedna z nás má správnejšie vnímanie situácie, len že každá z nás má iné vnímanie situácie.
Mimochodom, pozri si, že ešte len naznačuješ nejakú snahu o zmenu, ale už hneď máš hotový názor na čokoľvek, čo urobím… Používaš slovo “pochybujem”. Keď povieme niekomu, že o niečom ohľadne neho pochybujeme, tak to znamená, že mu nedôverujeme, že by to zvládol. Vieš, čo k tomu hovorí Ruiz? “Rešpekt je jedno z najúžasnejších vyjadrení lásky. Ak sa iní ľudia pokúšajú napísať tvoj príbeh, značí to, že ťa nerešpektujú. Že si myslia, že nie si dostatočne schopný na to, aby si si ho napísal sám, hoci práve to je dôvod, pre ktorý si sa narodil.” Nemusíš ma mať rada. Ale mohla by si ma aspoň rešpektovať, hoci nie som ty.
zlyhali minigrimi, zlyhalo samanskoucestou…
Ako definuješ “zlyhanie”, Azodariana? Na to, aby si niečo mohla označiť ako “zlyhanie”, potrebuješ poznať účel danej veci, cieľ, ktorý sa mal dosiahnuť. Čo si ty myslíš, aký cieľ som ja chcela dosiahnuť na minigrimi a Šamanskou cestou? A uvedomuješ si, že čokoľvek si ty myslíš o tom, že ja som chcela dosiahnuť – je to len tvoj predpoklad a nič viac? Tvoj príbeh o mne? Ruiz:“Tvoje názory a predstavy odrážajú tvoje vlastné dohody a sú čisto osobné. Je to len tvoja osobná pravda, nie všeobecne platná pravda.” Čiže ty predpokladáš, že som niečo chcela dosiahnuť. Bolo by to to, čo by si chcela dosiahnuť ty, keby si bola na mojom mieste… A potom by boli tie dva blogy “zlyhali”. Ale ja nie som ty, Azodariana. V mojich očiach boli oba blogy absolútny úspech. A sú dodnes… Boli to etapy na mojej ceste. Tá cesta sa ti môže a nemusí páčiť, ale nepodsúvaj mi nejaké ciele a úmysly, ktoré by si mala ty, keby si bola “helar”. Nie si helar – a nikdy ňou nebudeš. Našťastie… nanešťastie… kto vie? 🙂
je to otazka casu, kedy sa opat clovek zacne chytat za chvost a vrati sa k povodnemu…
Ruiz: “Život vytvára realitu. Príbeh je to, ako zaradím, zdôvodním a vysvetľujem to, čo vnímam. Môj príbeh je môj výtvor.” Vrátiť sa možno len vtedy, ak si odniekiaľ odišla. Ja som nikdy neodišla. Som tu stále – či sa ti to páči alebo nie. A vyvíjam sa – či sa ti to páči alebo nie. Lenže moja cesta nevyzerá ako “vracať sa k pôvodnému”, ale ide vpred. 🙂 Či sa ti to páči alebo nie.
vela stastia
🙂 Čo by to urobilo vnútorne s tebou, keby sa tvoje prianie naplnilo presne tak, ako si ho napísala? 🙂 Nevieš si predstaviť, koľko toho šťastia mám! Nie vďaka tebe; vďaka tomu, že dokážem preskupiť svoje vnímanie tak, aby som chodila po svete a vnímala v ňom to dobré, nie to zlé. Ale raz snáď pochopíš, čo vravím. 🙂
Ruiz: “Nebo je tu, ale potrebujeme si nastaviť oči tak, aby ho vnímali. Keď sú oči našej duše otvorené, vidíme Nebo všade naokolo – prežívame pravdu, lásku a radosť. Keď však našu pozornosť zaujmú lži, vidíme všade naokolo len lži.” Čo vidíš ty, milá Azodariana? Na čo upieraš svoju pozornosť? Na to pekné na svete a v iných ľuďoch – alebo na to škaredé na svete a v iných ľuďoch? To, že si vytváraš obraz “nepriateľa”, značí len jedno – ešte si hlboko v dualite… A to mi pripomína jeden vtip z druhej svetovej vojny, kde Mojse Avrámič píše z frontu domov svojej žene Sáre: “Milá Sára, som hlboko v tyle… a ak si to vlasť vyžiada, pôjdem ešte hlbšie!” 😆
Takže toľko. A môj pocit na záver? No, nic moc… Ale postupne sa učím hovoriť si svoje, a to aj so zatvorenou hrdelnou čakrou. A už sa aspoň necítim ukrivdene. Ruiz: “Prijímam svoje pocity. Čokoľvek cítim, je v poriadku. Neexistujú dobré alebo zlé emócie. Aj keď cítim hnev alebo nenávisť, mám pre to dôvod. Každý pocit prichádza priamo z mojej nefalšovanej duše.” Hmmm… je pohŕdanie emócia? 😕 Ak áno, ešte mám na čom makať… Vlastne nie, práve zisťujem, že som prestala celkom pohŕdať! 🙂
Hepiiiii! 
Zdá sa, že “ozdravná kúra” zabrala… Ďakujeeeeem! 🙂
Eeee… je ľahostajnosť emócia? 😛
Viac citátov Miguela Ruiza a iných toltéckych učiteľov nájdete na blogu Toltécke múdrosti.
. Ale aj tak sa mi to netýkalo a kebyže to chcem riadne rozobrať potreboval, by som si vás posadiť na pohodlné pohovky, mať v ruke zošit, pero a riešiť to s vami alebo vám prepojiť mozgy. 😛 Teda (cez blog) by to bolo už tretie skreslenie nedokonalými slovami (a kebyže to číta niekto iný tak štvrté 🙂 ). 
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor