Článok od Bibs:

Ľudia do nášho života prichádzajú z nejakých dôvodov. Nie je to náhoda. Niekde tam hore sme sa s nimi dohodli, že túto a túto lekciu si prejdeme spoločne. A nám sa to z terajšieho pohľadu tak nemusí zdať, lebo si to neuvedomujeme. Ale je to tak, teda aspoň ja to tak vnímam. Tie lekcie často krát nemusia byť príjemné, pravdou však je, že nemusia byť ani nepríjemné. Otázkou je, ako sa k nim sami postavíme. Ak sa máme čomusi naučiť, prídu nám do cesty ľudia, ktorí nás prevrátia naruby. Hlavne spočiatku nášho vnímania to tak cítime, lebo sme sa ešte nenaučili vnímať veci srdcom. Prídu, zatrasú. Otvoria sťaby oči. A my máme pocit, že “wow, presne to je to čo som potrebovala“.

Áno, čomusi nás to naučí, dá nám to nový rozhľad, nové vnímanie. Problém však nastáva, keď sa tým necháme úplne pohltiť. Začneme to vnímať ako jedinú možnú a prijateľnú vec, bez ohľadu na to, čo by sme inak na to povedali my. My sami pred pár dňami, aká by bola naša reakcia? Proste v tej chvíli je dôležitejšie, čo k tomu má povedať ten druhý človek. A to je základný kameň úrazu. Nechať iným hovoriť do nášho života. Je však veľmi ťažké rozlíšiť, čo je dobre mienená rada a čo už je ovládanie.

Ja som premýšľala, čím to asi môže byť. Zájdem do osobnej sféry a môžem z nej čerpať. V istej fáze svojho života som potrebovala mať okolo seba milých, pozorných ľudí.  V domnení, že je to správne a že oni sú správni. Otvorili sa mi brány a prísun ľudí bol značný. Vtedy som to prosto tak cítila. Rozvíjala som sa, cítila postup, nadšenie i zábavu. Ale? Otázkou znie, či to naozaj bol rozvoj a postup. Keď sa k tomu vrátim spätne, tak si uvedomujem, že som v tej chvíli potrebovala hlavne čosi iné. Veľmi lichotivým spôsobom som dostala odpovede na otázky. A tie odpovede boli také, ako som si v duchu priala. V zásade som práve toto odsudzovala, niekomu pochlebovať. Hovoriť mu to čo by chcel počuť? Ja som bola tá, čo hovorila veci na rovinu. Teda som si to myslela. Ale? Neuvedomovala som si, že mne hovoria presne to čo chcem počuť. 😕 Bolo to krásne zaobalené. A tak som to brala ako hotovú vec. Proste ako fakt, o ktorom ani inak netreba uvažovať. Aké bolo však moje prekvapenie? Prebudenie prichádzalo postupne, zo dňa na deň sa mi viac a viac odkrývali šupky z cibule a ja som cítila ako lúče slnka dopadajú na moju odkrytú kožu. A ako viac a viac tie lúče pália. Ale šupky sa však odkrývali ďalej. Až som si jedného dňa uvedomila, že žijem v klame. Že to, čo sama nemám rada, sa mne deje. Zistenie bolo síce prekvapivé, ale nechala som to doznieť. Prišlo aj odišlo bez emócií. Je to možno na škodu, ale možno to ešte neodišlo a ja sa s tým budem pasovať v inej lekcii.

Nechala som si motať motúzky pod nos. A ani som to nevidela, len som pritakávala. Hmm… Bolo to prevratné zistenie. Celý čas bola ilúzia. Život v klame. A ďalšom? A prečo práve ja? Nehovorila som to ako výčitky voči sebe. Skôr som hľadala vysvetlenie, kde sa z mojej strany stala chyba.

Čo ma však najviac bolelo a nevedela som spracovať, bola skutočnosť, že som pochybila. Ja som spravila chybu a teraz čo? Nejako ju musím odčiniť. Spytovať si svedomie, alebo sa nejako potrestať. Pravdou však je, že som si sama nedovolila pády. Nepripustila som si, že sa môžem mýliť. A čokoľvek príde do života, či už je to dobré alebo horšie, tam jednoducho patrí. Má tam svoje miesto. A je na mne sa na to pozrieť, uznať chybu a hlavne ju prijať.

 

 

S odstupom času vnímam, že stále sa motám v rovnakom kruhu. V rovnakej lekcii. Prečo asi? Lebo stále si nedovolím padať. Ako keby to bolo pre mňa ponižujúce. No a výrok z môjho sna od snovej priateľky, keď som sa pri páde trochu zašpinila: “Ty jednoducho nevieš padať!” hovorí za všetko.

 

 

A z tohoto pramení aj moja duchovná pýcha. Tak ako mi to vyšlo v Líla hre. Nesprávna spoločnosť ma hodila do pýchy. A ja neviem stráviť, že som bola na zemi. Líla tieto dve políčka vysvetľuje takto.

 

 

Pýcha = mada

Osoba duchovne pyšná je veľmi ambiciózna. Za každú cenu chce dosiahnuť úspech, slávnu, bohatstvo, uznanie. Na ceste za úspechom ju nič nezastaví. Je presvedčená, že je najlepšia. Nie je to však pravda. Je iba pyšná a ješitná. Na fyzickej úrovni potrebuje prekonať počiatočný pocit oddelenosti a vytrhnutia, ale svojou pýchu, svoju oddelenosť iba prehlbuje. Vytvára si svoje vlastné “praktické” náboženstvo, ktorým sa snaží ospravedlniť svoju túžbu po radovánkach a zábavách. Pokiaľ však chce stúpať vyššie, musí prijať prirodzenú vieru, ktorá vyviera z hlbín vesmíru a z hlbín jej prirodzenej duše, ktorej podstata je však teraz úplne zastretá.

Zlá spoločnosť = Kusangalóka

Osoba spoznala samu seba a to, že sama nemá silu naplniť svoje priania a preto vyhľadáva druhých ľudí, ktorí sa uberajú podobnou cestou ako ona. Títo ľudia ale nevibrovali podľa zákonov kozmického vedomia. Ich zlá spoločnosť ju stiahla späť do prvej úrovne na pole sebaklamu. Jej priatelia vychvaľovali zlé povahové rysy, alebo v najlepšom prípade ich ignorovali. Vďaka tomu nebola schopná si svoje chyby uvedomiť a tak v jej duši narastala namyslenosť a sebectvo. Klamala sama seba, keď si si myslela, že koná v zhode s dharmou. Typickým prípadom človeka, ktorý sa ocitol na tomto poli je terorista, ktorý je oklamaný tým, že ľudia z jeho okruhu schvaľujú jeho metódy náprav& spoločnosti. Takýto človek považuje svoje ciele za spásonosné pre každého a snaží sa ich dosiahnuť akýmkoľvek spôsobom.

 

 

Charakteristika dosť tvrdá. Keď som to počula po prvý krát, tak som tomu absolútne nerozumela a nevedela som, ako to mám vnímať. Moje ego mi ihneď odpovedalo 🙂 Veď ja predsa v takomto stave nežijem. Ja mám skvelú spoločnosť a pyšná nie som ani náhodou.  Na veľa vecí je liekom čas a aj v tomto prípade pomohol. Postupne mi to docvakávalo. Postupne som objavovala súvislosti a naraz už tie dve definície neboli také nezmyselné.

Čo sa s týmto dá robiť, aby sa už neopakovala lekcia? No je to otázka na zamyslenie. Zisťujem, že ešte stále nepoznám svoje temné stránky. Ale je potrebné ich čím skôr spoznať, aby som sa pohla ďalej. Je pre mňa stále prekvapivé, že niektoré veci beriem ako samozrejmosť a pritom ani zďaleka to tak nie je. Je to len čosi, čo by som chcela mať, ale v reále nemám. A v tejto veci vidím problém. Chcelo by to lepšie okuliare, aby som rozoznala, že nič nie je samozrejmosť a aj toto raz pominie.

A keď premýšľam. Kam sa pohla moja duchovná cesta? A pohla sa vôbec niekam? A ak sa pohla posunula ma dopredu alebo ide smerom vzad k minulosti? Odpoveď zatiaľ nepoznám, pre túto chvíľu mi stačí vedieť, že výber spoločnosti je dôležitý a nenáhodný. Pretože spoločnosť, v ktorej sa pohybujeme, je odrazom našej duše. Teraz už však chápem, prečo do môjho života prišla samota. Aby mi ukázala, že ja som dôležitá. A nastal čas, spoznať samu seba, skutočne takú aká naozaj som.

No v každom prípade ďakujem ľuďom, ktorí do môjho života vstúpili. Niektorí na dlhšie, iní na kratšie a odovzdali mi to čo mi odovzdať mali. S niektorými sa cesty na nejaký čas rozišli a opäť spojili. Iné cesty sa len spájať budú.

Originál článku nájdete tu.