“Úroveň energie všetkých bytostí je daná troma základnými faktormi: množstvom energie pri ich splodení, spôsobom používania energie od narodenia a spôsobom používania energie v súčasnosti.” — Victor Sánchez
Don Juan hovoril, že všetko, čo človek robí alebo nerobí, dokáže alebo nedokáže, čo sa mu deje alebo nedeje – toto všetko záleží len od toho, akú veľkú osobnú silu má.
Väčšinu času si ľudia myslia, že udalosti ich života sú riadené externými faktormi, ktoré nedokážu ovládať. To preto, že udalosti vnímajú ako fyzicky od nich oddelené, alebo ich považujú za charakteristický prejav seba samého, svojho vlastného ega. Napríklad ľudia hovoria o “šťastí” alebo “smole”, akoby to bolo niečo nezávislé od nich. Cítia, že svet sa proti nim spriahol, že niekto im niečo robí. Alebo o sebe hovoria “nemám silnú vôľu” a “ja som už raz taký” bez toho, aby za svoj stav prebrali zodpovednosť.
Toto nastavenie ich vedie k tomu, že investujú šialene veľa energie do nerealistických očakávaní, do rozhodnutí založených na vlastných predpokladoch a prianiach a keď narazia na hranicu svojich možností, tak vymíňajú masy energie tým, že prepadnú zúfalstvu alebo pocitu menejcennosti.
Bosoráci vnímajú vôľu (“nemám silnú vôľu”) ako súhrn všetkej energie, ktorú momentálne máme k dispozícii. Samozrejme, ak sa rozhodujeme a jedna časť z nás si prehráva v hlave všetky katastrofické scenáre a snaží sa ošetriť, aby nenastali, máme na realizáciu nášho plánu len žalostne málo energie – a preto tak často zlyhávame. Ak by sme všetku našu disponibilnú energiu nasadili na dosiahnutie cieľa, svet by hneď vyzeral menej ohrozujúco… Don Juan vravieval: “Nikto nikomu nič nerobí. A najmä nie bojovníkovi.”
Všetko, čo sa s nami a nám deje, je dôsledok našej osobnej sily – a závisí to tým pádom len od nás: dobré alebo zlé zdravie, šťastie alebo smola, láska, otvorené či zatvorené dvere – všetko je to len dôsledok našej osobnej sily. Ak je naša úroveň osobnej sily vysoká, nie je pre nás nič problém; ak je nízka, život pozostáva zo šedivých a bolestivých zážitkov. A tak tí, čo majú veľa osobnej energie, môžu dosiahnuť, čokoľvek si zmyslia, kým tí, čo jej majú málo, sa budú cítiť vždy mizerne – a to aj sediac na kope zlata.
Zažila som to na vlastnej koži. Kým som bola mladšia, mala som žalostne málo energie. Povedala by som, že som sa síce narodila s dosť vysokou úrovňou energie (vždy som niečo porábala a som aj hrdým vlastníkom ADD ako typu “neposednosti”), ale cez nekoncentrovanosť, dezorientovanosť a prílišnú vzťahovú/emocionálnu orientáciu som ju utešene trieštila na milión zbytočných úvah a strachov (strach z uzavretých priestorov, strach z otvorených priestorov, strach z rýchleho pohybu, strach z nedostatku pohybu, strach z pozornosti iných, strach, že by si ma mohli nevšimnúť)… 😕
Až o hodne veľa rokov neskôr som začala robiť prvé zásahy do svojho energetického rozpočtu – najprv tým, že som sa začala zbavovať niektorých “požieračov energie”, čím sa mi energia uvoľnila na iné veci. Začala som mať menej strachu a viac úspechu. To mi dodalo energiu na kariéru, ale nie na viac. Až keď sa dostavila choroba a zmazala väčšinu mojich snov, prianí, obáv a obmedzení, zistila som, že sa predo mnou otvárajú nové možnosti – doslova a do písmena “nové svety”. Aby som sa do nich dostala, potrebovala som urobiť ešte jedno – začať si umelo zdvíhať úroveň svojej energie. A začali sa diať veci… 🙂
Téza osobnej sily sa premieta do základného bojovníckeho princípu – do princípu bezchybnosti (impeccability). Keď sa hovorí, že bojovníci sú bezchybní, myslí sa tým, že neustále hľadajú najlepšie možné využitie pre svoju energiu.
Úroveň energie všetkých živých bytostí (teda nielen ľudí) závisí od troch základných faktorov: od množstva energie, ktoré od rodičov dostali pri počatí, od spôsobu, akým túto energiu používali od narodenia a od spôsobu, akým ju používajú v súčasnosti.
S istou energiou sa rodíme
Všetci máme črty podedené od našich predkov. Avšak vplyv prapredkov je oveľa menší ako vplyv poslednej generácie. To sa netýka len talentov a fyzických predispozícií, ale aj energetickej dispozície. Po rodičoch preberáme nielen biologické danosti, ale aj energetické danosti.
Prvý dôležitý faktor je to, koľko energie majú naši rodičia, a ďalší je to, koľko z tejto energie prešlo na nás počas počatia. Carlos Castaneda sa na to raz pýtal dona Juana a ten mu vysvetlil, že ak dieťa bolo splodené vo veľkej vášni, prebralo od rodičov veľa energie a narodilo sa energeticky “silné”. Naopak, ak bolo splodené vo vysoko civilizovanom páre a možno po mnohých rokoch manželstva (a popri hrajúcej televízii 🙂 ), považuje sa za produkt “unudeného sexu” a jeho energetická úroveň je patrične nízka.
Ako s energiou narábame?
Našťastie, energetické dedičstvo nie je jediný faktor, ktorý určuje našu úroveň energie. Niečo síce podedíme, ale rovnako dôležité je aj to, ako s naším energetickým dedičstvom nakladáme. Niektorí ľudia, čo sa narodili s veľmi nízkou úrovňou energie, ale používajú ju rozumne, budú mať oveľa lepší život ako niekto s vysokou úrovňou energie, ktorú však nemá pod kontrolou a vybíja si ju na nepodstatnostiach.
Ľudia, čo sa narodili s množstvom energie, ale používali ho len na to, aby naplnili svoje rozmary a pestovali vlastnú dôležitosť, postupne túto energiu vyčerpávajú. Títo ľudia bez väčšej snahy dostávajú to, po čom zatúžia, alebo s ľahkosťou manipulujú ľudí okolo seba, pričom na výmenu nedávajú vôbec nič. Sú zvyknutí byť milovaní, ale sami nemilujú. A tá zručnosť, s ktorou si napĺňajú svoje túžby, ich zanecháva slabými a lenivými. Možno ovládajú iných ľudí, ale zoči-voči vlastným slabostiam sú otrokmi.
Osobná história nás stojí energiu
Spôsob, akým obyčajní ľudia používajú energiu, nie je náhodný ani volený – je podmienený ich minulosťou. Naša schopnosť robiť slobodné rozhodnutia je – nezávisle od toho, za akých “slobodných” sa považujeme – obmedzená len na veľmi malú časť nášho konania. Naše prevažujúce konanie je predurčené našou osobnou históriou: sociálnym prostredím, z ktorého sme vyšli, národnosťou, pohlavím, osobnosťou, vierovyznaním, politickým zmýšľaním, komplexmi a traumami. V skutočnosti vtedy, keď si myslíme, že robíme rozhodnutia, nerobíme nič iné než že spúšťame akcie, ktoré do nás boli predprogramované niekedy v minulosti. Takto sú podmienené naše presvedčenia, priania, rozhodnutia, obmedzenia, slabé stránky i talenty. Nevyberáme si, s kým sa bavíme a s kým nadviažeme vzťah, kam chodíme a kam nechodíme. Toto všetko rozhoduje naša osobná história, ktorej nástrojom je náš egúšik.
Ego a osobná história sú navzájom úzko previazané, pretože ego je zhmotneným vyjadrením osobnej histórie. Ego nás denne núti udržiavať nažive našu osobnú históriu a konať v súlade s tým, čo nám ona diktuje. Vďaka tomu je osobná história opakovaním posilňovaná a tým zas cementuje naše ego.
A tak obvykle ľudia spotrebúvajú všetku svoju energiu na rutinné veci, ktoré im diktuje ich osobná história. Ak je ale naše používanie energie už predurčené našou minulosťou, ako to môžeme zmeniť? Zmena je možná, nedeje sa však automaticky. Potrebujeme na to začať cielene presmerovávať našu energiu z jedného typu aktivít na iný typ aktivít, potrebujeme energiou začať šetriť a potrebujeme si ju začať zvyšovať.
Šetrenie, presmerovanie, zvyšovanie
Celý proces začína praktizovaním konania, ktoré je z pohľadu ega celkom neobvyklé. Hovoríme tomu cielené konanie alebo ne-robenie, ktoré nie je nijakým spôsobom spojené s našou minulosťou. Toto konanie kúsok po kúsku otvára naše možnosti reagovať. Ak v ňom zotrváme, narušíme naše obvyklé vzorce správania a tie prestanú byť zautomatizované. Vypíname autopilota.
Len čo začne náš autopilot poľavovať, dokážeme energiu, čo by sme inak vymíňali na rutinné aktivity (ktoré sme práve vysadili), presmerovať na nejaké energeticky menej náročné aktivity. Len čo ju začneme presmerovávať, spotrebovávame jej menej a tým u nás vzniká istý prebytok energie. Zistíme to tak, že niektoré oblasti nášho života sa z kategórie “nemožné” dostanú odrazu do kategórie “možné” – prestaneme fajčiť či piť, prestaneme chytať besy a podobne; miesto toho sa poprechádzame po prírode, začneme z nej naberať energiu, začneme vnímať vtáky a hmyz a vánok v korunách stromov. Z prílišného zahĺbenia sa do seba samého sa postupne vynárame na povrch a vnímame aj svet okolo nás.
Ak v tomto konaní vytrváme, budeme cítiť čoraz menšie nutkanie konať v súlade s našou osobnou históriou, až sa jej nakoniec celkom vzdáme. Vtedy sme podľa toltékov vymazali svoju osobnú históriu. Už neobmedzuje naše voľby.
Na zvýšenie energie potrebujeme istú energiu
Všetky tieto zmeny si vyžadujú istú úroveň energie. Ak chceme vyštartovať čokoľvek nové, potrebujeme pre to nájsť dostatok energie. To značí, že potrebujeme preskupiť naše energetické výdaje tak, aby vznikla energia prístupná pre nové veci. To dosahujeme tým, že eliminujeme tie rutiny, ktoré spotrebovávajú najviac našej energie, a takto ušetrenú energiu presmerujeme do aktivít mimo týchto rutín.
Ale ak aktivity diktované našou osobnou históriou spotrebovávajú dnes všetku našu energiu, ako môžeme získať nejakú energiu navyše? Jeden zo spôsobov sú špecializované cviky. Ak však nemáme voľnú energiu, ktorú by sme presmerovali do nich, nepomôžeme si. Zákon číslo jedna hovorí: Ak chceme zvýšiť svoju energiu, potrebujeme spočiatku extra energiu na to, aby sme s tým začali.
Vieme, že ľudia majú rôzne množstvo energie. Vieme aj to, že energia priemerného človeka sa úplne spotrebováva bežnými činnosťami jeho života. Kompletne. Ak však použijeme menej energie na bežné veci nášho života ako obvykle, získavame drobnú zásobu extra energie pre čokoľvek iné. Tejto energii hovoríme osobná sila – to, čo je potrebné, aby sme dokázali konať mimo rámca našej osobnej histórie.
Túto energiu vieme získať celkom jednoducho – ušetríme si ju. Prestaneme robiť niektoré rutinné externé alebo interné aktivity a tým si uvoľníme energiu na čokoľvek iné.
Ale pozor – nie všetky naše aktivity môžeme vysadiť a spomedzi tých, ktoré vysadiť môžeme, je len časť takých, čo plytvajú našou energiou. Preto si bojovníci robia zoznamy energetických výdajov. Stalkovaním (pozorovaním) seba samých zistia, ako používajú svoju energiu, a neskôr si môžu naplánovať, ktorú časť z nej presmerujú na niečo iné.
Keď so zvyšovaním vlastnej energie začíname, vyberáme si, ktoré z našich každodenných činností 1. nie sú nevyhnutné pre život a 2. sú mimoriadne silným plytvaním alebo sú mimoriadne deštruktívne (Sánchez ich nazýva anti-energetické). Potom pracujeme na ich dočasnom pozastavení alebo úplnom odstránení. Aby sme ich však dokázali čo len pozastaviť, potrebujeme nejakú počiatočnú energiu. To sa týka hlavne návykov – stravovacích, emocionálnych, psychologických či spirituálnych.
Minimálny okruh osobnej slobody
Ak sa nám stane, že sme si vybrali nejakú činnosť a nedokážeme ju zrušiť, tak to preto, lebo nám chýba potrebná energia. Sánchez na to má návod, ktorému hovorí “minimálny okruh osobnej slobody”.
Minimálny okruh osobnej slobody pozostáva z oblastí v našom živote, ktoré majú zdanlivo len malý význam a v ktorých sa vieme zachovať cielene bez ohľadu na našu osobnú históriu. Priemerný človek nedokáže na povel zmeniť návyky ako vznetlivosť, fajčenie, sebaľútosť alebo sebapodceňovanie. Môže však zmeniť celkom drobné veci: spávať v inej polohe (to som vyskúšala, keď som strácala energiu, a dosť mi to pomohlo), premiestniť televízne kreslo či celkom prestať pozerať televíziu. Napríklad môžeme po dva týždne sledovať našu prvú myšlienku pri zobudení a našu poslednú myšlienku pred zaspatím; ak zistíme (čo pravdepodobne zistíme), že nám odčerpávajú energiu, môžeme ich vedome zmeniť a myslieť na niečo iné.
Keď pracujeme s evidenciou našich energetických výdajov, dokážeme objaviť viacero takýchto drobných činností, ktoré nám hneď spočiatku dokážu ušetriť aspoň trochu energie. Len čo ten proces začne, ušetrená energia nám umožní pustiť sa do väčších presmerovaní a dovtedy nezmeniteľné správania sa odrazu stanú zmeniteľnými. Týmto spôsobom energia začne vytvárať novú energiu.
Veľké energetické výdaje
K činnostiam, ktoré spotrebovávajú veľa energie, patria fajčenie, alkoholizmus, hádky, príliš dlhé spanie, prílišné premýšľanie, posudzovačnosť, kritizovanie, odsudzovanie, sťažovanie sa, násilnícke predstavy, ale hlavne emócie a sebadôležitosť. Tie posledné dve sú presne tie veci, ktoré pohlcujú väčšinu našej energie.
Emócie
Pri tejto téme potrebujeme celkom presne začať odlišovať emócie od pocitov. To je to, čo ma vždy trochu mätie na Ruizovi – uňho je kdečo „emócia“. Mňa Gaia učila inak a ešte iné delenie som našla i u Sáncheza; toto posledné sa mi hodí momentálne najviac:
Naše základné pocity radosti alebo bolesti sú produktom toho, že sme vystavení svetu a jeho pôsobeniu. Keď napríklad telo zahliadne záblesk konečnosti, dáva nám to najavo prostredníctvom istého smútku či melanchólie; ani jedno z toho neplytvá energiou. Namiesto toho nás zbaví malicherných starostí a obnoví našu vnútornú rovnováhu.
Podobne aj skutočná radosť prichádza odkiaľsi z hĺbky nášho vnútra a nepotrebujeme ju vyvolávať umelo, napríklad vtipmi. Vzniká nie následkom úvahy, ale následkom toho, že vnímame niečo, čo nás rozradostí. Aby sme cítili radosť, nepotrebujeme myslieť.
Emócie, naopak, nevznikajú z vnemu, ale sú produktom myslenia – ak nemyslíme, nevznikajú.
Typickým príkladom emócií sú hnev, žiarlivosť, nevraživosť, závisť, sebaľútosť, sebaničivá depresia. Ani jedna z týchto emócií nevznikne, ak ju nesprevádzajú patričné úvahy. Aby sme sa naštvali, musíme sami sebe povedať, že niekto nám ukrivdil, že sme si zaslúžili lepšie správanie alebo niečo podobné.
Tu je príklad na ilustráciu, ktorý uvádza Sánchez:
Chlapíka pochytí žiarlivosť, keď zbadá svoju priateľku rozprávať s iným mužom a usmievať sa naňho. Fakty vyzerajú nasledovne: Je tu nejaká žena (jeho priateľka) a hovorí s mužom (neznámym) a usmieva sa. Dokážu tieto jednoduché skutočnosti vyvolať záchvat žiarlivosti? Nie! Ale chlapík siahne po svojej osobnej histórii (možno videl priveľa filmov, počul v rádiu priveľa piesní o zlomenom srdci alebo zažil nedostatok lásky u svojich rodičov) a pri pohľade na svoju priateľku, ako sa usmieva na iného muža, si začne nutkavo hovoriť: „Nemá dôvod podvádzať ma. Mal by som byť jediný muž, na ktorého sa chce usmievať. Nikdy by som ju nepodviedol; aspoň nie takto zjavne. Ona si ma neváži.“ A práve tento typ úvah, nie samotné fakty, vybudí v našom chlapíkovi bolestivú a energiu pohlcujúcu žiarlivosť. Je jedno, či v skutočnosti jeho priateľka hovorí so svojím bratancom, priateľom alebo tajným milencom; žiarlivosť je čisto produktom úvah žiarlivého chlapíka.
Keď sa už raz ponoríme do tohto rozbúreného mora emócií, realita sa nám každou sekundou vzďaľuje viac a viac. Čím viac si v duchu hovoríme, tým menej vnímame. Je to začarovaný kruh. Na konci možno máme zúrivý výbuch a poničíme celý náš vzťah, ktorý nikdy nemusel byť v reálnom ohrození – a navyše sa ešte cítime pri tom všetkom aj ako obeť!
Takýmto spôsobom strácame energiu.
Tak ako všetky naše každodenné aktivity, aj emócie sú opakované a sú podmienené našou osobnou históriou. Preto každý z nás má svoje vlastné „emocionálne zvyklosti“, z ktorých každá predstavuje istý spôsob plytvania energie a oslabovania svojej osobnej sily.
Konflikty a emocionálne problémy sa v našom živote prejavujú ako nekonečne sa opakujúce cykly. Aj keď zmeníme miesto a ľudí, problémy sa znova a znova opakujú.
To sa týka všetkých emócií: emócie nevznikajú bez predchádzajúcich úvah; istý typ úvahy má za následok vznik istého typu emócie.
A tu sa dostávame priamo k jednému rýchlemu spôsobu šetrenia energie: Keď sa nabudúce nájdeme na hrane emocionálnej vývrtky, jednoducho sa ponoríme do stavu vnútorného ticha a emócia sa nerozvinie.
Ja som na tento účel začala celkom cielene využívať mantrovanie. Len čo sa zachytím, že ma už zas niečo rozčuľuje alebo že sa vo mne hýbe žlč, začnem si spievať v duchu „svoju“ mantru (ja som si ju vybrala a anjelskí mi ju „odklepli“). Sprvu som sa veľmi musela sústreďovať na slová, ale častým opakovaním (=ja som taký ten žlčovitý typ 😛 ) sa z toho vytvoril automatizmus a dnes, keď začnem, okamžite sa dostávam do stavu vyrovnanej mysle.
Ak na túto možnosť ešte nemáme, môžeme sa pokúsiť zmeniť obsah svojho vnútorného monológu. Môžeme z neho urobiť pesničku, môžeme ho začať veršovať, odriekať v cudzom jazyku alebo premieňať písmená na čísla a vypočítavať si energetické hodnoty jeho slov. V každom prípade výsledok bude rovnaký: bez patričných úvah nevznikne emócia.
Aj túto druhú možnosť som skúšala, a to oveľa skôr, než som zistila, že existujú nejaké mantry. Bolo to v období, kedy som bojovala so svojimi depresiami. Pri jednej takej extra silnej som išla na internet, kúpila si e-book a okamžite som s tým začala niečo robiť, než si prekúšem zas raz žily. Bola to knižka od nejakého lekára-psychológa a už z nej viem len to, že zaviedol termín Self-Talk, česky„samomluva“, a toto používal na zmenu typu vnútorného monológu. Metódu som chvíľku používala, kým som prelúskaním celej knihy nedošla k zisteniu, že u mňa nejde o chybu vnútorného prežívania či nevhodné presvedčenia, ale o chemickú nerovnováhu v mozgu. Šla som za neurologičkou, začali sme to liečiť a odvtedy som už veľmi „samomluvu“ nepotrebovala. Neskôr som ju začala používať na cielené pôsobenie proti ďalšiemu požieračovi energie, proti sebadôležitosti.
Sebadôležitosť
Len čo si začneme robiť zoznam energetických výdajov, zistíme, že nejakých 90% celkových našich energetických výdajov je zapríčinených sebadôležitosťou (alebo po slovensky vzťahovačnosťou, braním vecí osobne). A hoci na ňu míňame tých 90% našej energie, naspäť dostávame len veľmi málo – komplexy, choroby, osamelosť, slabosť a život, ktorý sa nám ani nechce dožiť do konca.
Sebadôležitosť je špecifická forma, ktorou naše ego vytvára a udržiava svoju vlastnú realitu, aby utvrdilo a presvedčilo samé seba, že je reálne.
Pozrime si na náš zoznam energetických výdajov a určime si, koľko energie míňame na to, aby sme sa obraňovali a obhajovali, aby sme si budovali „výkladnú skriňu“ aby sme sa snažili ovplyvniť mienku iných o nás, že sme najlepší alebo naopak totálne nanič.
Koľko dôležitosti sami sebe pripisujeme! Žijeme pripútaní k tomu, čo Castaneda nazýva „zrkadlo sebareflexie“, ktorého základnou funkciou je ukazovať iným želaný obraz o nás. A do tohto obrazu vkladáme väčšinu našej energie.
Práve preto je také dôležité vymazať alebo aspoň zmierniť sebadôležitosť. Je to základný cieľ bojovníka, hlavne stalkerov. ( 😛 Ešte dobre, že som snívač.) Tento proces namá nič spoločné s morálkou. Bojovník sa neriadi abstraktnými morálnymi kódexmi, ale vlastnou bezchybnosťou – a ako sme si povedali, bezchybnosť spočíva v tom, že tú energiu, ktorú mám k dispozícii, využívam optimálne. Sme polia energie a tak si strážime energetické príjmy a energetické výdaje.
Techniky, ktoré sa používajú na potlačenie sebadôležitosti, sa nazývajú ne-robenie osobnosti.
Všetci sme živé bytosti
Ak sa človek narodil s nízkou úrovňou energie, môže sa vydať cestou bezchybného bojovníka a zvýšiť si ju. Ideálny stav však je mať od narodenia dostatok energie, dokonalú sebakontrolu a triezvosť. Tu je viac ako talent dôležitá prax, dlhodobé konanie. Konečný výsledok nie je predurčený vstupnou úrovňou energie ale naším individuálnym úsilím.
To, čo sme si spomínali o ľuďoch, sa rovnako týka všetkých živých bytostí, teda všetkých polí energie. Don Juan rozprával o zvieratách, ktoré akoby mali viac šťastia ako iné. Akoby boli ťažšie polapiteľné, mali viac sily a šikovnosti a boli voľnejšie. To sú tie zvieratá, ktoré majú viac energie. Žijú intenzívnejšie a dokonalejšie ako ostatné zvieratá. To sa týka aj energie rastlín. Napríklad energia stromov dokáže byť taká silná, že už len odpočinok pod takýmto stromom nás uvoľní, osvieži a energetizuje.
A naopak, to, čo platí pre zvieratá, platí aj pre človeka. Tí, ktorí sa naučia žiť bez rutín a ktorí majú vysokú energiu, sa zmenia na magické bytosti, ktoré keď už nič iné, tak sa vymykajú zákonitostiam, ktoré riadia život obyčajných ľudí.
Techniky, ktoré som spomínala, budem postupne spracovávať ako samostatné články.
| Článok je súčasťou projektu toltéckeho rastu |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor